Nevyhnutnosť systémovej zmeny 2

Prvú časť nájdete tu: 

Rozhodujúcim problémom zostáva používanie termínov „nadpráca“ a „nadhodnota“ a z neho plynúca otázka platnosti alebo neplatnosti pracovnej teórie hodnoty vo východoeurópskom socializme („postkapitalizme“). Ak vychádzame zo skutočnosti, že privlastňovanie nadpráce niekým a niečím, čo prácu ovláda, je zdrojom nadhodnoty, tak v zmysle Mészárosovho výkladu k jej získavaniu dochádza v kapitalistickom systéme ekonomickou cestou a v kapitálovom systéme politickou cestou. V jednom aj druhom prípade teda platí pracovná teória hodnoty, delenie práce na nutnú prácu a nadprácu vyjadruje vzťahy vykorisťovania. Preto konštatuje, že aby prestala platiť museli by sme odstrániť „vymačkávanie“ a alokáciu nadpráce vonkajším orgánom, či už politickým alebo ekonomickým. Napriek tomu Mészáros nehovorí o nadhodnote ako o jednej zo základných kategórií politickej ekonómie východoeurópskeho socializmu (v jeho ponímaní kapitálového systému), ale výlučne kapitalizmu. Uvádza, že zásadnou kategóriou kapitálového systému je nadpráca, zatiaľ čo nadhodnota a špecifické formy jej privlastňovania a realizovania majú byť zásadné pre kapitalizmus. Znamená to, že vo východoeurópskom socializme („postkapitalizme“) nadpráca predsa len nebola zdrojom nadhodnoty? Takýto záver Mészáros nepriamo potvrdzuje slovami, že sovietska pracovná sila nemala pod kontrolou reguláciu a alokáciu svojej vlastnej nadpráce, ktorá sa v tomto systéme nemusela premieňať na nadhodnotu (s. 76). Teda robotníkovou nadprácou vytvorená hodnota nemusela byť v sovietskom systéme nadhodnotou.
 

Charakterizovanie samotného kapitálového systému, do ktorého začleňuje štáty s odlišným spoločenským usporiadaním, zostáva otázne a nejednoznačné. Sovietsky typ kapitálového systému síce zanikol, ale v súčasnom Rusku podľa Mészárosa naďalej existuje forma kapitálového systému, ktorú nie je možné považovať za kapitalistickú. „Je třeba také dodat, že jednou věcí je pokoušet se o úplnou restauraci kapitalismu v bývalém Sovětském svazu, a něco zcela jiného je v tomto počínání uspět. Patnáct let poté, co Gorbačov zahájil proces kapitalistické restaurace, můžeme hovořit pouze o částečném úspěchu, který se omezuje téměř výlučně jen na mafiánské obchodní kruhy ve velkých městech. Endemická a chronická krize v Rusku se mimo jiné projevuje také tím, že zaměstnanci mnoha profesních skupin - jako například horníci - nepobírají řadu měsíců (a někdy až půl druhého roku) dokonce ani tamější mizerné mzdy, což je nemyslitelné v řádně fungující kapitalistické ekonomice, kde jsou primární regulační nástroje vymačkávání nadpráce ekonomické, a nikoliv politické“. (str. 78-79) Ak Mészáros tvrdí, že v rámci riadne fungujúcej kapitalistickej ekonomiky sú primárne regulačné nástroje „vymačkávania“ a privlastňovania nadpráce ekonomické a nie politické, tak je len prirodzené, že v logike jeho chápania v súčasnom Rusku existuje rovnaká politická regulácia privlastňovania nadpráce ako v bývalom Sovietskom zväze. A to je číry nezmysel.

