Razantný (taliansky) protiútok

Zvyšok tlačoviny sú politické komentáre. Niektoré pôsobia sympaticky, druhé prekvapujúco a tretie priam zarážajúco. K tým prvým patrí ironizovanie Silvia Berlusconiho, ktorý sa posledné dva roky stretol s (dnes takým zatracovaným) Kaddáfím osemkrát, ale aj informácia, že prezident autonómnej okresnej komisie v Bozane (ktorý sa, mimochodom, odmietol zapojiť do osláv 150. výročia zjednotenia Talianska), zarába mesačne viac ako Merkelová, totižto 25 600 eur.
 

Za prekvapujúce možno označiť informácie o vydaní knihy Zlé zjednotenie, ktorá zobrazuje odvrátenú tvár procesu zjednotenia Talianska, ale aj článok oznamujúci, že ako protiváha Lige Severu v Neapole vznikol Parlament oboch Sicílií (čo je historický názov pre bourbonovské Neapolsko a Sicíliu). Tvoria ho umelci, podnikatelia a mladí nadšenci. Uvedomujúc si fakt, že žiadna z talianskych vlád sa nepokúsila prednostne riešiť problémy talianskeho juhu, chcú kontrolovať komunikáciu a politiku južného Talianska, predkladať návrhy a projekty na jeho prosperitu a vytvárať veci talianskeho juhu oddané nové politické kádre. Ako vidno, oproti procesu zjednocovania Európy, stále (vo viacerých krajinách) pôsobí aj proces ich drobenia. Kým však niektorí ľavicoví intelektuáli vidia v dôraze na miestnu samosprávu prostriedok, ako čeliť dôsledkom najmä ekonomickej globalizácie, v tomto prípade vystupujú do popredia aj aspekty historické a rýdzo politické.

Úplne frapantne však pôsobí rozsiahly úryvok z knihy Giampaola Pansu Vytrhnutá strana. Redakcia sa proti prípadným protestom poistila tým, že už v prvom čísle novín oznámila, že mieni predstavovať knihy, ktoré sú pre svoj pravdivý obraz nepohodlné. V publikovanom úryvku s názvom Antifašistickí fanatici autor zneužíva paralelu stalinskej likvidácie poľských dôstojníkov v Katyni a obviňuje talianske partizánske hnutie (používajúc pojem občianska vojna) takmer z genocídy páchanej na „domnelých a skutočných fašistoch“. Zrejme aj v Taliansku, tak ako u nás, je dnes po istom historickom odstupe v móde zdôrazňovať aj neprávosti, ktorých sa dopúšťali „ozajstní a domnelí“ odporcovia fašizmu. Zaiste po puške siahnu vždy okrem idealistov, ktorým ide o vec, aj ľudia, ktorí majú záľubu v násilí, alebo takí fanatickí stúpenci istej myšlienky, ktorá (ako hovorí Hamlet) hrádze rozumu a mravov strhá. V nijakom prípade však nemožno dať rovná sa medzi obete fašistického teroru a jeho pomstiteľov, hoc aj títo niekedy skĺzli na nelegálnu a zbytočne násilnú cestu. Vierohodnosť autorových vývodov spochybňujú hneď dva fakty z publikovaného úryvku. V jednom žiali nad tým, že vodca niekdajšej Neofašistickej strany Gianfranco Fini sa nechce vracať do minulosti a odhaľovať „zločiny“ antifašistov. V druhom hovorí o množstve masových hrobov postrieľaných fašistov a o miliónoch(!) žien, matiek a detí, ktoré nevedia, kde ležia telá ich mužov, synov či otcov. Autor knihy napokon obviňuje politickú pravicu, že nechce otvárať tieto problémy.

Aj u nás bolo po roku 1989 istý čas módou vravieť viacej o zločinoch „partizánov“ než o beštialite gardistov a Nemcov. Podobne idealistickému revolucionárovi Che Guevarovi sa s potešením vytýkalo oných do 300 popravených po páde Batistovho režimu bez toho, že by sa spomenulo, že išlo o hrdlorezov s rukami zmáčanými krvou tisícov Kubáncov. Po každej násilnej zmene režimu sa víťazi pomstia (alebo vykonávajú akt spravodlivosti) porazeným. V Encyklopédii druhej svetovej vojny sa uvádza, že vo Francúzsku po vojne popravili 11-tisíc kolaborantov, no zatiaľ nik v našej tlači nepomenoval francúzskych antifašistov (na rozdiel od Guevaru) ako vrahov. Talianski partizáni to teraz od Gianpaola Pansu schytali.

Dúfam však, že redakcia ITALIA NEWS prinesie v budúcnosti nejaký nonkonformný pohľad aj z druhej strany politického spektra.