Budete nám chýbať

Dňa 15. marca tohto roku v skorých ranných hodinách dotĺklo srdce hrdého človeka. Uzavrelo sa dielo a údel nesporne svetoznámeho, výnimočného slovenského sochára, majstra Jána Kulicha. O zosnulom bez príkras a spravodlivo platí – opustil nás človek, ktorý naplnil svoje poslanie a svoj sen, umelec svojho národa, umelec svojho ľudu.

Ján Kulich sa narodil vo Zvolenskej Slatine 31. decembra 1930 v rodine Pavla Kulicha.  Kulichova múdra matka Mária bola za slobodna Brodianska. Mal staršieho brata a sestru, ktorá zomrela vo veku sedem rokov. Hoci osobne hlboko tkvel v slovenskom národnom hudobnom a tanečnom prostredí, v ktorom sa mladícky a intelektuálne rozvíjal, nikdy nezabudol pripomenúť ten takmer mozartovský jav, keď prekvapil a očaril v útlom veku štyroch rokov svojím rezbárskym výtvarným snažením a dielkami, ktoré vnímavo zobrazovali vidiecky svet a motívy. Študoval na gymnáziu vo Zvolene a jeho výtvarný talent pobadal pán Petrašovič, profesor kreslenia.

Vzápätí po skončení druhej svetovej vojny, na radu učiteľa, rodičia cestujú so synom do Prahy. Matka ho sprevádza pri overovaní možností štúdia a intenzite talentu a otec na prijímacích skúškach na Akadémii výtvarných umení. Na túto slávnu školu a vyhňu moderných českých (ale aj česko-slovenských) umeleckých tradícií ho prijali vo veku pätnástich rokov. Začal sa učiť, študoval v ateliéri geniálneho českého medailéra Otakara Španiela, ktorý kedysi dávno, v mladosti, pred prvou svetovou vojnou i počas nej, osobne sa dobre poznal s M. R. Štefánikom. Išlo o jedného zo spolutvorcov československých štátnych symbolov. Na pražskej Akadémii súbežne a o pár rokov neskôr pôsobili aj A. Račko, M. Medvecká a C. Belan, ale aj V. Žilinčanová, ako aj M. Klimčák na rovnako slávnej pražskej UMPRUM-ke. Sochár Ján Kulich v zrelom veku vyjadril svoj vzťah k českej kultúrne a umeniu darom vo chvíli, keď Akadémia výtvarných umení v Prahe slávila svoju storočnicu. Venoval tejto škole svojho Bratríka.

V sochárskej špeciálke u O. Španiela tkvie základ medailérskych schopností J. Kulicha. Na rozdiel  od uzavretých tvarových foriem školy prejavuje sa u neho modelačná plasticita, hmatovosť, doslova takmer prstoklad ako základ jedinečného sochárskeho výrazu. Tu sa začína a tvorí sa základ svetovo uznávaných kvalít Kulichovej medailérskej tvorby a tvorby mincí, v ktorej zobrazil v rozsiahlych súboroch významné osobnosti slovenských národných dejín, a to najmä kultúrnych dejateľov a predstaviteľov literatúry a umeleckej kultúry Slovenska. V roku 2013, pri príležitosti cyrilo-metodského výročia, bilancoval majster Kulich aj tieto vrstvenia svojej tvorby.

Dnes už uzavreté dielo Jána Kulicha akumuluje a vyjadruje tento neobyčajný, kultúrny a historický potenciál. Neochvejne a s nadšením prezentuje na pôdoryse precízneho výberu portrétov osobností a historických podnetov a tém všetko to, čo povstalo z cyrilo-metodského základu ako kontinuum slovenského a slovanského kultúrneho, tvorivého a umeleckého génia. Tentoraz génia slovenského rodu. Je to skutočne neochvejná hodnota, ktorú neslobodno vydať nevzdelanosti, zlomyseľnosti, nivelizovaniu a  hodnotovej ničote.

