Nebojme sa pohľadu na dejiny. Ani KSČ 1

Nemala však jasné, čo chce v nových podmienkach dosiahnuť, namiesto rozhodnosti prevládalo v jej vedení váhanie a pasivita. V jej radoch sa vytvárali predpoklady k rastu nespokojnosti so straníckym vedením a to jednak na podklade kritiky jeho bezperspektívnosti, bezkoncepčnosti a celkovej neschopnosti, ktorej prejavom môže byť strata vplyvu strany na vidieku a jednak na podklade revolučnej skúsenosti boľševikov, ktorá našla svoj prvý výraz vo výzve zakladať robotnícke, roľnícke a vojenské rady, ktoré sa mali podľa vzoru ruských sovietov stať novou mocenskou i kontrolnou štruktúrou. Táto výzva vyšla začiatkom apríla 1919 z Kladna.

Podstatnejšiu úlohu zohrala požiadavka odchodu zo sociálnej demokracie a prístupu ku Komunistickej internacionále (v skratke označovanej ako Kominterna) zo septembra 1919. V závere tohto roku sa zišla prvá samostatná konferencia marxistickej ľavice, ktorá sa ustanovila ako „strana v strane“ s programom prevzatia politickej moci v štáte (delegáti ľavice zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi sa pod vedením Marka Čulena, Jozefa Schiffela a Júliusa Verčíka na svojom zjazde zišli v severoslovenskej Ľubochni až v januári 1921).
 

Šmeralovo úsilie o politický a ideový obrat

Marxistická ľavica nechcela rozbiť jednotu strany, naopak zdôrazňovala, že jej na tejto jednote záleží. Bohumír Šmeral, najvýraznejšia osobnosť ľavice i celej sociálnodemokratickej strany, usiloval o politický a ideový obrat k boľševizmu v rámci jednotnej sociálnej demokracie; chcel ju získať pre revolučný socializmus zvnútra, získaním väčšiny jej organizácií a tak vytvoriť základ masového revolučného, internacionálneho socialistického hnutia, ktoré by viedlo k dobytiu politickej moci. To sa mu však nepodarilo.

Niektorí autori vidia omyl Šmeralovej stratégie (a marxistickej ľavice všeobecne) v tom, že si neuvedomil podstatnú odlišnosť podmienok a ciest októbrovej revolúcie a vývoja v ČSR. Je síce pravda, že u nás neexistoval podobný katastroficky vyostrený konflikt ako v Rusku roku 1917, že tu prebehla úspešná národná a demokratická revolúcia Čechov a Slovákov. Bolo tu však povojnové ekonomické vyčerpanie, sociálne nepokoje, kvitol čierny obchod, inflácia, poklesy miezd radikalizovali všetky vrstvy robotníctva. Podobne ako v okolitých krajinách aj v ČSR vládla v tom čase revolučná nálada, roky 1919 a 1920 boli dobou, ktorá rozhodovala o zmene ekonomicko-sociálneho a politického charakteru československej republiky. Namiesto zmeny však nakoniec došlo k potvrdeniu víťazstva buržoáznej diktatúry.

Podľa historika Vojtecha Mencla (v roku 1968 bol rektorom Vojenskej politickej akadémie) by Šmeral a ľavica dosiahli viac, keby predložili nárys politického programu, ktorý by znamenal súčasne ako národno-štátnu stabilizáciu, tak i ďalšiu demokratizáciu, a keby napríklad vyzdvihli požiadavku znárodnenia bánk, finančných centier a vytvorenia ľudovej správy. Potom by podľa Mencla snáď mohli postaviť perspektívu reálneho, splniteľného, ale súčasne i demokratizujúceho a v možnej miere i socializujúceho minimálneho programu, ktorý by ponúkol reálne východisko i z danej kritickej ekonomickej a spoločenskej krízy. Obávam sa však, že v takom prípade by sa zo sociálnodemokratickej strany nemohla stať strana prevratu (ako sa raz vyjadril Engels), teda strana usilujúca sa o revolučné zvrhnutie buržoázie. Stala by sa len ďalšou súčasťou existujúceho režimu potvrdzujúcou jeho legitimitu, len lepším svedomím starej sociálnej demokracie. A to predsa v tom čase nikto z poctivo zmýšľajúcich marxistov nechcel, a na prvom mieste Šmeral.


