Koho si viac ceníme alebo Štefan Kocán doma

Prví zo slovenských operných spevákov, ktorí sa uplatnili v zahraničí, boli povojnoví emigranti Ladislav Pudiš spievajúci na významných talianskych scénach vrátane La Scaly od roku 1947 a koncom štyridsiatych rokov emigrujúci tenorista Rudolf Petrák, ktorý zakotvil v New York City Opera. V rokoch šesťdesiatych a sedemdesiatych skúsili šťastie vo Viedni najprv Lucia Poppová a necelé desaťročie po nej Edita Gruberová, aby sa stali ozajstnými svetovými hviezdami. V ďalšom desaťročí ich nasledovala ďalšia mozartovská špecialistka Ľubica Orgonášová, ktorá sa uplatnila (podobne ako už čosi skôr legálne v Berlíne pôsobiaca Magdalena Hajóssyová) na javiskách nemeckej jazykovej oblasti. Najväčšími slovenskými opernými hviezdami poslednej štvrtiny minulého storočia s legálnymi výjazdmi na svetové operné scény bol jednoznačne tenorista Peter Dvorský, za ktorým s istým odstupom nasleduje basista Sergej Kopčák a počeštená slovenská sopranistka Gabriela Beňačková, ktorých úspechy kulminovali v 80. rokoch dvadsiateho storočia. Po nich sa o šancu uplatniť sa v svetovom opernom kolotoči pokúsila „generácia laureátov Pavarottiho súťaže“ (Babjak. Kundlák, Rybárska), no z nich trvalejšie sa v zahraničí uchytil len Miroslav Dvorský. V novom tisícročí úspešne prenikli na medzinárodné scény Andrea Danková, o ktorej úspechoch vo svete sa vie pomerne málo, doma médiami mierne preceňovaná sopranistka Adriana Kučerová a, naopak, skôr nedocenený barytonista Dalibor Jenis, ktorý sa stal ďalším Slovákom spievajúcim vo významnej úlohe na otvorení sezóny v La Scale.

Na rozdiel od týchto spevákov akosi nebadane prenikol do sveta basista Štefan Kocán, ktorý po štúdiách na bratislavskom konzervatóriu a VŠMU pokračoval v štúdiách vo Viedni u slávneho ruského basistu Jevgenija Nesterenka. Učňovské roky si odkrútil v Linzi a od 2006 je členom opery v Bazileji. Najmä v posledných rokoch však jeho hviezda stúpala raketovým tempom a Kocán sa dostal na mnohé významné javiská nielen v Nemecku a Paríži, Kodani či Barcelone, ale získal aj trojročnú zmluvu s newyorskou Metropolitnou operou, ktorá spolu s milánskou La Scalou platí stále medzi dva najvýznamnejšie operné domy. V minulom decembri sa Kocánovi podarilo ako ďalšiemu Slovákovi spievať pri otvorení sezóny v milánskej La Scale v Mozartovom Donovi Giovannim. Nespieval už v iných divadlách interpretovanú úlohu Komtúra, ani Leporela či Giovanniho, ale „len“ Masetta, no spievať pod takým dirigentom, ako je Daniel Barenboim a so sopranistkami, ako sú Barbara Fritolli alebo Anna Netrebko a pred publikom, ktoré už neraz „vybučalo“ budúce hviezdy, to už čosi hovorí o kvalitách speváka.

Zásluhou agentúry Kapos, ktorá za posledné dva roky priviedla do Bratislavy spevákov takého formátu ako sú barytonista Hvorostovský, tenoristi Vargas a Floréz alebo mezzosopranistka Bartoli, sa teraz budeme môcť stretnúť aj so slovenskými spevákmi pôsobiacimi v zahraničí na špeciálnom cykle koncertov. Ten prvý z nich bol venovaný práve umeniu Štefana Kocána, ktorý 21. apríla v Malej sále SF predniesol zmiešaný piesňovo-operný recitál s klavírnym sprievodom Roberta Pechanca. Kocán vlastní farebný a v objeme úctyhodný basový hlas (hoci pôvodne ho vraj školili ako barytonistu) a jeho vokálny prejav vykazuje značnú dávku suverenity aj v tých pasážach interpretovaných hudobných čísel, ktoré mu až tak nesedia. Jeho hlas znie mimoriadne pôsobivo najmä v strednej polohe, ale aj hĺbky majú zaujímavú a charakteristickú farbu. Spevák v prvej časti uviedol 6 piesní P. I. Čajkovského, z ktorých najmä posledné tri vyzneli zvlášť pôsobivo. Potom prešiel k piesňam predstaviteľa „mocnej hŕstky“ M. P. Musorgského, kde mohol uplatniť svoje výrazové kvality zachádzajúce do démonických polôh. V opernej časti recitálu interpretoval veľmi rôznorodý repertoár od Haendla a Mozarta cez Čajkovského, Musorgského po Verdiho a Rossiniho, pričom v prídavkoch ešte odspieval áriu Kecala zo Smetanovej Predanej nevesty a jednu Glinkovu romancu. Potvrdil, že bezosporu ide o talentovaného umelca, ktorý má pred sebou perspektívy ďalšieho umeleckého rastu.

Hoci pár dní pred Kocánovým bratislavským kocertom propagácia zapracovala, je škoda, že o úspechoch našich operných spevákov v zahraničí sa dozvedáme pomerne zriedkavo, takže ich mená zostávajú pre širšiu kultúrnu verejnosť (okrem operných fanúšikov) pomerne neznáme. A pritom sú to tí najlepší vyslanci slovenskej kultúry bez ohľadu na to, že spievajú skôr v taliančine, nemčine, francúzštine či ruštine. Hodnotová orientácia našej populácie však naďalej zostane diskutabilná, pokiaľ sa v kultúrnej politike štátu, ale aj v zameraní médií nebude uplatňovať akási „pozitívna diskriminácia“ uprednostňujúca hodnoty vysokého a náročného umenia pred komerčnou tvorbou. Preto je potrebné aj o bratislavskom koncerte Štefana Kocána písať čo najviac.