Sociálne napätie, násilie a politická nekorektnosť

Zatiaľ čo ideologická čistka nórskeho vraha Andersa Breivika pripomína otvorenú problematiku prisťahovalectva a  multikulturalizmu, ktorá je doteraz pre obyvateľov krajín Vyšehradskej štvorky podstatne menej relevantná ako pre západoeurópske krajiny, na domácej pôde sa do čoraz širšieho povedomia dostáva dlhodobo neriešená rómska otázka.


Multikultúrna Európa v ohrození

Multikulturalizmus, prisťahovalectvo, problematika rómskych komunít a globálna finančná kríza sú témy mimoriadne zložité a zároveň vážne, pretože sa priamo dotýkajú každodenného života ľudí na celom svete. Preto je podstatné, akým spôsobom k týmto témam pristupujú aktéri najviac ovplyvňujúci verejnú mienku ­- médiá hlavného prúdu, poprední komentátori a   analytici a politické elity.
Množstvo správ a reakcií v duchu štandardného humanistického diskurzu, presadzujúceho hodnoty tolerancie a obhajujúceho víziu multikultúrnej Európy, je v určitom kontraste s nedávnymi vyhláseniami viacerých európskych politických predstaviteľov: podľa nemeckej kancelárky Merkelovej multikulturalizmus „načisto zlyhal“, francúzsky prezident Sarkozy žiadal legálnu kontrolu islamu a britský predseda vlády Cameron kritizoval „doktrínu štátneho multikulturalizmu“.
 

Agenda verzus realita

Namieste sú minimálne dve otázky: Zlyháva realizácia multikultúrnej Európy? Aké sú príčiny tohto zlyhávania? Nárast sociálneho napätia a ekonomickej neistoty, ktoré sú rovnako ako inde dobre badateľné aj v štátoch strednej Európy, posilňujú historicky známu tendenciu jednoduchým a efektívnym spôsobom hľadať vinníkov zodpovedných za nepriaznivú situáciu. Tak, ako uvedené vyjadrenia európskych politikov čiastočne reprezentujú a   čiastočne inšpirujú proces šírenia množstva ostrých názorov na „projekt multikulturalizmu“ a   skupiny prisťahovalcov, v slovenskej spoločnosti citeľný nárast odporu voči „neprispôsobivým rómskym občanom“ môže byť ovplyvnený alebo živený napríklad známymi vyhláseniami predsedu SNS Jána Slotu.

Popularita názorov verejne známych osobností však nie je jedinou a primárnou príčinou šírenia nepriateľských postojov voči menšinovým častiam obyvateľstva. Obsah a praktická stránka akejkoľvek agendy plní dôležitejšiu úlohu ako jej forma. Vstupom do Európskej únie sa pristupujúce krajiny bývalého sovietskeho bloku oboznámili s pre nich pomerne novým spôsobom vnímania a praktizovania tolerancie, rovnosti a etnickej znášanlivosti. Nie je tajomstvom, že návštevy eurokomisárov v rómskych osadách, zavedenie pozitívnej diskriminácie a investície podporujúce marginalizované rómske komunity sa v uplynulých rokoch stali tŕňom v oku veľkej časti slovenskej populácie. Pojem „rasizmus“ sa dnes čoraz častejšie vyslovuje s ironickým tónom. Popri fakte, že značná časť (nielen) slovenskej spoločnosti sa reálne rasistických predsudkov nezbavila a ani tak skoro nezbaví, treba uznať aj iný fakt - zavedené mechanizmy k riešeniu a vyriešeniu rómskej problematiky účinne neprispeli. Na vine rozhodne nie sú len predsudky a prístup „bielej“ majority.


