Dňa 15. marca tohto roku v skorých ranných hodinách dotĺklo srdce hrdého človeka. Uzavrelo sa dielo a údel nesporne svetoznámeho, výnimočného slovenského sochára, majstra Jána Kulicha. O zosnulom bez príkras a spravodlivo platí – opustil nás človek, ktorý naplnil svoje poslanie a svoj sen, umelec svojho národa, umelec svojho ľudu.
Ján Kulich sa narodil vo Zvolenskej Slatine 31. decembra 1930 v rodine Pavla Kulicha. Kulichova múdra matka Mária bola za slobodna Brodianska. Mal staršieho brata a sestru, ktorá zomrela vo veku sedem rokov. Hoci osobne hlboko tkvel v slovenskom národnom hudobnom a tanečnom prostredí, v ktorom sa mladícky a intelektuálne rozvíjal, nikdy nezabudol pripomenúť ten takmer mozartovský jav, keď prekvapil a očaril v útlom veku štyroch rokov svojím rezbárskym výtvarným snažením a dielkami, ktoré vnímavo zobrazovali vidiecky svet a motívy. Študoval na gymnáziu vo Zvolene a jeho výtvarný talent pobadal pán Petrašovič, profesor kreslenia.
Vzápätí po skončení druhej svetovej vojny, na radu učiteľa, rodičia cestujú so synom do Prahy. Matka ho sprevádza pri overovaní možností štúdia a intenzite talentu a otec na prijímacích skúškach na Akadémii výtvarných umení. Na túto slávnu školu a vyhňu moderných českých (ale aj česko-slovenských) umeleckých tradícií ho prijali vo veku pätnástich rokov. Začal sa učiť, študoval v ateliéri geniálneho českého medailéra Otakara Španiela, ktorý kedysi dávno, v mladosti, pred prvou svetovou vojnou i počas nej, osobne sa dobre poznal s M. R. Štefánikom. Išlo o jedného zo spolutvorcov československých štátnych symbolov. Na pražskej Akadémii súbežne a o pár rokov neskôr pôsobili aj A. Račko, M. Medvecká a C. Belan, ale aj V. Žilinčanová, ako aj M. Klimčák na rovnako slávnej pražskej UMPRUM-ke. Sochár Ján Kulich v zrelom veku vyjadril svoj vzťah k českej kultúrne a umeniu darom vo chvíli, keď Akadémia výtvarných umení v Prahe slávila svoju storočnicu. Venoval tejto škole svojho Bratríka.
V sochárskej špeciálke u O. Španiela tkvie základ medailérskych schopností J. Kulicha. Na rozdiel od uzavretých tvarových foriem školy prejavuje sa u neho modelačná plasticita, hmatovosť, doslova takmer prstoklad ako základ jedinečného sochárskeho výrazu. Tu sa začína a tvorí sa základ svetovo uznávaných kvalít Kulichovej medailérskej tvorby a tvorby mincí, v ktorej zobrazil v rozsiahlych súboroch významné osobnosti slovenských národných dejín, a to najmä kultúrnych dejateľov a predstaviteľov literatúry a umeleckej kultúry Slovenska. V roku 2013, pri príležitosti cyrilo-metodského výročia, bilancoval majster Kulich aj tieto vrstvenia svojej tvorby.
Dnes už uzavreté dielo Jána Kulicha akumuluje a vyjadruje tento neobyčajný, kultúrny a historický potenciál. Neochvejne a s nadšením prezentuje na pôdoryse precízneho výberu portrétov osobností a historických podnetov a tém všetko to, čo povstalo z cyrilo-metodského základu ako kontinuum slovenského a slovanského kultúrneho, tvorivého a umeleckého génia. Tentoraz génia slovenského rodu. Je to skutočne neochvejná hodnota, ktorú neslobodno vydať nevzdelanosti, zlomyseľnosti, nivelizovaniu a hodnotovej ničote.
Sochár Ján Kulich v plnej miere prezentuje svoju portrétnu a modelačnú tvarovú sochársku doménu, v ktorej nejde ani tak o nedostižnosť, ako skôr o jedinečnosť invencie, o zrelosť a básnickosť portrétu a symbolu, a najmä o skutočne heroický význam, o tvorivú suverenitu – o život a dielo tých, čo znamenali piliere vývinu slovenskej literatúry, ale aj umenia a vedy.