Sochár Ján Kulich v plnej miere prezentuje svoju portrétnu a modelačnú tvarovú sochársku doménu, v ktorej nejde ani tak o nedostižnosť, ako skôr o jedinečnosť invencie, o zrelosť a básnickosť portrétu a symbolu, a najmä o skutočne heroický význam, o tvorivú suverenitu – o život a dielo tých, čo znamenali piliere vývinu slovenskej literatúry, ale aj umenia a vedy.

Doménou sochárskej tvorby umelca sa stali medaile a mince. Nie však jedinou. Pripomeňme aj tie portréty, portrétne štúdie, žánrové symbolické sochárske sekvencie, a, samozrejme, aj návrhy a realizácie pamätných mincí niekdajšieho Československa a Slovenskej republiky, ktoré dokresľujú kontexty a vrstvenia našich národných kultúrnych dejín, a to najmä osobnosti týchto dejín. Išlo o základ budúcej stálej expozície, ktorú autor, ako aj občianske združenie (S)kult(p)túra, pripravovali pre rodisko umelca, pre Zvolenskú Slatinu.

Ide o živý odkaz národných, najmä literárnych tradícií. Kulich pripomína a umelecky zvečňuje tie vrstvenia, ktoré zaznamenalo obrodené slovenské slovo a literatúra – A. Bernoláka, sekvenciu a portrétny komplet, ale aj dejinný monument Ľudovíta Štúra, avšak pripomína aj tie iniciatívy, osobnosti a obdobia vývinu, ktoré sú skoršieho dáta – J. A. Komenského, Juraja Fándlyho, Jozefa Ignáca Bajzu, Jána Hollého, Jána Chalupku, Pavla Jozefa Šafárika, Jána Kollára. Ide tu teda o české protestantské vzdelanostné podnety, ale aj o národné regenerovanie kresťanských, aj katolíckych snažení, o osvieteneckého ducha, o literárny klasicizmus, ako aj o slovanstvo a naše národné obrodenie.

Ján Kulich priam sprítomňuje Mateja Hrebendu ako šíriteľa slovenskej rozprávky a literatúry, a nie náhodou aj Andreja Sládkoviča, ktorý nám zanechal symbolické postavy národnej legendy a lyriky zrodené v kraji horstva, majestátnej a slovenskej Poľany. Ponúka zároveň komplet vynikajúcich reliéfnych portrétov ďalších štúrovcov. Tých, ktorí veľa znamenali ako národno-politickí dejatelia, ako aj ďalších revolučných básnikov a spisovateľov: Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Ján Botto, Ján Kalinčiak, Ferko Urbánek, Pavol Dobšinský, Jonáš Záborský.

Ďalšiu vrstvu diela a posolstva tvoria nie až tak dávni, ďalší významní národní, matičiarski, kultúrni dejatelia, a najmä významní spisovatelia – statui a pomníkové štúdie Martina Kukučína, Martina Rázusa, portréty Terézie Vansovej a Laca Novomeského, ale aj osobnosť a literárny Olymp, takmer parnasistický ornament Milana Rúfusa. Na báze plakiet a medailí, ale aj súboru portrétov pamätných mincí, rozvinul a koncipoval, povedané obrazne a hudobným termínom, doslova symfóniu, symfonietu osobností, bardov, romantikov, lyrikov, a najmä spolutvorcov génia dejín slovenskej literatúry a jazyka. Neporovnateľnú, rozsiahlu a vzácnu sekvenciu tvoria a kompletizujú reliéfne portréty osobností – Svetozára Hurbana Vajanského, Jozefa Škultétyho, Pavla Országha Hviezdoslava, Eleny Maróthy-Šoltésovej, Terézie Vansovej, Janka Jesenského, Jozefa Gregora Tajovského, Boženy Slančíkovej-Timravy, ale aj mnohých ďalších predstaviteľov lyrizovanej prózy, nadrealizmu, literárneho realizmu a pokrokovej slovenskej literárnej moderny. 

Slovensko má aj svoje cirkevné a uhorské dejiny. Kulich nedávno, znova a naozaj odvážne, opätovne vstupuje ako prvolezec, ako umelec a historizujúci suverén, aj do týchto školou obchádzaných svetov. Už raz tak urobil. Bolo to kedysi dávno a išlo o Cyrila a Metoda a o roky šesťdesiate. To vtedy chopili sme sa mimoriadneho odkazu vlastných dejín a svojich víťazstiev – vzdelanosti.