Definitívny rozkol, vznik komunistickej strany

Pre pravicové vedenie sociálnych demokratov znamenal nárast ľavicových tendencií v strane hrozbu, nepripustilo preto konanie zjazdu, na ktorom by zostalo v menšine, ľavicovú väčšinu zo strany vylúčilo, získalo majetok strany, i podporu väčšiny odborových organizácií a za pomoci štátu zlomilo aj pokus o decembrový generálny štrajk v roku 1920. Úsilie zachovať jednotu sociálnodemokratickej strany, úsilie, ktoré kritizovala Kominterna vyzývajúca k rozchodu s touto stranou a vytvorením jednotnej centralizovanej komunistickej strany, definitívne skrachovalo. Bolo príčinou toho, že KSČ vznikla až v roku 1921, na pražskom ustanovujúcom zjazde v dňoch 14. - 16. mája (z 569 riadne zvolených delegátov bolo len 56 zo Slovenska). Stala sa z nej masová proletárska strana (v roku 1925 získala 13,2 % hlasov, v roku 1929 mala celkom 10,2 % a v roku 1935 10,3 % hlasov).

Interpretácia vzniku KSČ v podobe, že Kominterna získala novú poslušnú sekciu, že sa vytvorila zbytočne hlboká a nenávisťou naplnená priepasť vzájomného odcudzenia a znepriatelenia oboch prúdov (socialistického a komunistického) zakrýva podstatný fakt, že pravicové vedenie sociálnej demokracie sa otvorene postavilo na stranu buržoázie. Ak nerátame vstup pána Milleranda do francúzskej vlády v roku 1899, tak počiatok rozkolu sociálnodemokratického hnutia datujeme do roku 1914, keď sa v rozpore s tzv. bazilejským manifestom väčšina sociálnodemokratických a socialistických strán štátov vstupujúcich do prvej svetovej vojny v mene „obrany vlasti“ postavila na stranu „svojich“ vlád. Rozkol z rokov 1918-1921 v stranách sociálnodemokratického typu vrátane československej, bol len pokračovaním rozkolu z roku 1914. Zatiaľ čo KSČ posunul viac doľava, československú sociálnu demokraciu viac doprava, k odmietaniu ponuky Šmeralovho vedenia KSČ na spoluprácu, k súhlasu so zákonom „na ochranu republiky“, ale aj so zhoršením sociálneho poistenia robotníkov - s tzv. gentským systémom, ktorý odbúraval štátne podpory v nezamestnanosti atď.

Je nesporným faktom, že politika a činnosť KSČ bola ovplyvňovaná nielen domácou situáciou, ale tiež stanoviskami Kominterny, ktorá svoj vplyv v strane uplatňovala od jej vzniku. Už v roku 1924, keď proti vôli väčšiny autoritatívne v strane presadila nové vedenie, sa ukázalo, akú úlohu hrajú a budú hrať vplyvy z Moskvy v politike KSČ. Kominterna v tomto roku vytýčila heslo „boľševizácie“. Ako vyplýva zo samotného názvu, boľševizácia nebola jednorazovým aktom, bol to proces, ktorý vyvrcholil v roku 1929 na V. zjazde zvolením nového vedenia strany na čele s 32-ročným Klementom Gottwaldom. Piaty zjazd síce posilnil revolučné zameranie strany, v tom čase však stratila prevažnú väčšinu členstva: jeho stav klesol zo 138 000 v októbri 1927 zhruba na 30 000 v prvom polroku 1930. Počet  voličov, ktorý už skôr klesal, sa ďalej znížil. V ďalších rokoch - predovšetkým v súvislosti s postupujúcou hospodárskou krízou - však počet členov začal opäť stúpať a došlo ku konsolidácii.


