Nevyhnutnosť systémovej zmeny 1

Autor vychádza z poznania, že rozpory vládnuceho kapitalistického systému, predovšetkým jeho základný rozpor medzi kapitálom a prácou, ktorý má podobu štrukturálneho/hierarchického podriadenia práce kapitálu, nie je možné prekonať bez vytvorenia radikálnej alternatívy ku „kapitálovému spôsobu riadenia spoločenského metabolizmu“. „Pouze radikální alternativa ke stávajícímu způsobu řízení společenské metabolické reprodukce může nabídnout východisko ze strukturální krize kapitálu“. (s. 68) Vyjadruje preto potrebu socialistickej ofenzívy, ktorá by viedla k radikálnej spoločenskej premene.

Podľa Mészárosa sa na program dňa dostala otázka „bytostnej rovnosti“ v kontraste s „formálnou rovnosťou“ ako aj s „bytostne hierarchickou nerovnosťou“ rozhodovacieho procesu pod nadvládou kapitálu, rovnako ako s „variantami a replikami tejto nerovnosti známymi z neúspešnej postkapitalistickej historickej skúsenosti“ (východoeurópskehosocializmu – poz. autora). (s. 67) Alternatíva ku „kapitálovému spôsobu riadenia spoločenského metabolizmu“ má byť založená na bytostnej rovnosti: „Taková alternativa je nepředstavitelná bez mezinárodní solidarity orientované na vytvoření systému fundamentální rovnosti“. (s. 51)
 

Problém Mészárosovej tézy o bytostnej rovnosti v alternatívnej spoločnosti spočíva v skutočnosti, že nová spoločnosť nemôže byť bez materských znamienok spoločnosti starej. Marx v reakcii na Lassallovu nejasnú frázu o „rovnosti“ písal: „Tu nejde o komunistickú spoločnosť, ktorá sa vyvinula na vlastnom základe, ale naopak o takú, ktorá práve vychádza z kapitalistickej spoločnosti, ktorá má teda po každej stránke, ekonomickej, mravnej i duchovnej, ešte materinské znamenia starej spoločnosti, z ktorej lona vychádza“.

Každý príslušník takejto spoločnosti, konajúci určitú časť spoločensky nutnej práce, dostáva od spoločnosti potvrdenku, dostáva zo spoločenských skladov spotrebných prostriedkov príslušné množstvo výrobkov. Ak odpočítame množstvo práce, ktoré je určené pre spoločenský fond, dostáva teda námezdne pracujúci od spoločnosti toľko, koľko jej dal: Vládne, ako by sa zdalo, „rovnosť“.

Rovné právo – hovorí Marx – tu vskutku máme, je to však ešte buržoázne právo, ktoré ako každé právo predpokladá nerovnosť. Každé právo je použitie rovnakého meradla na rôznych ľudí, ktorí v skutočnosti nie sú rovnakí, nie sú si rovní, a preto rovné právo je porušením rovnosti a nespravodlivosťou. Každý teda, keď vykonal rovnaké množstvo práce ako druhý, vskutku dostáva rovnaký diel spoločenského výrobku. Rovnosť tu je teda v tom, že sa každému príslušníkovi spoločnosti meria rovnakým metrom, kvantom spoločensky nutnej práce. Avšak jednotlivci si nie sú rovní: jeden je schopnejší a pracovitejší než druhý, jeden je silnejší než druhý, jeden je ženatý, druhý slobodný, jeden má viac detí, druhý menej atď.

„Pri rovnakom pracovnom výkone“ – píše Marx – „a teda rovnakom podiele na spoločenskom fonde spotreby, dostáva jeden fakticky viac než druhý, jeden je bohatší než druhý atď. Aby sa zabránilo všetkým týmto nezrovnalostiam, právo by muselo byť skôr nerovnaké ako rovnaké“.Socializmus teda ešte nemôže priniesť rovnosť (a spravodlivosť): rozdiely v bohatstve zostávajú, avšak nie je možné vykorisťovanie človeka človekom, pretože výrobné prostriedky prestali byť v súkromnom vlastníctve.