Ďalším problematickým tvrdením je, že východoeurópsky socializmus bol založený na nadvláde kapitálu. Toto tvrdenie však nepriamo vyvracia sám autor. Keď charakterizuje kapitál, píše, že nie je len materiálnej povahy, ale že preniká do každého aspektu života, zasahuje napríklad do sveta umenia, do sveta náboženstva a cirkví, rovnako ako do kultúrnych inštitúcií danej spoločnosti. Ak by však prenikal kapitál do každého aspektu života prednovembrovej spoločnosti v tom zmysle, ako hovorí Mészáros, nepostrehli by sme v jednotlivých aspektoch života českej a slovenskej spoločnosti po roku 1989 žiadne zmeny. Chce však niekto tvrdiť, že nijaké neboli?

V súvislosti s prenikaním/neprenikaním kapitálu do života spoločnosti dostávame odpoveď aj na otázku, či vo východoeurópskom socializme platila pracovná teória hodnoty. Podľa Mészárosa dôvod, že kapitál preniká do každého aspektu života spoločnosti,  je zároveň dôvodom, „proč v historické periodě, kdy je kapitál všeobjímající, kdy je sám regulační proces fundamentálně iracionální, platí pracovní teorie hodnoty“. (s. 77) Teda v historickej perióde, kedy kapitál nie je všeobjímajúci, kedy nie je sám regulačný proces fundamentálne iracionálny, táto teória neplatí. Mészáros síce na strane 73 píše, že kapitál „nezná žádné sebeomezení a ani ve světě neexistuje síla, která by jej dokázala omezit, aniž radikálně překoná kapitálový systém samotný“, ale o päť strán ďalej priznáva, že „svět kapitálu - totiž globální rámec - se potýkal s bezpočtem omezení, která byla mimo něj a v nichž musel působit také sovětský systém“. (s. 78)

A nakoniec. Téza, že kapitál nie je možné chápať ako statický objekt má byť rozpracovaná (až) v jeho hlavnom diele Beyond Capital? Tvrdil však Marx, že kapitál je statickej a nie dynamickej povahy? Vôbec nie. Dokazuje, že zdrojom dynamiky spoločností ovládaných kapitálom sa stáva prisvojovanie nadhodnoty. Kapitál tým získava možnosť rozšírenej reprodukcie. Do procesov rozšírenej reprodukcie kapitálu sú vťahované všetky zložky spoločenského života plniace funkcie kapitalistického výrobného spôsobu.

Mészáros popiera skutočnosť, že vo východoeurópskom socializme („postkapitalizme“) delenie práce na nutnú prácu a nadprácu nevyjadrovalo vzťahy vykorisťovania, popiera, že nutná práca tu vystupovala ako práca pre seba a nadpráca ako práca pre spoločnosť, umožňujúca uspokojovať potreby socialistickej spoločnosti ako celku, rozširovať výrobu a podobne. V zmysle svojej tézy o politickej kontrole práce (namiesto ekonomickej) a z presvedčenia o nutnosti nadradenia „priemyselného krídla“ (odborového hnutia) nad „politické krídlo“ (robotnícka strana) tvrdí, že odstránenie súkromných kapitalistických personifikácií kapitálu (t. j. zvrhnutie buržoázie) nemohlo splniť očakávania do neho vkladané, dokonca ani ako prvý krok na ceste sľúbenej socialistickej transformácie. Konfliktná a odstredivá povaha negovaného systému sa totiž mala zachovať uvalením centralizovanej politickej kontroly (namiesto ekonomickej - pozn. autora) na úkor práce. Pretože následkom degradácie odborov základňa pracujúcej triedy tu mala stratiť akúkoľvek možnosť kontrolovať „postkapitalistickú politickú formu autoritárskeho rozhodovania“, ani situácia pracujúcich sa nemala javiť o nič lepšie ako v kapitalistických krajinách. 

Uvedené hodnotenie vedie Mészárosa k snahe hľadať a nachádzať „skutočný“ socializmus. Na rozdiel od toho starého, „neautentického“ sovietskeho socializmu, v ňom bude nevyhnutné preorientovať spoločenskú vzájomnú výmenu od „tyranie“ nadhodnoty a od privlastňovania nadpráce výrobcov oddeleným orgánom ku kvalitatívne odlišnému modelu. 

