Eduard Chmelár: Slovenské médiá dezinterpretovali pápežovo mierové posolstvo

Slovenské médiá nechutným spôsobom dezinterpretovali veľkonočné mierové posolstvo pápeža Františka. „Pápež kritizoval Rusko,“ zneli titulky slovenských denníkov. Možno boli mnohí z vás rovnako prekvapení ako ja, keď v jeho prejave nič také nenašli. Najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi vyzval na mier „pre ťažko sužovanú Ukrajinu, tak ťažko skúšanú násilím a ničením v krutej a nezmyselnej vojne, do ktorej bola zatiahnutá“. Len demagóg alebo hlupák si tento výrok dokáže prvoplánovo zinterpretovať tak, že bol namierený iba proti Rusku. Treba pozorne počúvať všetky jeho prejavy, preštudovať si jeho novú knihu Proti vojne alebo aspoň dočítať do konca toto jeho posolstvo, aby sme pochopili jeho veľmi jasný, konzistentný a komplexný pohľad na vojnu.

Hoci František niekoľkokrát vyslovil ostrý protest voči ruskej agresii, hoci jednoznačne vníma Ukrajinu ako obeť, za vinníkov vojny považuje všetkých, ktorí živia tento začarovaný kruh násilia, zbrojenia a ovládania. V jeho očiach zlyháva každý, kto si namiesto mieru vyberá vojnu. Nie je to len Putin, ktorý vtrhol na Ukrajinu po tom, čo v prejave odporne šovinistickým spôsobom spochybnil ukrajinský národ a ktorý na výzvu talianskeho premiéra, aby uzavrel prímerie, odpovedal: „Teraz na to nie je čas.“ (Vždy je na to čas! Vždy musíme byť pripravení na mier!). Nie je to len Zelenskyj a jeho apologéti, ktorí dnes tvrdia, že teraz nie je čas na uzavretie prímeria, že najprv musia tú vojnu vyhrať. Sú to aj všetci tí, ktorí tú vojnu umelo predlžujú a majú v nej svoje záujmy – na čele so Spojenými štátmi. Viete, to je až odporné, ako sa všetci politici pokrytecky oháňajú pápežom, vrátane slovenskej prezidentky, a ako ho nikto nepočúva, ako mu nikto nerozumie, keď vraví: „Dovoľ nepriateľom, aby si mohli potriasť rukou, aby mohli pocítiť vzájomné odpustenie. Dovoľ im odzbrojiť ruky, ktoré teraz mieri brat proti bratovi, aby z miesta, kde je teraz nenávisť, mohlo vzísť pochopenie.“ Cítite ten strašný kontrast, keď v rovnakom čase šéfka Európskej komisie von der Leyenová vyzýva štáty EÚ na rýchle dodávanie zbraní Kyjevu, lebo Ukrajina musí vojnu vyhrať, aj keby mala potrvať roky? Cítite to obrovské pokrytectvo, keď Zuzana Čaputová označí premiérove urážky opozičných lídrov ako „ruských zapredancov“ za „primeranú reakciu“ a už na druhý deň moralizuje, že vníma utrpenie Ježiša Krista tak, aby sme nevynášali „povrchné, zraňujúce a nenávistné súdy“? Jaj, ona to myslela len na Ukrajincov! Lenže takto tupo pápež František neuvažuje!