Doménou sochárskej tvorby umelca sa stali medaile a mince. Nie však jedinou. Pripomeňme aj tie portréty, portrétne štúdie, žánrové symbolické sochárske sekvencie, a, samozrejme, aj návrhy a realizácie pamätných mincí niekdajšieho Československa a Slovenskej republiky, ktoré dokresľujú kontexty a vrstvenia našich národných kultúrnych dejín, a to najmä osobnosti týchto dejín. Išlo o základ budúcej stálej expozície, ktorú autor, ako aj občianske združenie (S)kult(p)túra, pripravovali pre rodisko umelca, pre Zvolenskú Slatinu.
Ide o živý odkaz národných, najmä literárnych tradícií. Kulich pripomína a umelecky zvečňuje tie vrstvenia, ktoré zaznamenalo obrodené slovenské slovo a literatúra – A. Bernoláka, sekvenciu a portrétny komplet, ale aj dejinný monument Ľudovíta Štúra, avšak pripomína aj tie iniciatívy, osobnosti a obdobia vývinu, ktoré sú skoršieho dáta – J. A. Komenského, Juraja Fándlyho, Jozefa Ignáca Bajzu, Jána Hollého, Jána Chalupku, Pavla Jozefa Šafárika, Jána Kollára. Ide tu teda o české protestantské vzdelanostné podnety, ale aj o národné regenerovanie kresťanských, aj katolíckych snažení, o osvieteneckého ducha, o literárny klasicizmus, ako aj o slovanstvo a naše národné obrodenie.
Ján Kulich priam sprítomňuje Mateja Hrebendu ako šíriteľa slovenskej rozprávky a literatúry, a nie náhodou aj Andreja Sládkoviča, ktorý nám zanechal symbolické postavy národnej legendy a lyriky zrodené v kraji horstva, majestátnej a slovenskej Poľany. Ponúka zároveň komplet vynikajúcich reliéfnych portrétov ďalších štúrovcov. Tých, ktorí veľa znamenali ako národno-politickí dejatelia, ako aj ďalších revolučných básnikov a spisovateľov: Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Ján Botto, Ján Kalinčiak, Ferko Urbánek, Pavol Dobšinský, Jonáš Záborský.
Ďalšiu vrstvu diela a posolstva tvoria nie až tak dávni, ďalší významní národní, matičiarski, kultúrni dejatelia, a najmä významní spisovatelia – statui a pomníkové štúdie Martina Kukučína, Martina Rázusa, portréty Terézie Vansovej a Laca Novomeského, ale aj osobnosť a literárny Olymp, takmer parnasistický ornament Milana Rúfusa. Na báze plakiet a medailí, ale aj súboru portrétov pamätných mincí, rozvinul a koncipoval, povedané obrazne a hudobným termínom, doslova symfóniu, symfonietu osobností, bardov, romantikov, lyrikov, a najmä spolutvorcov génia dejín slovenskej literatúry a jazyka. Neporovnateľnú, rozsiahlu a vzácnu sekvenciu tvoria a kompletizujú reliéfne portréty osobností – Svetozára Hurbana Vajanského, Jozefa Škultétyho, Pavla Országha Hviezdoslava, Eleny Maróthy-Šoltésovej, Terézie Vansovej, Janka Jesenského, Jozefa Gregora Tajovského, Boženy Slančíkovej-Timravy, ale aj mnohých ďalších predstaviteľov lyrizovanej prózy, nadrealizmu, literárneho realizmu a pokrokovej slovenskej literárnej moderny.
Slovensko má aj svoje cirkevné a uhorské dejiny. Kulich nedávno, znova a naozaj odvážne, opätovne vstupuje ako prvolezec, ako umelec a historizujúci suverén, aj do týchto školou obchádzaných svetov. Už raz tak urobil. Bolo to kedysi dávno a išlo o Cyrila a Metoda a o roky šesťdesiate. To vtedy chopili sme sa mimoriadneho odkazu vlastných dejín a svojich víťazstiev – vzdelanosti.