Významnú súčasť nedávnych úsilí tvorí súbor plakiet, teda reliéfnej tvorby, ktorá pertraktuje podoby a odkaz svätcov viažucich sa k dejinám a územiu Slovenska, resp. Uhorska. Námetovo je členený na svätcov spätých s odkazom Veľkej Moravy a cyrilo-metodskej misie, a dejinno-historicky na dvorské uhorské christianizačné snaženia a tradície. Išlo sústredené autorské úsilie majstra J. Kulicha, ktorému venoval v medailérskej tvorbe obdobie roka 2007. Ako naozajstná vzácnosť vznikla v roku 2008 publikácia Svätci na Slovensku – Medaily Jána Kulicha, ktorej textové stránky ako medailóny jednotlivých svätcov koncipoval prof. PhDr.  Matúš Kučera, DrSc. S odstupom času patrí sa dopovedať výtvarné a umelecko-historické súvislosti a hodnoty tohto súboru diel. Ide jednak o nové religiózne vrstvenie – napríklad Troch košických mučeníkov, ktorí do cirkevných dejín Slovenska pribudli ako iniciatíva Jána Pavla II., ktorý však nezabudol pokloniť sa aj obetiam Karaffových jatiek v Prešove – tej ďalšej udalosti z dejín neľudskostí. Z výtvarného hľadiska patrí k cnostiam tohto celku, že ho koncipoval autor, ktorý požíva mimoriadnu úctu v komunite medailérov v celosvetovom meradle, v rámci nevládnej organizácie FIDEM. Avšak, a predovšetkým, autor po mnohých storočiach v našich výtvarných dejinách začal tú novú, významnú iniciatívu pri analýze odkazu a pri vzniku nových hodnôt: výtvarného obrazu, námetu zobrazenia, dejovosti, symbolickosti a výrazu ako  ikonografie svätcov. Mali sme v tom stredoveké a renesančné, barokové a národno-romatické vrstvenia. Aj v tomto prípade ide o ojedinelý, nový a výnimočný impulz. Ako popredný predstaviteľ súčasného moderného sochárstva Kulich vložil do týchto iniciatív a diel svoje modelačné vynikajúce predispozície, ako aj schopnosť výtvarnej kompozičnej a historickej transpozície podnetov. Základom a vrcholnou dimenziou týchto diel  je štúdiový tvar, atributívny námetový novotvar a všeľudský, expresívny výraz posolstva.

Súbor medailérskej výtvarnej tvorby národného umelca, prof., akad. sochára Jána Kulicha akoby kompletizovali dva reliéfy – jeden je vlastnou podobizňou, sochárskym autoportrétom a druhý symbolom cválajúceho času. Vnímajme tieto diela ako sebareflexie, ako pocitovosť a ako náznak toho, čo nám prichodí dopovedať – vznikli diela, vzniklo dielo, ktorého už nie je schopný dotknúť sa ani zub času.

Do témy a posolstva cyrilo-metodských ideí a tradícií Ján Kulich vstupoval už začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia vzápätí po osadení svetoznámych pomníkových a reliéfnych diel  na Dukle. Bolo to preň priekopnícke obdobie i z hľadiska opätovného objavovania kresťanských náboženských podnetov. Mladý, talentovaný sochár koncipoval v tom období rozsiahly súbor zváraných kovových plastík, z ktorých najzávažnejším sa stalo súsošie Solúnski bratia (zvárané železo, 1963, v. 210 cm).  Dielo má pomníkový charakter. K tomuto námetu sa vracia v polovici osemdesiatych rokov na báze komorných a rozsiahlejších štúdií a v horizonte začiatku nového milénia, v roku 2003, dotvára kompozičný motív vierozvestcov aj o ranokresťanskú cyrilo-metodskú kresťanskú symboliku v diele Ex oriente lux (Z východu svetlo), a to v bronzovej štúdii.

