Za akú cenu rešpektujeme ľudskú dôstojnosť?

Naproti tomu Kant dáva pojmu hodnota význam, v ktorom je zahrnutý aj prvok radikálnej neporovnateľnosti. V tomto zmysle možno potom hovoriť o existencii neporovnávateľných hodnôt, ktoré sú vylúčené zo všetkých mysliteľných aktov vzájomného zvažovania hodnôt, pri ktorých sa jedna hodnota presadzuje na úkor nejakej inej hodnoty. Zatiaľ čo teda Schopenhauer chápe hodnoty ako čosi komparatívne už samou svojou povahou, Kant, naopak, pripúšťa aj existenciu neporovnávateľných hodnôt, pre ktoré je príznačná práve oná neporovnateľnosť a vylúčenosť zo všetkých aktov vzájomného zvažovania hodnôt.
 

Ľudská dôstojnosť ako privilegovaná hodnota

Začnem uvedením základného Kantovho rozlíšenia medzi dôstojnosťou a cenou, ktoré sa nachádza v jeho diele: Základy metafyziky mravov. Kant tu hovorí: „V ríši účelov má všetko buď nejakú cenu alebo dôstojnosť. Namiesto toho, čo má cenu, možno klásť aj niečo iné ako ekvivalent, ale čo je naproti tomu povznesené nad akúkoľvek cenu a čo preto nepripúšťa žiaden ekvivalent, má dôstojnosť.“  To, čo má iba cenu, možno vymeniť za niečo iné, resp. obetovanie alebo poškodenie toho, čo má cenu, sa dá vyvážiť niečím iným, nejakým dobrom pre jednotlivca alebo mnohých. Ak budeme výraz hodnota používať výlučne v tomto zmysle, čiže v úzkej súvislosti s cenou niečoho, potom pod hodnotou sa rozumie vždy relatívna hodnota nejakej veci spočívajúca, ak použijeme onú Schopenhauerovu charakteristiku, v oceňovaní nejakej veci v porovnaní s nejakou inou vecou. Táto porovnateľnosť znamená, že všetky hodnoty bez výnimky sú navzájom zvažovateľné veličiny, čiže možno ich klásť na misky váh, ktoré sa môžu podľa okolností prípadov vychýliť na jednu či druhú stranu, v prospech tej či onej hodnoty.

Výrazu hodnota však možno dať aj iný význam, ktorý už neobsahuje prvok porovnateľnosti a zvažovateľnosti. Dôstojnosť ako hodnota je v kantovskom chápaní práve tým, čo je povznesené nad všetku cenu, teda ani jej porušenie už nemožno vyvažovať ničím iným, žiadnou inou hodnotou. Tu platí, že na celom svete neexistuje nič, čím by sa dalo vyvážiť porušenie ľudskej dôstojnosti človeka. Dôstojnosť by podľa toho bola takou privilegovanou hodnotou, ktorá sa nesmie začleňovať do žiadnych aktov vzájomného zvažovania hodnôt, kde nevyhnutne dochádza k relativizácii hodnôt vstupujúcich do hry. Nesmie sa klásť na misky váh (posty zvažovania), ktoré sa môžu vychýliť na jednu či druhú stranu, v prospech jednej hodnoty či záujmu a na úkor nejakej inej hodnoty alebo záujmu.

Takýto názor, domyslený do praktických konzekvencií však znamená, že zasahovanie do ľudskej dôstojnosti sa nepripúšťa ani v prípadoch, kde by sa tým mohlo zabrániť nejakému veľkému zlu alebo priam katastrofe.

Ak to isté vyjadríme v kategóriách účelu a prostriedku, potom  musí platiť, že zasahovanie do ľudskej dôstojnosti nikdy nemôže slúžiť ako tzv. vhodný a nevyhnutný prostriedok na dosiahnutie nejakého iného účelu bez ohľadu na jeho hodnotu, význam a dôležitosť (o vhodnom a nevyhnutnom prostriedku sa v oblasti práva zvykne hovoriť v súvislosti s ústavným princípom primeranosti). Na tomto prípade sa dá ukázať pravý zmysel onej povestnej vety o posväcovaní prostriedku účelom.