Vyhlasuje preto, že o socializme možno hovoriť len vtedy, keď ľudia môžu v súlade so svojimi cieľmi riadiť svoju vlastnú činnosť aj alokáciu jej plodov (s. 76-77). To má predpokladať samosprávnu činnosť a samosprávu spoločnosti vykonávanú združenými výrobcami. Títo výrobcovia nemôžu však riadiť svoju činnosť a jej ciele, pokiaľ zároveň neriadia alokáciu spoločensky vytvoreného nadbytku. Nie je teda možné si predstaviť nastolenie „skutočného“ socializmu, pokiaľ „vymačkávanie“ a privlastňovanie nadpráce bude naďalej riadiť oddelený orgán. Podľa autora socializmus musí existovať len ako (vnútorná) samospráva. Zmena tak de facto spočíva v tom, že „vymačkávanie“ a privlastňovanie nadpráce nebude riadiť oddelený orgán ekonomický (trieda kapitalistov) ani politický (zložka robotníckej strany), ale samospráva.

Ak však ani v Mészárosovom „skutočnom“ socializme nie je odstránené privlastňovanie nadpráce, musí aj v ňom platiť pracovná teória hodnoty. V takom prípade ani takýto socializmus nemôže byť socializmom, ale kapitálovým systémom vo svojej „inej“ forme založenej na samosprávnej regulácii privlastňovania nadpráce prostredníctvom jej („oddeleného“) orgánu. Mészáros u samosprávy takýto orgán prirodzene nepripúšťa, avšak ani nehovorí, ako reálne takáto dokonalá, práci podriadená a štrukturálne ju neovládajúca samospráva vzniká a funguje v praxi. Jeho tvrdenie, že v systéme, kde združení výrobcovia riadia tak výrobu, tak jej alokáciu, nie je priestor pre to, aby sa u spoločenských jednotlivcov „zavádzala nadhodnota“, aby sa vytváral priestor pre imperatívy kapitálu, zostáva len tvrdením.

Východisková téza, že v „skutočnom“ socializme musia združení robotníci-výrobcovia riadiť alokáciu spoločensky vytvoreného nadbytku, pretože v kapitálových systémoch dochádzalo a dochádza k privlastňovaniu nadpráce v prospech od práce oddeleného a práci štrukturálne nadriadeného politického orgánu, sa v princípe zhoduje s hmlistou, nejasnou a všeobecnou Lassallovou frázou „robotníkovi plný výťažok práce“, podľa ktorej v socializme existuje „spravodlivé rozdeľovanie“. V Kritike gothajského programu Marx vyvracia Lassallovu myšlienku, že robotníci dostanú za socializmu „neskrátený“, teda „plný výťažok práce“, resp. „plný výnos práce“.

Pristupuje ku konkrétnemu rozboru životných podmienok takej spoločnosti, kde nebude kapitalizmu a triezvo vypočítava, ako práve socialistická spoločnosť bude nútená hospodáriť. Dokazuje, že z celkového spoločenského výrobku je nutné odčítať jednak rezervný fond, jednak fond na rozšírenie výroby, jednak fond na amortizáciu „opotrebovaných“ strojov atď., a potom zo spotrebných prostriedkov fond na správne výlohy, na školstvo, nemocnice, útulky pre prestarnutých atď. Otázku, či takéto uspokojovanie potrieb socialistickej spoločnosti ako celku bude riešiť zložka robotníckej samosprávy alebo zložka robotníckej strany, Marx nerieši najskôr z toho dôvodu, že to na rozdiel od Mészárosa nepovažoval za podstatné ani dôležité.