Povstanie, základ svojbytnosti slovenského národa

Kominterna vytvorila pre stranu komplikovanú situáciu zvlášť v dobe vypuknutia druhej svetovej vojny, v čase vytvárania komunistického odboja proti fašizmu. Jej línia bola v tejto dobe podriadená predovšetkým záujmom sovietskej zahraničnej politiky. ZSSR, ktorý ešte 18. marca 1939 protestoval v nóte nemeckej vláde proti zničeniu ČSR, uznal tzv. slovenský štát, nadviazal s ním diplomatické styky a uzatvoril československé vyslanectvo v Moskve. Komunistický odboj sa v tomto období mal miesto boja proti nacizmu zameriavať predovšetkým proti domácemu i zahraničnému buržoáznemu odporu. Táto línia vtedy narazila na nesúhlas a kritiku niektorých predstaviteľov KSČ v zahraničí, predovšetkým Vladimíra Clementisa. Zásadný prelom znamenalo až prepadnutie ZSSR v roku 1941: komunistom v domácom odboji bolo uložené rozvíjať národno-oslobodzovací boj, postaviť sa mu do čela a vybojovať si v ňom svojou aktivitou dominanciu.

Komunistická strana bola do ilegality zahnaná ešte za tzv. druhej republiky. Najskôr bola zastavená jej činnosť (na Slovensku už 9. 10., v českých krajinách 20. 10. 1938) a súčasne zakázaná denná a periodická komunistická tlač, potom bola KSČ rozpustená (na Slovensku už 28. 10., v českých krajinách 23. 12. 1938). Po celý čas nacistickej okupácie nepretržite pracovala v ilegalite, bola nacistami kruto prenasledovaná, proti jej príslušníkom fašisti používali najsurovejšie metódy teroru: za okupácie bolo povraždených okolo 25 000 komunistov. Domáce ilegálne ÚV museli byť niekoľkokrát obnovované.

Na Slovensku, kde predtým existovalo Krajinské vedenie KSČ, prijala strana po roku 1939 so súhlasom ÚV KSČ názov Komunistická strana Slovenska, aby pokračovala v činnosti, ktorá bola usmerňovaná moskovským vedením KSČ a bezprostredne bola vedená ilegálnym ÚV (celkom sa počas fašistickej nadvlády na Slovensku vystriedalo päť ilegálnych ÚV, ktorých tlačovým orgánom bol Hlas ľudu). V. ilegálny ÚV v zložení Husák-Šmidke-Novomeský sa stal bezprostredným organizátorom národno-oslobodzovacieho boja na Slovensku – Slovenského národného povstania a partizánskeho hnutia. Organizačné zjednotenie KSS a KSČ sa uskutočnilo až po vojne, v septembri 1948. KSS sa stala územnou organizáciou KSČ.

V súvislosti s vojnovou KSS je potrebné upozorniť na jednu skutočnosť: za situácie, kedy myšlienka obnovy ČSR bola neprijateľná, vytýčila na prelome rokov 1940-1941 heslo „Za sovietske Slovensko“. Táto chybná koncepcia, ktorá napriek tomu, že už v máji 1941 bola kritizovaná moskovským vedením KSČ, v KSS pretrvávala takmer tri roky.

Zatiaľ čo v medzivojnovom období bola KSČ len jednou – i keď silnou – z opozičných strán, v povojnovom období sa stala rozhodujúcim politickým subjektom, a to nielen z dôvodov svojej aktivity v národno-oslobodzovacom boji proti fašizmu, ale aj zásluhou svojej politiky v rokoch prvej republiky. Jej politickou a mocenskou oporou sa po roku 1945 stal pohyb nespokojných ľudových más.

Mocenské pozície KSČ zaručovali, že od Košického vládneho programu, vypracovaného a navrhnutého komunistami, už nebol možný návrat späť k predmníchovským pomerom - medzi iným ani k ideológii čechoslovakizmu vyznačujúcej sa neuznávaním samobytnosti Slovákov. Už moskovské vedenie strany pri rokovaniach s Edvardom Benešom prešlo otvorene na platformu spoločného súžitia Čechov a Slovákov v novej republike na základe uznania plnej svojbytnosti slovenského národa.

(Pokračovanie)

Autor je pracovníkom Ústavu politických vied SAV

Medzititulky Slovo