V slepej uličke

Rovnako ako pri problematike multikulturalizmu aj v otázke rómskych komunít je možné pozorovať, že sa úrady, splnomocnenci, neziskové organizácie a napokon spoločnosť ako celok zamotali, alebo skôr zabudovali v  sústave pojmov, neúčinných a  repetitívnych postupov, ignorujúc realitu a výstupy vlastných akcií. Nekonečné investície s  minimálnou efektivitou, tichá tolerancia rôznych druhov zneužívania podporných opatrení a  dvojitý štandard v prístupe k  občianskym právam a  povinnostiam bez želaného výsledného efektu nevyhnutne a oprávnene vedú k  posilňovaniu živelných nálad zo strany väčšiny. Jej značná časť už teraz inklinuje k  tolerovaniu prejavov fyzického násilia nasmerovaného k etnickej alebo kultúrnej „neprispôsobivej“ menšine.

Na jednej strane stojí sebavedomá nevzdelanosť a silná rétorika pseudovlastencov či obrancov „tradičných európskych hodnôt“, o ktorých títo novodobí, často konzervatívni rytieri paradoxne vedia veľmi málo; na druhej strane je kontraproduktívna agenda niektorých európskych humanistov, ktorí sa ocitli v  slepej uličke rovnako ako ich názoroví protivníci: nereflektujú problémy v celej ich šírke a ignorujú množstvo negatívnych spätných väzieb, ktoré v spoločnosti vyvoláva ich vlastný prístup k problematike.


Nestačí vymeniť pojmy

Zavedenie nových pojmov nahrádzajúcich tradičné „cigánske osady“ na Slovensku ani kritika pojmu „kriminalita černochov“ nepomôžu rasizmus, sociálnu exklúziu ani getoizáciu eliminovať. Naopak - často práve posilnia tie tendencie spoločnosti, ktoré tieto javy vyostrujú. Politická korektnosť zvádza súboj s  takzvanou politickou nekorektnosťou, ktorú si po svojom vyložilo množstvo osobností politického i kultúrneho života, a tie si údajnou schopnosťou „pomenovať veci pravými menami“ získavajú potenciálnych sympatizantov v dobe moderného politického marketingu. Nepríjemné je, že ani jedna zo strán nielenže nepomenováva problémy pravými menami, ale podstatu týchto problémov ani nepozná, alebo ju nechce odhaliť. Riešenia situácie pritom nie sú neznáme.

Európska únia a Západ všeobecne si musí uvedomiť a objasniť podstatu sociálnej aj ekonomickej krízy, ktorej čelí. Getoizácia, nárast kriminality a neúspešná integrácia množstva prisťahovalcov a ich potomkov do spoločnosti nie sú príčinou dnešných problémov, sú ich dôsledkom. To isté platí pre neprispôsobivé rómske komunity na území Slovenskej alebo Českej republiky, napriek tomu, že kontext týchto otázok je rozdielny.

Moderná spoločnosť sa na svojej ceste k prosperite a k súčasnej podobe „vyspelých krajín“ dopustila niekoľkých zásadných chýb. Viaceré spoločensko-vedné disciplíny nám umožnili veľmi dobre nahliadnuť do spoločenského diania posledných viac ako sto rokov. Dokážeme objasniť dôsledky obdobia kolonializmu a v súčasnosti pretrvávajúceho neokolonializmu, rovnako ako máme informácie o  tom, čo priniesli dve vlny takzvanej „modernizácie“ v obdobiach po druhej svetovej vojne. Práve deštrukcia organizácie tradičných spoločností a  narušenie potravinovej sebestačnosti miliónov ľudí v  desiatkach krajín po celom svete za účelom zabezpečenia prísunu nerastných zdrojov, lacných tovarov alebo exotických plodín boli primárnymi príčinami migrácie veľkých častí svetovej populácie, čo sa čiastočne deje dodnes. Môže byť náročné nesypať si popol na hlavu a zároveň vzniesť konštruktívnu kritiku hospodárskych základov systému, ktorého sme súčasťou, avšak zdá sa, že práve toto je najpodstatnejšou úlohou dneška.