Tézu o riadení alokácie plodov nadpráce výrobcom v „skutočnom“ socializme môžeme vzťahovať aj k Engelsovmu vyjadreniu v Anti-Dühringovi, kde v rovnakej súvislosti ako Marx píše: „… charakteristickou vlastnosťou každého zmäteného sociálneho rozjímania o ,opravdivej hodnote´ je predstava, že robotník v dnešnej spoločnosti nedostáva plnú ,hodnotu´ svojej práce a že socializmus je povolaný toto zmeniť. Tu potom treba predovšetkým zistiť, v čom väzí hodnota práce; a túto hodnotu mnohí zisťujú tak, že prácu nemerajú jej adekvátnou mierou, časom, ale jej produktom. Robotník má dostať ,plný výnos práce´. Nielen produkt práce, ale aj sama práca sa má bezprostredne vymieňať za produkt, pracovná hodina za produkt inej pracovnej hodiny…Najdôležitejšia progresívna funkcia spoločnosti, akumulácia, sa odoberá spoločnosti … Výrobné prostriedky akumulované v minulosti sa teda sústreďujú v rukách spoločnosti len na to, aby sa všetky výrobné prostriedky akumulované v budúcnosti opäť rozdrobili a prešli do rúk jednotlivcov. Táto teória vyvrátila vlastné predpoklady a dospela do čírej absurdnosti“.[i]

Podľa Mészárosa sme dospeli do nového historického štádia vývoja nadnárodného kapitálu, ktoré predstavuje globálny hegemonistický imperializmus so Spojenými štátmi americkými ako dominantnou silou v čele. V tomto štádiu vývoja už nie je naďalej možné ignorovať bytostné rozpory a štrukturálne obmedzenia systému. Pod týmto obmedzením Mészáros myslí jeho „fatálnu“ neschopnosť vytvoriť štát stelesňujúci kapitálový systém ako taký, ktorý by vyvažoval jeho transnacionálne ašpirácie a manifestácie s cieľom prekonať potenciálne výbušné antagonizmy medzi národnými štátmi. Autor tým nepriamo poukazuje na aktuálnosť Leninovej polemiky s Kautským o probléme tzv. ultraimperializmu. Pripomeňme si v stručnosti čo bolo jej podstatou.

Lenin vo svojej dobe definoval imperializmus ako monopolistické štádium kapitalizmu, v ktorom existujú medzinárodné monopolistické zväzy kapitalistov, ktoré si podľa sily rozdeľujú svet. Imperializmus je kapitalizmus v takom štádiu vývoja, kedy sa vytvorilo panstvo monopolov (resp. korporácií) a finančného kapitálu. Predstavuje najvyššie štádium kapitalizmu. Naproti tomu Kautsky prehlasoval, že nie je vylúčené, že kapitalizmus prejde ešte ďalšou novou fázou, fázou ultraimperializmu (nadimperializmu), v ktorej sa imperializmy celého sveta miesto vzájomného boja zjednotia. „Naozaj nemôže byť terajšia imperialistická politika“, písal Kautsky, „vytlačená politikou novou, ultraimperialistickou, ktorá nahradí vzájomný boj medzi finančnými kapitálmi jednotlivých krajín spoločným vykorisťovaním sveta medzinárodne zjednoteným finančným kapitálom? Takáto nová fáza kapitalizmu je na každý spôsob mysliteľná. Aby bolo možné rozhodnúť, či je tiež uskutočniteľná, chýbajú doposiaľ dostatočné predpoklady“. Kautského teória pokojného ultraimperializmu podporovala myšlienku, že vláda finančného kapitálu zoslabuje nerovnomernosti a rozpory vnútri svetového kapitalistického hospodárstva, že za kapitalizmu je možný trvalý mier v ére nového budúceho ultraimperializmu, v ére spoločného vykorisťovania sveta medzinárodne zjednoteným kapitálom.