Agresivita hodnôt

Privilegovaná alebo najvyššia hodnota si však zároveň vyžaduje aj najvyššiu cenu, ktorú treba za jej presadenie zaplatiť v podobe poškodenia iných hodnôt. Carl Schmitt vyslovil vo svojej práci s príznačným názvom Tyrania hodnôt nasledujúce slová: „Z hľadiska logiky hodnôt musí vždy platiť: žiadna cena za najvyššiu hodnotu nie je príliš vysoká a musí byť zaplatená.“   Hodnotám je podľa Schmitta vlastná potenciálna agresivita či tyrania, ktorá zreteľne vystupuje na povrch tam, kde ide o realizáciu hodnôt. V každej vyššej či najvyššej hodnote je založená tendencia presadiť sa na úkor iných nižších hodnôt. Každý morálny filozof, ktorý v pohodlí svojej pracovne píše učené traktáty o dôstojnosti ako nepodmienenej a neporovnateľnej hodnote ako o čomsi hodnom našej najvyššej úcty, musí zároveň pripustiť, že na jej presadenie a ochranu nijaká cena, ktorú treba v konkrétnych prípadoch zaplatiť v podobe obetovania iných hodnôt a záujmov, nie je príliš vysoká.

Povinnosť rešpektovať dôstojnosť iného človeka tu nestráca nič zo svojej záväznosti ani v extrémnych prípadoch, kde predvídateľné následky jej splnenia sú mimoriadne zlé. To prakticky znamená, že zásah do ľudskej dôstojnosti sa zakazuje, aj keby sa ním mohlo zabrániť veľkému nešťastiu. Všetkyinformácie o zlých či dobrých následkoch, ktoré možno očakávať od rôznych alternatív konania za daných okolností, sú jednoducho eticky irelevantné tam, kde je v hre rešpektovanie ľudskej dôstojnosti. 


Porovnávať neporovnateľné

Posuňme teraz tieto úvahy filozofov do oblasti práva, kde ide o základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, ktoré je definované negatívne, totiž ako obranné právo vo vzťahu k zásahom zo strany štátu. Základnú otázku tu možno formulovať takto: Nepodlieha v oblasti práva všetko vzájomnému zvažovaniu, pri ktorom sa vždy prihliada nielen na dôležitosť kolidujúcich hodnôt ako takých, ale aj na konkrétne okolnosti prípadov spolu s následkami očakávanými od alternatív konania, dotýkajúcich sa príslušných hodnôt a záujmov?

Otvára sa preto otázka, či v niektorých prípadoch, aj keď ich nemusí byť veľa, sa na protiľahlé misky váh predsa len nekladú hodnoty a dobrá, ktoré sú radikálne neporovnávateľné  a preto ich nemožno navzájom zvažovať. Táto otázka už dlho púta pozornosť právnych teoretikov a právnych filozofov. Napríklad Eberhard Schmidt pripomína: „Ustavične sme svedkami toho, že na misky váh spravodlivosti sú kladené veci, s ktorými sa dá robiť všetko možné, len jedno nie: porovnávať ich pri zvažovaní.“ Ak by sme chceli za taký nedisponovateľný právny princíp pokladať princíp rešpektovania ľudskej dôstojnosti, znamenalo by to, že dôstojnosť by predstavovala akúsi tabuizovanú hranicu a to v tom zmysle, že by z procesov právneho rozhodovania už vopred vylučovala každú analýzu konkrétnych okolností prípadov, v ktorých sa do hry dostáva táto privilegovaná hodnota.

Takéto rigidné chápanie individuálneho práva, akým je právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, je však ťažko akceptovateľné. 

Foto: Emil Polák