Už v predchádzajúcich textoch som upozornil, že hlava katolíckej cirkvi má iné názory na otázky vojny a mieru ako jeho predchodcovia. Iste, aj za pontifikátu Jána Pavla II. či Benedikta XVI. sme počuli silné apely na mier vo svete – to je už, povedal by som, tradičná agenda všetkých pápežov od čias Jána XXIII. V tom novinka isto nie je. Lenže František sa rozišiel s viac ako 1 600-ročnou augustiniánskou tradíciou tzv. spravodlivej vojny. Za touto zmenou stojí predovšetkým jeho štátny sekretár kardinál Pietro Parolin. „Žiadna vojna nie je spravodlivá!“ zdôrazňuje dnes pápež František. To je zásadnejší obrat, ako sa na prvý pohľad zdá. Pápež žiada „zakázať vojnu“, teda skoncovať s ňou v medzinárodných vzťahoch. Z tejto formulácie som zostal trochu v rozpakoch a musím upresniť, že vojnu postavil mimo zákon už versailleský systém a po ňom systém OSN (podrobnejšie sa tomu venujem vo svojej staršej knihe Rozprava o zjednotení ľudstva) – ibaže medzinárodné spoločenstvo nedokázalo nájsť mechanizmus, ako k tomu štáty prinútiť. Vo veľkonočnom prejave Urbi et orbi túto svoju myšlienku pápež vysvetlil, keď sa prekvapujúco odvolal na manifest filozofa Bertranda Russella a fyzika Alberta Einsteina z 9. júla 1955. Veľmi ma to potešilo, lebo je to jeden z najznámejších svetoobčianskych textov, ktorý požadoval odovzdanie otázok vojny a mieru do rúk svetovej organizácie, vrátane už skôr navrhovaného pretvorenia Valného zhromaždenia OSN na svetový parlament.

František postavil otázku principiálne – buď skoncuje ľudstvo s vojnou alebo vojna skoncuje s ľudstvom. Vo svojej najnovšej knihe Proti vojne, ktorá vyšla len minulý týždeň, nazýva vojnu šialenstvom, monštrom, rakovinou, nenachádza pre ňu žiadne ospravedlnenie. „Keď sa necháme pohltiť týmto monštrom, ktoré predstavuje vojna, keď dovolíme, aby toto monštrum zdvihlo hlavu a riadilo naše konanie, všetci prehrávajú,“ varuje. Nikto sa mi nemôže čudovať, že s týmito postojmi pápeža Františka, ktorý je najvýraznejším hlasom mieru v súčasnom svete, sa v plnom rozsahu stotožňujem, lebo absolútne súznejú s mojimi dlhodobými názormi na túto problematiku. Mier uzavretý po vojne, po ktorom nenasleduje budovanie politických, ekonomických a kultúrnych štruktúr civilizácie mieru, vo svojich knihách označujem za prímerie pred ďalšou vojnou. Každý vojnový konflikt spôsobuje nielen obrovské utrpenie a deštrukciu, ale vedie vždy k pocitom krivdy, nespokojnosti a túžby po pomste. Mier sa nikdy nenastoľuje porážkou nepriateľa a z tohto začarovaného kruhu je nevyhnutné sa vymaniť. Keď nás František vyzýva, aby sme vojnu zastavili už v ľudskom srdci – na čo potrebujeme dialóg, vyjednávanie, načúvanie, diplomatické schopnosti a kreativitu, prezieravú politiku, ktorá dokáže vybudovať nový systém spolužitia, ktorý viac nebude založený na ničivej moci zbraní a na odstrašovaní, ale na tvorivej sile spolupráce a dôvery – myslí práve na toto. Preto nazýva mier nielen možnosťou, ale aj povinnosťou a prvoradou zodpovednosťou každého z nás.

Lenže súčasná politika západných štátov k tomu nevedie. Za to, že rozpútal nezmyselnú vojnu, môže Putin, ale za to, že Ukrajina dopadne ako európsky Irak, už môžeme my všetci. Pápež František je jediný svetový líder, ktorý poctivo a konzistentne poukazuje na všetky konflikty na planéte, na nepredstaviteľné utrpenie, ktoré zažívajú ľudia v Jemene, Libanone, Sýrii, Iraku, Líbyi, Palestíne, Mjanmarsku, Afganistane, Etiópii, Kongu a inde. On jediný apeluje na politikov, aby ich vojna na Ukrajine urobila pozornejšími voči utrpeniu a bolesti v iných častiach sveta, na ktoré sa nesmie zabudnúť. Ale oni, západní politici, na to zabúdajú náročky. Nechcú o tom počuť. Vedia, že je to ich zlé svedomie. Profesor Noam Chomsky, ktorého rodičia boli Židia z Ukrajiny a Bieloruska, nemá problém označiť Putina za zločinca a agresora, ale keď je reč o príčinách vojny, je z neho dôsledný intelektuál a poukazuje na skutočné ciele americkej zahraničnej politiky. Naozaj veríte, že Washingtonu ide o slobodu a demokraciu na Ukrajine? Ale no tak. Stačí si spomenúť, akú dlhú históriu podkopávania a ničenia demokracie majú USA za sebou: v Iráne roku 1953, v Guatemale roku 1954, v Čile roku 1973... Hádam nemusím pokračovať. Nie, Američanom záleží na Ukrajincoch asi tak ako na Papuáncoch. Ich cieľom nie je oslobodiť Ukrajinu, ale zničiť Rusko.

