Vezieme sa v tom spolu
Neučesané vlasy a strnisko na tvári bránia určiť vek tohto stroskotanca. Ľudia sa od neho štítivo odvracajú, napriek drobnému mrholeniu pokúšajú sa otvoriť okná, k nosu si prikladajú vreckovku. Možno je im ho aj ľúto, no úpadok spojený so zanedbaným vzhľadom sú silnejšie.
Najviac ma prekvapí nevšímavosť toho muža: akoby ani nevnímal, čo spôsobuje svojou prítomnosťou. Alebo to naozaj nevie? Necíti sa?
Inokedy vidím pri jazere podobného čudáka: triedi si igelitky, upratuje. Ľudia od neho inštinktívne bočia, mamičky v obavách chytia deti za rúčky.
Chudoba tých ľudí je očividná, ale ešte horšie je ich spoločenské vylúčenie. Žijú medzi nami, a predsa vyrástla medzi nimi a ostatnými ľuďmi neprekonateľná bariéra. Mohli by sme uvažovať, kto za ich vylúčenie môže, hľadať vinníka, prípadne ich samých označiť za strojcov svojho nešťastia. To nám však nepomôže. Ľudia bez domova a ľudia dlhodobo bez práce strácajú nielen pracovné návyky – ba niektorí mladí ich ani nikdy nezískali –, ale čo je omnoho horšie, strácajú ľudskú spolupatričnosť. Sociálne vylúčenie z nich robí outsiderov, celkom bezcenné existencie. Slovenské príslovie hovorí, že chudoba cti netratí. Viaže sa ale na celkom iné časy a celkom iný stav. Chudoba našich bezdomovcov je iného druhu a pôvodu – svoju česť si ani nemala kde a ako vybudovať.
Zvyčajne sa v duchu pýtame: kto týmto ľuďom pomôže? Charita? Sociálne programy? Dávky v hmotnej núdzi?
Premýšľam však, či nie je zásadnejšia otázka: kto nám pomôže, ak množstvo takýchto nešťastníkov prekročí kritickú hranicu?
(Vyšlo v Petržalských novinách č. 9/2012)