Významnú súčasť nedávnych úsilí tvorí súbor plakiet, teda reliéfnej tvorby, ktorá pertraktuje podoby a odkaz svätcov viažucich sa k dejinám a územiu Slovenska, resp. Uhorska. Námetovo je členený na svätcov spätých s odkazom Veľkej Moravy a cyrilo-metodskej misie, a dejinno-historicky na dvorské uhorské christianizačné snaženia a tradície. Išlo sústredené autorské úsilie majstra J. Kulicha, ktorému venoval v medailérskej tvorbe obdobie roka 2007. Ako naozajstná vzácnosť vznikla v roku 2008 publikácia Svätci na Slovensku – Medaily Jána Kulicha, ktorej textové stránky ako medailóny jednotlivých svätcov koncipoval prof. PhDr. Matúš Kučera, DrSc. S odstupom času patrí sa dopovedať výtvarné a umelecko-historické súvislosti a hodnoty tohto súboru diel. Ide jednak o nové religiózne vrstvenie – napríklad Troch košických mučeníkov, ktorí do cirkevných dejín Slovenska pribudli ako iniciatíva Jána Pavla II., ktorý však nezabudol pokloniť sa aj obetiam Karaffových jatiek v Prešove – tej ďalšej udalosti z dejín neľudskostí. Z výtvarného hľadiska patrí k cnostiam tohto celku, že ho koncipoval autor, ktorý požíva mimoriadnu úctu v komunite medailérov v celosvetovom meradle, v rámci nevládnej organizácie FIDEM. Avšak, a predovšetkým, autor po mnohých storočiach v našich výtvarných dejinách začal tú novú, významnú iniciatívu pri analýze odkazu a pri vzniku nových hodnôt: výtvarného obrazu, námetu zobrazenia, dejovosti, symbolickosti a výrazu ako ikonografie svätcov. Mali sme v tom stredoveké a renesančné, barokové a národno-romatické vrstvenia. Aj v tomto prípade ide o ojedinelý, nový a výnimočný impulz. Ako popredný predstaviteľ súčasného moderného sochárstva Kulich vložil do týchto iniciatív a diel svoje modelačné vynikajúce predispozície, ako aj schopnosť výtvarnej kompozičnej a historickej transpozície podnetov. Základom a vrcholnou dimenziou týchto diel je štúdiový tvar, atributívny námetový novotvar a všeľudský, expresívny výraz posolstva.
Súbor medailérskej výtvarnej tvorby národného umelca, prof., akad. sochára Jána Kulicha akoby kompletizovali dva reliéfy – jeden je vlastnou podobizňou, sochárskym autoportrétom a druhý symbolom cválajúceho času. Vnímajme tieto diela ako sebareflexie, ako pocitovosť a ako náznak toho, čo nám prichodí dopovedať – vznikli diela, vzniklo dielo, ktorého už nie je schopný dotknúť sa ani zub času.
Do témy a posolstva cyrilo-metodských ideí a tradícií Ján Kulich vstupoval už začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia vzápätí po osadení svetoznámych pomníkových a reliéfnych diel na Dukle. Bolo to preň priekopnícke obdobie i z hľadiska opätovného objavovania kresťanských náboženských podnetov. Mladý, talentovaný sochár koncipoval v tom období rozsiahly súbor zváraných kovových plastík, z ktorých najzávažnejším sa stalo súsošie Solúnski bratia (zvárané železo, 1963, v. 210 cm). Dielo má pomníkový charakter. K tomuto námetu sa vracia v polovici osemdesiatych rokov na báze komorných a rozsiahlejších štúdií a v horizonte začiatku nového milénia, v roku 2003, dotvára kompozičný motív vierozvestcov aj o ranokresťanskú cyrilo-metodskú kresťanskú symboliku v diele Ex oriente lux (Z východu svetlo), a to v bronzovej štúdii.
