Dva pohľady na zjednotenie Talianska
Obe spomínané literárne diela a ich filmové prepisy sa zameriavajú na udalosti spojené s Risorgimentom, ako Taliani nazývajú svoj zjednocovací proces, a priam volajú po porovnaní. Je zaujímavé, že kým veristický román vznikol pár rokov pred začiatkom 20. storočia, Roberto Faenza ho preniesol na plátno až v roku 2007. Naproti tomu Lampedusov takmer autobiografický román vyšiel v roku 1958 a Visconti o päť rokov neskôr už zaň získal v Cannes Zlatú palmu.
Oba romány sú pohľadom na Risorgimento zo zorného uhla šľachty. Príbeh de Robertovho románu sa začína v päťdesiatych rokoch 19. storočia a končí sa v roku 1882 (filmová podoba ho extrapoluje v krátkej epizóde až do roku 1918). Literárny i filmový Gepard sa začína v máji 1860 vylodením Garibaldiho na Sicílii a končí sa takisto až v 20. storočí, no filmový režisér posledné dve kapitoly odohrávajúce sa v roku 1883, respektíve 1910 vynechal. Svoj prepis uzavrel novembrom 1862 v dobe odzbrojenia druhej Garibaldiho rebélie piemontským plukovníkom Pallavicinim. Ohliadnuc od vynechania týchto kapitol (ako aj ďalšej, venovanej jednej z epizódnych postáv) je Viscontiho prepis maximálne verný predlohe.
Naproti tomu Faenza pri filmovaní Vicekráľov postupoval oveľa voľnejšie a proti prípadným výhradám sa poistil označením „na motívy románu“. Zásadnou zmenou je predovšetkým fakt, že kým v románe vystupujú viaceré postavy aristokratického rodu Uzeda ako takmer rovnocenné (kým v Gepardovi sa všetko krúti okolo kniežaťa dona Fabrizia), vo filme sa na túto rodinnú ságu nazerá akoby očami jedného z nich, mladého Consalva. Ten má viacero podobných čŕt s postavou Tancrediho v Gepardovi, hoci Lampedusov hrdina je pragmatikom a dočasne revolucionárom od začiatku („všetko sa musí zmeniť, aby všetko zostalo po starom“), Consalvo sa k takémuto postoju (po počiatočnej sympatickej vzbure voči tyranskému a spiatočníckemu otcovi) dopracúva až postupne a končí ako cynický politik odcudzujúci hromadenie majetku s výnimkou svojho vlastného.
Kým autori Geparda pozerajú na spoločenský vývoj a ľudský život na Sicílii skôr z filozofického aspektu, de Roberto a Faenza akcentujú skôr morálne aspekty. Ak v Gepardovi nájdeme len náznaky, že svet aristokracie je v štádiu dekadencie, ale si ešte zachováva (najmä cez postavu dona Fabrizia) istú vznešenosť, v naturalistických Vicekráľoch je to už spoločenská vrstva v úplnom rozklade, kde niet jedinej kladnej postavy.
Obe diela (či už v knihe alebo na plátne) odlišuje aj formálna stránka. V Gepardovi je dejová niť slabá bez veľkým dramatických zauzlení, všetko napätie je v postojoch, v hodnotení spoločenskej situácie a v hľadaní riešení, ako sa jej prispôsobiť. Dej Vicekráľov je naopak neobyčajne bohatý na udalosti, zvraty, násilné scény, čo ich (osobitne vo filmovej podobe) robí pre percipienta atraktívnejšími. Na druhej strane hoci aj Faenzov film má dobrú kameru i hudbu, kamera Giuseppe Rotunna, hudba Nina Rotu, no predovšetkým Viscontiho výtvarné i hudobné cítenie robia z Geparda pastvu pre estétov. Veď istý poľský filmový recenzent porovnával jednotlivé sekvencie filmu s obrazmi veľkých svetových maliarov, ako boli Tinotoretto či Velásquez.
Ak sa prenesieme od otázok umeleckých k ideovým, potom možno konštatovať, že ani jedno dielo príliš nepritakáva Risorgimentu. Okrem celkového autorského postoja v Gepardovi napríklad nájdeme pasáž poukazujúcu na zmanipulovanie referenda o zjednotení, vo Vicekráľoch zasa sa uvádza, že ani po politickom spojení nedošlo k zjednoteniu mentálnemu a na Sicíliu sa nazeralo ako na čosi cudzorodé. Isté rozčarovanie z Risorgimenta (nie nepodobné rozčarovaniu z nadobudnutej národnej slobody, aké prebleskuje románom Janka Jesenského Demokrati) sa v Taliansku objavilo veľmi rýchlo. Giuseppe Verdi, ktorý bol priam symbolom zjednocovania, krátko nato napísal, že „noví páni zavádzajú clá na soľ a znásobujú biedu chudobných. Sme zjednotení, ale zničení.“
Inak v Taliansku dodnes existujú intelektuáli (filozofi, historici, politici), ktorí v Risorgimente nevidia veľký ľudový pohyb, ale označujú ho skôr za dielo časti intelektuálov, čo by sa pravda, dalo tvrdiť aj o vzniku ČSR. No kým Lampedusov don Fabrizio síce žiali za tým, že gepardov a levov (kultivovanú šľachtu) nahradia šakaly a hyeny, uvedomuje si aj nezvratnosť zmeny, ktorú chce prijať so stoickým odstupom, hrdinovia Vicekráľov sú buď absolútne v zajatí starých, skostnatelých názorov a hodnôt, alebo sa bez hanby prispôsobujú nastupujúcej buržoázii, aby si zachovali to podstatné – moc a majetok. Z tohto hľadiska je Gepard, v ktorom sa riešia aj otázky konečnosti života a jeho zmyslu, nadčasový, kým Vicekráli sú vo svojom (v zmysle zásad verizmu síce neemociálnom, no vecnom) zobrazení ľudskej zloby, obmedzenosti v rovine individuálnej a prehnitosti, pretvárky a nespravodlivosti v rovine spoločenskej, skôr apokaliptickí a predznamenávajúci náš neradostný dnešok. Nie nadarmo jedna z postáv v závere cituje (aj keď neúprimne) známy Proudhonov citát: „Majetok je krádež.“
Lampesudov román možno dostať v knihkupectvách v novom preklade Michaely Jurovskej, Hruškov predklad de Roberta (Slovenský spisovateľ, 1984) nájdete už len v knižnici alebo v antikvariáte. A pokiaľ ide o filmy, Viscontiho dielo sa občas reprízuje v kluboch, Faenzov film by sa „uživil“ aj v riadnom distribučnom okruhu, keby naši distribútori neboli tak jednostranne orientovaní na filmy spoza veľkej mláky.
A čo s Risorgimentom? Celý svet dnes po prechodnej fáze zjednocovania vstupuje do fázy drobenia. A tak bohatá a výkonná Európa nechce mať nič so zaostávajúcou južnou Európou a v Taliansku Liga severu volá po rozdelení toho, čo pred sto päťdesiatimi rokmi Garibaldi a potom Victor Emanuel spojili. U nás sa (po tom, čo sa Česi šikovne zbavili chudobnejšej časti federácie) dnes začína polemizovať, či máme sláviť 28. alebo 30. október ako vznik Česko-Slovenska, ktoré zachránilo náš národ pred rozplynutím v histórii. Zjednotené Taliansko napriek svojím minulým i súčasným slabostiam a omylom je pojmom a jeho dnešný význam v európskom priestore sa bez Risorgimenta nedá ani len predstaviť.
Foto: zľava Gepard, Vicekráli