Nesmieme sa báť propagandistov, ktorí sú schopní aj pápežove slová označiť za „whataboutizmus“, lebo ich cieľom je nedovoliť vám, aby ste si uvedomovali súvislosti. Slávny výrok Noama Chomského, že ak by sa dnes uplatňovali norimberské zákony, každý americký prezident od roku 1945 by bol popravený, do značnej miery vystihuje pokrivený mediálny obraz o súčasnom svete. Ukrajina slúži na odpútanie pozornosti od mnohých problémov dneška. Umožňuje nám nariekať nad každou jednou obeťou ukrajinskej vojny a nevšímať si hladomor a vojnové zločiny v Jemene páchané aj našimi zbraňami. Dovoľuje nám zamlčať, že v Afganistane sú ohrozené hladomorom milióny ľudí v dôsledku toho, že Spojené štáty zablokovali finančné prostriedky vlády v Kábule v newyorských bankách. V týchto a podobných prípadoch sa morálne rozhorčenie nad zverstvami páchanými západnými vládami a ich spojencami nedostaví, lebo ten, kto nie je v médiách, neexistuje.

V tomto kontexte je pozornosť, ktorá sa venuje Ukrajine, až patologická. Nijaký štát nedostal takú obrovskú pomoc a podporu (finančnú, materiálnu, mediálnu i humanitnú) ako Ukrajina, nikdy sme neprijali viac utečencov ako ukrajinských, aj tí najväčší obchodníci so zbraňami môžu závidieť tie miliardy, ktoré tam poputovali – a čo počúvame z Kyjeva? Každodenné urážky, vyhrážky a čoraz bezočivejšie požiadavky. „Ak ste priatelia, dajte nám peniaze!“ chrapčí Zelenskyj a ja mám pri jeho čoraz psychotickejších hereckých kreáciách pocit, že toho chlapa treba nechať a odrovná sa aj sám. Pátram v pamäti (nielen osobnej, ale aj historickej), ale nepamätám sa na žiadneho lídra v podobnej situácii, ktorý by sa správal ako výpalník. Namiesto slov vďačnosti šialené výčitky a ak sa mu aj z úst vyderie nepresvedčivé „ďakujem“, vzápätí sa paranoidne posťažuje, že svetu už neverí a neverí ani svojim susedom (sic!). Jediný, ktorého nikdy neskritizoval, je strýčko Sam vo Washingtone. No a po všetkých tých urážkach si vypýta od EÚ 50 miliárd eur na sanáciu ukrajinskej ekonomiky, akoby to bolo vreckové pre stredoškoláka, ktorého ste povinní živiť. A Hegerova vláda, ktorá vzhľadom na veľkosť krajiny pomáha najviac zo všetkých štátov NATO, ešte pokorne ohne chrbát a sľúbi aj pomoc ukrajinským poľnohospodárom, hoci tí naši krvácajú...