Cyrilo-metodskú sekvenciu Kulichovej tvorby a diela kompletizujú reliéfne plakety a výtvarné návrhy pamätných mincí. Aj v týchto dielach zachováva rano-stredoveké podoby a tvary prostého pútnického ornátu a stavia na motíve príchodu apoštolských svätcov. Takže tak, a práve tak, možno vnímať tie pozdravy, ktorými majster Ján Kulich oslovil svoje Slovensko v čase významného výročia – 1 150. výročia príchodu Solúnskych bratov.
Nie náhodou lúči sa s majstrom Jánom Kulichom matičná obec, alebo skôr matičiarsky ľud Slovenska. Zanechal nám mnohé láskavé skulptúry slovenských matiek, ale aj symbolickú postavu Matice pred jej sídlom v Martine. Sú to pomníky národnej hrdosti, ako hovoríme o Štúrovom pomníku v meste Zvolen, alebo o pomníku Janka Kráľa v Zlatých Moravciach. Pripomeňme osudy Pomníka Martina Kukučína v Jaseňovej. Bez Kulichovho diela nemožno uvažovať o podobách ľudového a národného hrdinu všeobecne, a konkrétne, ale aj s nadšením, o podobách Juraja Jánošíka.
Nie náhodou lúči sa s majstrom Kulichom odbojárska obec, alebo skôr moderne, demokraticky a ľudsky uvažujúci slovenský ľud. V predpolí Pamätníka Slovenského národného povstania v Bratislave sa tento ľud v roku 1989 vrátil k svojim úvahám a predstavám o národnej minulosti, o ideáloch našej budúcnosti. Ján Kulich v tejto téme, ale aj téme oslobodenia Slovenska, je doyenom, ale aj asistentom, profesorom a kolegom slovenskej sochárskej pomníkovej a pamätníkovej školy, ktorej autoritu a význam nemožno nerešpektovať, a ani spochybniť. Ján Kulich, to sú aj antifašistické pomníky – na Dukle, v rodnej Zvolenskej Slatine, vo Zvolene, na Slavíne, a v Bratislave aj monument – pamätná tabuľa k podpísaniu Vianočnej dohody a zjednoteniu ľavicových a demokratických síl Slovenska.
Zdalo by sa, že búrlivý vývin po roku 1989 majstrovi Kulichovi nedoprial završovať svoje rozsiahle, výnimočné a vznešené dielo. Nie je to tak. Pripomeňme Kulichovu skulptúru Bratislava v predpolí novej stavby Národnej rady SR, ale aj nové iniciatívy v medailérskej tvorbe. Vznikol aj Kráľ Svätopluk na bratislavskom Hrade. Ukázalo sa, že povedľa náboženských základov vzdelanosti majú Slováci a Slovania aj svoju ranú a vyspelú štátnosť. Skutočný odborník dal za pravdu Kulichovej invencii a náročnej historizujúcej koncepcii, ktorá pôsobivo a výtvarne neprekonateľne, ale aj názorovo čestne, zobrazila romantický odkaz dávnej tragédie, heroizmu a legendy života našich predkov. Bolo to nie tak dávno, keď vtedajší prezident Slovenskej republiky R. Schuster odovzdal Jánovi Pavlovi II. v Ríme Kulichov dar – Matku Terezu.
Na Parthenone v Aténach vytvoril sochár Feidias reliéfny vlys mestských slávností Atén. V tom je ten vzácny prejav hodnoty a invencie. Ján Kulich v stálej expozícii [2] svojho diela na Ľupčianskom hrade nechal zaznieť, zvečňuje aj reliéfny blok, svojich Očovanov. Vytvoril aj ďalšie, viaceré reliéfne celky venované významným etapám našich národných dejín, ale aj našim národným, ľudovým a rodinným slávnostiam. Nevytvoril iba galériu spisovateľov, umelcov, autorít. Na večnú večnosť nám zanechal odkaz sláviť, oslavovať, ctiť si postavy svojho ľudu. Nepovedal nám to svojím slovom, ale nesporne v dielach vrcholnej kvality zanechal nám hodnotovo zástavu našich ideálov a snažení.
Autor, PhDr. Ladislav Skrak, je predsedom Klubu výtvarných umelcov a teoretikov
a predsedom Výtvarného odboru Matice slovenskej
Foto: Archív autora