Problém leží v základoch systému

V  podmienkach Slovenskej a Českej republiky treba skúmať desaťročia opatrení zameraných na rómske komunity, ktoré sa stávajú neprispôsobivými a zvykajú si na zneužívanie podporných mechanizmov nielen v dôsledku výrazne odlišnej mentality, ale aj pre nesprávny prístup relevantných inštitúcií, ktorý u jedincov často doslova potláča zodpovednosť a uvedomelosť.
Hlavné zdroje problémov a  príčiny rozkladu najvyspelejších spoločenstiev sa väčšinou nachádzajú v  ich samotných základoch a  systémových nastaveniach. Multikulturalizmus a   multietnicita nie sú fenoménmi súčasnosti, vždy v  určitej miere existovali a vždy existovať budú vo viacerých častiach sveta. Bez výraznejších konfliktov a  antagonizmov ich dokázali znášať a realizovať aj menej hospodársky a  technologicky vyspelé spoločnosti s omnoho nižšou produktivitou práce, ako je tá západná. Z  rovnice zodpovednosti za krízové situácie nie je možné vylúčiť žiadnu premennú: verejnosť (masy), elity,  inštitúcie a  napokon kultúrne a etnické menšiny.


Zjednodušovanie ako súčasť politického marketingu

Z   úst politikov, novinárov a  intelektuálov s imidžom politickej nekorektnosti sme sa za posledné obdobie mohli dozvedieť mnoho. „Leniví“ Gréci si majú pomáhať sami, „pohostinná“ Európa nedokáže zvládať masy „príživníckych“ prisťahovalcov, „najväčšou hrozbou“ pre švédsku spoločnosť je islam. Množstvo podobných vyhlásení nám o  podstate reflektovaných problémov nepovie nič. Dokonale zahmlievajú všetky dôležité súvislosti a   často zamieňajú príčiny s  dôsledkami.

Od pravicových populistov sa nedozvieme o  zodpovednosti európskych a gréckych politických a bankárskych elít za nastavenie ekonomických vzťahov, z  ktorých profitovalo množstvo bankových a nebankových subjektov z  viacerých európskych krajín a dokonca USA. Neinformujú nás o pomeroch importu a exportu, rozdieloch medzi centrom, semiperifériou a perifériou globálneho ekonomického priestoru. Zúfalé pokusy vybudovať pomocné mechanizmy na „záchranu Grécka“ sú v skutočnosti pokusmi o  záchranu vlastných ekonomík, ktoré sú prostredníctvom nadnárodných finančných trhov vzájomne prepojené a   potápajú sa v mori dlhov, špekulácií a fiktívnosti.

Agresívna rétorika namierená proti Rómom, prisťahovalcom či islamu je už potom len logickým vyústením snáh o získanie imidžu lídra, ktorý dokáže príčinu problémov - spoločného nepriateľa - dostatočne jasne pomenovať. Načrtnutá vízia riešenia zas musí byť pomerne jednoducho realizovateľná: v krajných prípadoch môže zahŕňať etnické čistky, deportácie alebo organizovanú fyzickú likvidáciu cieľovej skupiny. Nie je náročné odviesť pozornosť od vnútorných nastavení systému, ktoré priamo podnecujú vznik sociálneho napätia a znemožňujú riešenie konfliktov vyplývajúcich z etnických a  odlišností častí obyvateľstva.


Zahmlievanie súvislostí

Zjednodušovanie a snaha identifikovať spoločného nepriateľa zastiera skutočnosť, že by sme sociálnu a ekonomickú krízu prežívali takmer rovnako intenzívne aj bez existencie pakistanského geta alebo neďalekej rómskej osady. Kríza dôvery a nárast neistoty v   spoločnosti, centralizácia, príjmová a majetková polarizácia, neudržateľnosť hospodárskeho rastu, konzumerizmus, víťazstvo chladnej ekonomickej „racionality“, stagnácia reálnych miezd, morálna a kultúrna korózia a  vzostup individualizmu sú všetko faktory, ktoré sú príčinami neschopnosti efektívne sa vyrovnávať s niekedy konfliktnou rôznorodosťou vnútri spoločnosti, nie dôsledkom „príživníctva“ Rómov či prisťahovalcov. Napokon - z pohľadu obyvateľov krajín tretieho sveta, ktorých ľudské aj prírodné zdroje vyspelé krajiny využívali a využívajú za mimoriadne nevyvážených podmienok už dlhé obdobie, je pozícia subjektov vo vzťahu „zneužívaný“ verzus „parazit“ značne odlišná.