Cyrilo-metodskú sekvenciu Kulichovej tvorby a diela kompletizujú reliéfne plakety a výtvarné návrhy pamätných mincí. Aj v týchto dielach zachováva rano-stredoveké podoby a tvary prostého pútnického ornátu a stavia na motíve príchodu apoštolských svätcov. Takže tak, a práve tak, možno vnímať tie pozdravy, ktorými majster Ján Kulich oslovil svoje Slovensko v čase významného výročia – 1 150. výročia príchodu Solúnskych bratov.

Nie náhodou lúči sa s majstrom Jánom Kulichom matičná obec, alebo skôr matičiarsky ľud Slovenska. Zanechal nám mnohé láskavé skulptúry slovenských matiek, ale aj symbolickú postavu Matice pred jej sídlom v Martine. Sú to pomníky národnej hrdosti, ako hovoríme o Štúrovom pomníku v meste Zvolen, alebo o pomníku Janka Kráľa v Zlatých Moravciach. Pripomeňme osudy Pomníka Martina Kukučína v Jaseňovej. Bez Kulichovho diela nemožno uvažovať o podobách ľudového a národného hrdinu všeobecne, a konkrétne, ale aj s nadšením, o podobách Juraja Jánošíka.

Nie náhodou lúči sa s majstrom Kulichom odbojárska obec, alebo skôr moderne, demokraticky a ľudsky uvažujúci slovenský ľud. V predpolí Pamätníka Slovenského národného povstania v Bratislave sa tento ľud v roku 1989 vrátil k svojim úvahám a predstavám o národnej minulosti, o ideáloch našej budúcnosti. Ján Kulich v tejto téme, ale aj téme oslobodenia Slovenska, je doyenom, ale aj asistentom, profesorom a kolegom slovenskej sochárskej pomníkovej a pamätníkovej školy, ktorej autoritu a význam nemožno nerešpektovať, a ani spochybniť. Ján Kulich, to sú aj antifašistické pomníky – na Dukle, v rodnej Zvolenskej Slatine, vo Zvolene, na Slavíne, a v Bratislave aj monument – pamätná tabuľa k podpísaniu Vianočnej dohody a zjednoteniu ľavicových a demokratických síl Slovenska.

Zdalo by sa, že búrlivý vývin po roku 1989 majstrovi Kulichovi nedoprial završovať svoje rozsiahle, výnimočné a vznešené dielo. Nie je to tak. Pripomeňme Kulichovu skulptúru Bratislava v predpolí novej stavby Národnej rady SR, ale aj nové iniciatívy v medailérskej tvorbe. Vznikol aj Kráľ Svätopluk na bratislavskom Hrade. Ukázalo sa, že povedľa náboženských základov vzdelanosti majú Slováci a Slovania aj svoju ranú a vyspelú štátnosť. Skutočný odborník dal za pravdu Kulichovej invencii a náročnej historizujúcej koncepcii, ktorá pôsobivo a výtvarne neprekonateľne, ale aj názorovo čestne, zobrazila romantický odkaz dávnej tragédie, heroizmu a legendy života našich predkov. Bolo to nie tak dávno, keď vtedajší prezident Slovenskej republiky R. Schuster odovzdal Jánovi Pavlovi II. v Ríme Kulichov dar – Matku Terezu.

Na Parthenone v Aténach vytvoril sochár Feidias reliéfny vlys mestských slávností Atén. V tom je ten vzácny prejav hodnoty a invencie. Ján Kulich v stálej expozícii svojho diela na Ľupčianskom hrade nechal zaznieť, zvečňuje aj reliéfny blok, svojich Očovanov. Vytvoril aj ďalšie, viaceré reliéfne celky venované významným etapám našich národných dejín, ale aj našim národným, ľudovým a rodinným slávnostiam. Nevytvoril iba galériu spisovateľov, umelcov, autorít. Na večnú večnosť nám zanechal odkaz sláviť, oslavovať, ctiť si postavy svojho ľudu. Nepovedal nám to svojím slovom, ale nesporne v dielach vrcholnej kvality zanechal nám hodnotovo zástavu našich ideálov a snažení.

Autor, PhDr. Ladislav Skrak, je predsedom Klubu výtvarných umelcov a teoretikov
a predsedom Výtvarného odboru Matice slovenskej

Foto: Archív autora