Vývoj kapitalistického sveta po roku 1945, ktorý nebol determinovaný len skúsenosťou a následkami druhej svetovej vojny, ale aj jaltským rozdelením sveta na americkú a sovietsku sféru vplyvu, bol charakterizovaný pomerne pokojným evolučným rozvojom. Pod hegemoniálnou nadvládou Spojených štátov amerických došlo v západnej Európe k hospodárskemu integračnému procesu, ktorý našiel svoj odraz v politickej nadstavbe - v európskej inštitucionálnej integrácii. Došlo k vytvoreniu „spojených štátov európskych“ v podobe Európskej únie vojensky, ekonomicky a kultúrne prepojenej s USA. Vznikol tak vzájomne prepojený „euroatlantický“ priestor, ktorý sa ukázal ako stabilný, založený na konštruktívnej spolupráci a dohode medzi vedúcimi mocnosťami Európskej únie a medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými. Neprešiel tým v skutočnosti kapitalizmus fázou ultraimperializmu, v ktorej sa jednotlivé imperializmy miesto vzájomného boja zjednotili, aby mohli spoločne vykorisťovať svet nadnárodným kapitálom? Nepredstavuje Európska únia a celé „euroatlantické spoločenstvo“ spoločenstvo ultraimperialistické? Nedal tak historický vývoj za pravdu Kautskému a nepoprel stanovisko Lenina?

Na základe čoho však Mészáros tvrdí, že súčasný (nadnárodný) kapitál nie je schopný vytvoriť globálnu vládu, resp. globálny štát, ktorý by vyvažoval jeho transnacionálne ambície s cieľom prekonať potenciálne výbušné antagonizmy medzi národnými štátmi? Prečo neexistuje spôsob, ako priviesť pluralitu kapitálov pod nadvládu jedného veľkého monopolu, ktorý by „globálnej vláde“ poskytol materiálnu základňu? Odpoveď môžeme hľadať opäť v otázkach typu: Nie sú nám nadnárodné monopoly, na ktoré sa premenili medzinárodné monopolistické zväzy, príkladom toho, ako je delený a znovurozdeľovaný svet, ako sa prechádza od pokojného delenia k deleniu násilnému a naopak? Americký a iný finančný kapitál nerozdeľuje dnes znovu svet na základe nových mocenských pomerov, ktoré sa menia úplne inak len nie pokojne? Môže monopol za kapitalizmu úplne a na dlhšiu dobu odstrániť konkurenciu na svetovom trhu? Môžu sa za vlády globálneho kapitálu zoslabovať rozdiely v rýchlosti rastu rôznych častí svetového hospodárstva?

Predovšetkým tým, že Spojené štáty americké predstavujú v Mészárosovej analýze dominantnú silu globálneho hegemonistického imperializmu, venuje svoju pozornosť situácii v USA. Správne usudzuje, že žiadna vojensko-politická sila nemôže dosiahnuť zvonku to, čo je treba urobiť zvnútra hnutím ponúkajúcim pozitívnu alternatívu k vládnucemu spoločenskému poriadku v Spojených štátoch amerických. Konštatuje, že len americká „pracujúca a produktívna trieda“ môže priniesť koniec deštruktívnym ambíciám globálneho hegemonistického imperializmu pod vedením amerického kapitálu.

Verí, že sa vydáme cestou radikálnej spoločenskej premeny. Ak má mať spoločenská transformácia spočívajúca v odstránení „štrukturálneho antagonizmu z našej spoločenskej metabolickej reprodukcie“ vôbec nejaký úspech, musí byť všadeprítomný kapitál dôsledne vymetený zo všetkých oblastí života spoločnosti. Všetky ašpirácie na socialistickú zmenu na trvalom základe musia byť podľa Mészarosa vedené týmto motívom. Revolúciu preto nechápe len ako odstránenie starej vládnucej garnitúry a jej nahradenie „niečím iným“, ale ako „hlboké kontinuálne revolučné pretváranie všetkých faziet nášho sociálneho života“. (s. 88)

Je však cesta radikálnej spoločenskej premeny vecou viery či historickej nevyhnutnosti? Z autorovho mementa ekologickej katastrofy jednoznačne vyplýva, že toho druhého.