Populistická politická nekorektnosť a zvrátená forma patriotizmu pomáhajú ignorovať vzťah vlastných spotrebiteľských návykov či ekonomických základov krajiny s okolitým svetom, skrývať súvislosť medzi domácou zahraničnou politikou, vojenskou agresiou, okupáciou a  príchodom utečencov z  postihnutých krajín. Tak isto nereflektuje konexiu medzi technologickým pokrokom a naň naviazaným rastom produktivity práce, ktoré bez ďalšej reformy systému nutne generujú množstvo nezamestnaných, či globálne dokonca baumanovských „nepotrebných“ ľudí. Je tiež dôležité si uvedomiť, že niektoré z  minulých imigračných vĺn boli v  Európe čiastočne riadené a ekonomicky potrebné a  imigranti - alebo ich potomkovia - v mnohých štátoch dodnes vykonávajú kvantum práce za mzdy, za ktoré by veľká časť Európanov ani nevstala zo stoličky.


Sloboda a zodpovednosť

Obviniť časť populácie zo situácie, za ktorú nenesie zodpovednosť, je chybou bez ohľadu na to, že sa táto skupina obyvateľstva naozaj často správa antisociálne a neefektívne pohlcuje nemalé množstvo prostriedkov. Zlyhanie má dve roviny: v prvom rade je špecifickým skupinám obyvateľstva prisudzovaná zodpovednosť za javy, ktorých príčiny je potrebné hľadať v diametrálne odlišných sférach; po druhé sa sami pripravujeme o šancu identifikovať korene akútnych problémov, ktorým čelíme - spoločnosť sa tak oberá o čas a energiu a   vystavuje sa ďalšiemu pôsobeniu negatívnych vplyvov, ktoré ju deformujú a  môžu mať mimoriadne vážne následky.

Je nepopierateľné, že príslušníci etnických a kultúrnych minorít sa musia zodpovedať za svoje činy aj nečinnosť rovnako ako spoločenská väčšina. Nové prístupy a mechanizmy je však potrebné implementovať s prihliadnutím na historický vývoj a globálny kontext riešených otázok. Nie je potrebné dokazovať, že spolužitie rôznych etník, kultúr a náboženských vyznaní je realizovateľné - história to urobila za nás. Podmienkou je dostatočne zdravý a  spravodlivý spoločenský systém. Keď sa podarí pochopiť podstatu pojmu „vzdelanostná spoločnosť“, ktorý je dnes skôr imidžovým trademarkom ako realitou, snáď sa nám podarí oslobodiť od prejavov demagógie predkladajúcej verejnosti falošné obrazy nepriateľov aj riešení. V  dobe mediokracie, bulvárnosti a individualizácie to je náročná, no nie nemožná úloha. Stále máme dostatok prostriedkov aj slobody, z čoho aj podľa Noama Chomskeho pramení určitá zodpovednosť.

Nemôžeme si dovoliť stráviť ďalší čas rečami o „vyrezávaní nádorov“ z tela spoločnosti a   relativizovaním faktu, že streľba do neozbrojených ľudí je odsúdeniahodný čin. Nie z  dôvodu, že je to spoločensky neakceptovateľné, trestné a  nemorálne, ale preto, že Breivik a iné „politicky nekorektné“ osobnosti príčiny súčasných spoločenských problémov nepochopili, a teda ani teoreticky nemôžu prispieť k ich zvládnutiu.

Autor je doktorand na Katedre politológie Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach

Foto: SITA/AP - Emilio Morenatti