Neviem, kedy nám dôjde, že Ukrajinu nestaviame na nohy, ale pomáhame ju ničiť. Solidarita s trpiacimi nás nesmie zaslepiť natoľko, aby sme prestali vnímať, že to, čo tu prebieha, nie je europeizácia Ukrajiny, ale ukrajinizácia Európy. Niečo iné je podporovať ukrajinský ľud v boji za nezávislosť a niečo iné podporovať ukrajinský režim. Fascinuje a desí ma zároveň, ako všetci tí pseudoliberáli, celá tá kaviarenská scéna, ktorá presadzovala občiansku spoločnosť, podporu menšín a slobodu médií, dnes bez váhania podporuje na Ukrajine garnitúru, ktorá sa dostala k moci protiústavným prevratom a usiluje sa vybudovať etnicky čistý štát, v ktorom sú prenasledované menšiny, opozícia i slobodné médiá. Čo je to za režim, ktorý zakáže najpopulárnejšiu ukrajinskú (opozičnú) stranu, jeho lídra zatkne a potupne ho predvádza v médiách v putách? Čo je to za prezidenta, ktorý ponúka vlastného občana na výmenu? Sme ešte v Európe alebo už v Islamskom štáte? Ľudia, ktorí sú priam precitlivení na akékoľvek náznaky ultrapravicového zmýšľania v Európskej únii, dnes bagatelizujú fašistické zoskupenia na Ukrajine ako je prápor Azov a ospravedlňujú zverstvá banderovcov. Jeden z najvýznamnejších poľských novinárov, známy vojnový reportér a židovský aktivista Konstanty Gebert po tridsiatich rokoch opustil redakciu Gazeta Wyborcza, lebo noviny odmietli, aby vo svojich článkoch označoval prápor Azov za neonacistický. „Ak sa nedokážeme dohodnúť na podstatných veciach, budeme sa musieť rozísť,“ uviedol Gebert v spore, ktorý si všimli až v Izraeli.

Nechceme vidieť, že mnohé kroky ukrajinskej vlády sú problematické. Keď vicepremiérka Iryna Vereščuková priznala, že je to ukrajinská vláda, ktorá blokuje humanitárne koridory, neozval sa jediný protest. Rovnako ani v prípade, keď americký denník Washington Post zverejnil, že ukrajinskí predstavitelia posielajú ruským matkám naskenované tváre svojich mŕtvych synov. Tento postup obhajujú tým, že tak chcú ukončiť vojnu a odradiť ďalších bojovníkov, hoci psychológovia varujú, že táto brutálna kampaň, ktorá by mohla vytvoriť nebezpečný precedens pre budúce konflikty, vyvoláva pravý opak – hnev ruského obyvateľstva a túžbu po pomste. Nemôžeme sa k ukrajinskému režimu správať ako k nevychovanému rozmaznanému pubertiakovi, ktorému dovolíme úplne všetko, na ktorého nemáme žiadne požiadavky a nároky. Rozšírený bonmot, že ten, kto vyhrá Ukrajinu, prehrá všetko, lebo ju bude musieť živiť, sa stáva čoraz pravdepodobnejším. My sa už dnes správame k Ukrajine fakticky ako k členovi NATO a nechávame sa od neho mentorovať viac ako od globálnej superveľmoci. Vlajočkári chytia z týchto slov hysterický záchvat, ale práve v čase všeobecného klamstva, kedy sa (povedané slovami Georga Orwella) odvaha k pravde stáva revolučným činom, sa treba obracať na tie zvyšky racionálne zmýšľajúcich ľudí, ktorí už začínajú tušiť, že toto nie je cesta. Nesmieme dopustiť, aby vo vojnovom reve zaniklo, že Európska únia a predovšetkým USA sa prestali usilovať o mierové rokovania a nahradili ich vyššími dodávkami zbraní. Dlhotrvajúca vojna však neoslabí ani tak Rusko, ako Európu. Tí, ktorí majú plné ústa utrpenia ukrajinského ľudu a zároveň podporujú vojnové riešenie, nerobia nič pre to, aby sa ich utrpenie čo najskôr skončilo. Preto potrebujeme viac mierotvorcov ako pápež František, ktorí budú požadovať, aby sa toto šialenstvo zastavilo a ktorí prinútia obe strany, aby si sadli za rokovací stôl. Skôr či neskôr na to prídu všetci, otázkou je už len to, koľko obetí to ešte bude stáť...

Status na FB 19. apríla 2022