Pucciniho Manon v Opere SND

Encyklopedista Montesquieu označil Prévostovu Manon za pobehlicu, jej milenca za darebáka a odporúčal čitateľom, aby po prečítaní román spálili. Umelci „meštiackeho“ 19. storočia naopak urobili z Prévostovej padlej ženy dokonalú zvodkyňu a márnotratnú Kleopatru (A. de Musset), fascinujúcu bytosť rovnocennú s Milóskou Venušou alebo Leonardovou Giocondou (Maupassant) a aj český básnik 20. storočia Nezval napriek tomu, že ju ústami jej milenca označil za hriešnu sväticu, skôr ju považoval za symbol lásky a obeť spoločenských pomerov. Postava Manon očarila aj operných skladateľov. Do zabudnutia síce zapadol balet Fromethala Halévyho i opera Daniela Aubera (1856), no operné verzie Julesa Masseneta (1884) a Giacoma Pucciniho (1993) sú dodnes živou súčasťou repertoáru operných divadiel.

V Bratislave sa častejšie hrávala Massenetova verzia (najmä za Nedbalovcov a naposledy v roku 1980), kým Pucciniho Manon Lescaut tu uviedli jediný raz v roku 1958 v réžii Miroslava Fischera a hudobnom naštudovaní Gerharda Auera. Kritika vtedy neprijala toto uvedenie príliš priaznivo, možno aj preto, že v hudobno-divadelnej odbornej verejnosti ešte dožíval stereotyp česko-nemeckej estetiky považujúcej talianskeho skladateľa div nie za šarlatána na vyvolávanie lacných emócií. Úplne sa ignoroval fakt, že Puccini a jeho generácia „veristov“ vrátila operu od potešenia pre intelektuálov späť k umeniu pre širšie vrstvy. Dnes, ak sa pozeráme na operu nielen ako na hudobné dielo, ale na dielo hudobno-divadelné, sa uznáva majstrovstvo Pucciniho v schopnosti dosiahnuť javiskový efekt, minuciózna schopnosť charakteristiky rôznych prostredí a charakterov a citová melodickosť vo vokálnej i orchestrálnej reči. Na námestiach a v prírodných amfiteátroch, ba aj na televíznej obrazovke preto častejšie počujeme O mio babbino caro z majstrovej jedinej komickej opery Gianni Schicchi alebo Nessun dorma z Turandot, než smrť Wagnerovej Izoldy alebo monológ Verdiho Otella.

Ak má Pucciniho opera nejakú slabinu, tak to je výlučne v rovine libreta, ktoré azda v snahe odlíšiť sa od Masseneta nerozpráva celý príbeh plynulo. Po zoznámení sa a spoločnom úteku milencov (1. dejstvo) nasleduje ich nové stretnutie v budoári boháča, ktorý si Manon vydržiava (2. dejstvo), v treťom obraze sme už svedkami naloďovania pobehlíc v Le Havri a v poslednom dejstve Manon zomiera v náručí zúfalého milenca na americkej prérii. Hudba prvého dejstva je priam impresionistická, v druhom je viacero ponášok na salónnu starú hudbu a v posledných dvoch dejstvách je to už hudba vyjadrujúca hlbokú tragiku osudu hlavných protagonistov príbehu.

Český režisér Jiří Nekvasil rád posúva príbehy inscenovaných opier do iných (najčastejšie modernejších) čias. Zrejme aj preto bývajú jeho inscenácie prijímané rozporuplne. Nebolo to inak ani v tomto prípade, keď jeho Manon Lescaut (posielaná otcom do kláštora a s pobehlicami potom z Francúzska do americkej Louisiany) sa ocitá (vďaka kostýmom a niektorým rekvizitám) niekde pred koncom polovice 20. storočia. Pokiaľ divák nečíta titulky a sústreďuje sa len na javisko a pokiaľ príliš nepozná príbeh literárnej Manon, tak mu to ani tak vadiť nebude. Inscenácia je zmesou realizmu, štylizácie, symbolických vyjadrení, ktoré raz čítame a prijímame, inokedy im rozumieme menej. Teplo, ktoré trocha chýba scénografii Daniela Dvořáka (s výnimkou posledného dejstva), nahrádza a musím povedať, že ozaj úspešne, práca so svietením a využívaním farby ako emotívneho prostriedku.

Hudobné naštudovanie pripravil so znalosťou pucciniovského štýlu šéfdirigent súboru Rastislav Štúr, ktorý si osobitne zgustol na populárnom intermezze medzi 2. a 3. dejstvom. Jolana Fogašová ako Manon zaujala tak fyzickou krásou, prirodzeným hereckým šarmom v prvých dvoch dejstvám (v ďalších dvoch už niet priestoru ako herecky na seba upozorniť) a stupňujúcim sa speváckym výkonom v priebehu predstavenia. Alternujúca Talianka Cristine Baggio bola hlasovo viac jednostrunná a dramatická a v zafarbení hlasu menej príťažlivá, no aj ju možno celkovo akceptovať. Predstavitelia des Grieuxa – Talian Luciano Mastro a Maďar Boldizsár László sa líšili jednak typom hlasu (prvý bol lyrickejší, druhý dramatickejší), spôsobom spevu (elegantnejším resp. menej elegantným) a do istej miery aj v hereckom stvárnení (prvý bol rezervovanejší, druhý citovo zainteresovanejší). Krásna Pucciniho hudba a vcelku dobré naštudovanie, dúfam, od návštevy novej inscenácie Manon Lescaut neodradí ani tých, ktorí nemajú radi módne režisérske výboje. Lebo ak by sa aj s inscenátormi nestotožnili, predstavenie ponúka viacero podnetov v zložke režijnej, hudobnej i speváckej.

Foto: snd.sk, detail