Poľovačky na ľudí

„Ujo, ja si vás pamätám,“ oslovil ma nedávno pred kostolom v jednom záhoráckom mestečku, v ktorom sa konala birmovka, mladý muž. Nestáva sa často, že by sa tu schádzalo toľko ľudí z celého okolia, no nie iba o tomto slávnostnom cirkevnom akte prebiehal náš nasledujúci rozhovor. Naopak, mladý človek si zaspomínal na jednu dosť nepríjemnú udalosť, z dávno minulých čias. So svojimi rodičmi vtedy žili na Štátnom majetku, neďaleko hranice s Rakúskom. Oddeľovala nás iba rieka Morava a, samozrejme, aj ostnaté drôty. Také bolo vtedy usporiadanie sveta a spolužitie národov v Európe. Okrem výstražných tabúľ a drôtov  strážili hranice aj vojaci Pohraničnej stráže. Z času na čas sa objavili aj oni na majeri, najčastejšie keď mali vychádzky a považovali za potrebné preskúmať, ako je to tam so slobodnými dievčatami. Inak sa tam nič dôležitého a zaujímavého nedialo, až na to, že sa tam viackrát objavil aj akýsi nenápadný človek v civile s aktovkou, v ktorej len pánboh vie, čo nosieval. Prišiel, porozprával sa s kŕmičmi v maštaliach, povypytoval sa, ako sa im darí a len tak mimochodom sa spýtal, či nevideli  v okolí pohybovať sa podozrivých ľudí. Ak by niekoho videli, treba to rýchlo nahlásiť. „Žijete v  pohraničnom pásme,“ môže to byť nebezpečný narušiteľ, ktorý uteká pred zákonom,“ poučil ich. Desiatky rokov sa na tomto majeri nikto podozrivý neobjavil, iba tento pán s aktovkou, niekoľkokrát.

„Nemám dobré spomienky na toto obdobie,“ zdôveril sa mi mladý muž. „Po revolúcii sme sa museli z majera vysťahovať, pretože ho zreštituoval bývalý vlastník a ten ho potom okamžite predal novodobému zbohatlíkovi. Dnes je z toho usadlosť, za akú by sa ani Džeár Juing, nemusel hanbiť. Otec mi dva roky po revolúcii zomrel. Mal iba 50 rokov a bola z neho iba kôpka kože a kostí, keď sme ho pochovávali. Celý život si ho nepamätám inak ako v montérkach a bagančoch. Prešli roky a ja som si bol v blízkej dedine vybavovať nejaké papiere. Vtedy ma napadol jeden podnapitý hulvát:  A ty, čo tu robíš, eštebák? zrúkol na mňa.

Ostal som ako obarený, ani na slovo som sa nezmohol, pokračoval v rozprávaní mladý muž. Vyrazilo mi to dych. Veď eštebákom sa pripisovalo všetko zlo, čo sa udialo v tejto krajine, keď sme tu žili pod kosákom a kladivom. Vysvitlo, že eštebákom bol vraj môj otec, pretože ho videli, ako si ho niekoľkokrát muž s aktovkou vyvolal z maštale. Rozprávali sa iba vonku, tak ako aj s ostatnými krmičmi, aby ten pán súdruh nenasiakol maštaľným pachom. Otec mal smolu v tom, že ho niekto pri takomto rozhovore videl a ten blázon to začal roztrubovať. Ja som mal byť iba jablkom, ktoré nepadlo ďaleko od stromu. Keď tento hulvát znova zopakoval svoju urážku na môjho otca, už som sa neovládol... a udrel som. Ja si na svojho otca pamätám, ako na človeka, ktorý celý život ťažko drel, ktorý ma nikdy neoklamal ani nesklamal a teraz ho ide nejaký ožran obviňovať bezdôvodne, zo spolupráce z ŠtB, to sa nedalo prehltnúť. Prvýkrát v živote som udrel človeka a neľutujem to. Ten chrapúň ma ani len neudal. Pravde podobne, si uvedomil, že by musel aj dokazovať, pravdivosť svojich urážok, ukončil svoje rozprávanie, mladý muž.

Pamätám si na toho kŕmiča, ktorý je už dávno na pravde božej. Vychudnutý, zrobený a pokašliavajúci človiečik, ktorý sa občas vynoril zo starej maštale, aby si pofajčil a upil z fľaškového piva. V živote mi ani len nenapadlo, že by niekto aj po jeho smrti dokázal vypustiť z úst, takéto neoverené, jedovaté sliny, na jeho adresu. Tento príbeh však vo mne vyvolal aj istú zvedavosť: dozvieme sa niekedy pravdu aj o tom, koľko ľudí, už muselo proti podobným, nepravdivým urážkam dlhé roky bojovať, než sa im podarilo očistiť si meno? Popísalo sa už vari všetko o praktikách ŠtB a o ich obetiach, o veľkých poľovačkách na ľudí, ktorí nesúhlasili s bývalým režimom. Vlastne už akoby ani neboli na svete ľudia, ktorí by s ním súhlasili. Položme si však pri tejto príležitosti, jednu jedinú otázku - dokáže sa dnešná demokratická spoločnosť zaobísť bez podobných poľovačiek na ľudí? Kto vlastne odtrúbil začiatok lovu na tých, čo sedeli v dôležitých funkciách na úradoch a v podnikoch? Vieme vlastne prečo?

Starší ľudia odo mňa, keď sa začala veľká poľovačka a bolo potrebné vymeniť každého, kto sa „zaplietol“ s bývalým režimom, povedzme tým, že bol členom KSČ, vraveli:

len aby sa to nepresolilo, aby to nebolo iba divadielko na odpútanie pozornosti národa. Mali pravdu, v čase, keď vrcholila táto poľovačka, keď noviny boli plné o úspešnom vysporadúvaní sa s komunistami, takmer v tichosti a za chrbtom národa sa rabovalo, tunelovalo a rozpredávalo v takých rozmeroch, aké si táto krajina nepamätá. Rozbehla sa veľká a malá privatizácia, rozpadlo sa Československo, rozpredali sa strategické plynárne a energetika, rozpadlo sa poľnohospodárstvo, zdravotníctvo...

Iba sa opakuje všetko to, čo tu už bolo, vraveli starší ľudia odo mňa. Aj takéto poľovačky tu už boli, dobre si na ne pamätáme. Aj vtedy nám pomútili hlavy vyhľadávaním nepriateľa. Rozbili sme si republiku, vyháňali sme Čechov z úradov, začala sa poľovačka na Židov. Ani sme sa nenazdali a zrazu niekto zarizoval ich obrovské majetky a poobsadzoval lukratívne funkcie a pozície v štáte. Národ sa búchal do pŕs a vyspevoval vlastenecké pesničky, v skutočnosti z toho mali osoh iba tí, čo slintali po majetku a pozíciách odstavených ľudí.

Poľovačky si môžu dovoliť iba dôležití a bohatí ľudia. Bez poľovačiek na ľudí sa však nezaobíde ani tento svet. Poľovalo sa vo vojne, pred vojnou i po vojne, poľovalo sa po revolúcii, poľuje sa aj teraz, pretože dnes viac ako predtým sa slintá po majetkoch a lukratívnych pozíciách v štáte. Ak sa začne príliš veľa a často hovoriť a písať o cnostiach a hodnotách tejto doby, alebo nejakom spoločnom nepriateľovi, znamená to, že zasa sa stane niečo dôležité, že je to už príprava na ďalšiu poľovačku. Len tak mimochodom, tá facka v spomínanom príbehu sadla a v mojich očiach mal mladý človek poľahčujúcu okolnosť.