Mészáros sa síce odvoláva na Marxa, neznamená to však, že všetky svoje myšlienky rozvíja v marxistickom zmysle. Potvrdzujú to niektoré závery sledovanej práce. Autor sa predovšetkým nestotožňuje s Marxovým záverom o lineárnom vývoji dejín, t. j. že historické sily zaistia striedanie spoločenských formácií k lepšiemu. Na str. 14 svojej knihy uvádza, že ak ešte Marx mohol charakterizovať plné rozvinutie kapitálového systému ako predpoklad nového výrobného spôsobu, dnes je vylúčené, že by všestranný rozvoj výroby mohol byť spojovaný s rozvojom ľudských potrieb. Rozvoj výrobných síl teda nepovedie k novému výrobnému spôsobu, socializmus nebude naplnený všestranným rozvojom výroby. Podľa Mészárosa by bolo úplne sebevražedné vidieť v terajšej deštruktívnej etape rozvoja kapitálového systému predpoklad potrebného nového spôsobu reprodukcie udržateľných podmienok ľudskej existencie. Dôvodom tohto - z hľadiska marxizmu - mylného tvrdenia je hrozivá ekologická situácia, do ktorej našu planétu priviedol súčasný kapitalizmus. Mészáros neprestajne myslí na deštruktívne následky globalizovaného kapitálu, prehlasuje, že spotreba a deštrukcia sú „funkcionálne ekvivalenty“. Môžeme si tu však položiť nasledovné otázky: Nerozširuje už súčasný kapitalizmus (kapitálový systém) okruh spotreby? Neodstraňuje bariéry brániace rastu potrieb? Je dnes vylúčené, že by všestranný rozvoj výroby mohol byť spojovaný s rozvojom ľudských potrieb? Na tieto a podobné otázky odpovedáme v protiklade k autorovi kladne.

Mészáros konštatuje, že kapitalizmus ohrozuje prežitie ľudstva na Zemi a jediná sila, ktorá ho môže prekonať, ktorá je schopná nastoliť „alternatívny spôsob riadenia spoločenského metabolizmu“ je práca, nielen tá či iná jej časť, ale celok práce v úlohe nezmieriteľného súpera kapitálu. Z toho vyplýva, že Mészárosov antikapitalizmus nie je sociálnej povahy, že jeho výzvy k vytvoreniu radikálnej alternatívy k existujúcemu kapitalizmu, k socialistickej ofenzíve, ktorá by viedla k spoločenskej zmene sú motivované predovšetkým ekologicky.

Skutočnosť, že primárnym podnetom k „revolúcii práce“ Mészárosovi nie je sociálna, ale ekologická motivácia je zrejmá nielen zo znenia jeho textu, ale vyplýva aj z nasledovných citátov. „Vesvětle naší dosavadní historické zkušenosti je nicméně již dnes absolutně jisté, že pouze autentické masové socialistické hnutí může vzdorovat silám, které dnes vhánějí lidstvo na pokraj sebezničení“. (s. 55) Na strane 86 sa vyjadruje ešte lapidárnejšie:„V roce 1998 jsme si připomněli 150. výročí sepsání Komunistického manifestu. Kritická otázka zní: Má lidstvo před sebou ještě dalších 150 let? Každopádně ne, pokud kapitálový systém přežije! Buďto nás čeká následkem rozmařilého systémového plýtvání globální katastrofa, anebo lidstvo musí přijít s radikálně odlišným způsobem regulace společenského metabolismu!“. Ekologickú motiváciu nakoniec naznačuje už samotný výraz „metabolizmus“, ktorým vo všeobecnosti rozumieme látkovú premenu v živých organizmoch. Mészáros tento výraz užíva v slovnom spojení „spôsob riadenia spoločenského metabolizmu“, ktorým nahrádza marxistický „spôsob výroby“. Kapitál máme chápať ako „spôsob riadenia spoločenského metabolizmu“, nie ako na ňom založený „spôsob výroby“.

Osobitnú časť Mészárosovej knihy tvoria úvahy o socialistickom hnutí. Z dôvodu historických prehier tohto hnutia sa usiluje o kritické prehodnotenie jeho minulosti. Podľa Mészárosa bol historický vývoj pracujúcej triedy charakterizovaný stále väčšou čiastočnosťou a sektorovosťou, ktorá súvisela s defenzívnym charakterom hnutia práce: „Apo pravdě řečeno, následkem vnitřní vývojové logiky tohoto hnutí byla centralizace sektorovosti provázena upevněním defenzivnosti, která příkře kontrastovala se sporadickými útoky, jejichž prostřednictvím mohly lokální koalice působit svým kapitalistickým protivníkům i poměrně vážné škody“. (s. 57)  Upevnenie defenzívnosti má predstavovať paradoxný historický vývoj. V jeho dôsledku mali odbory hrať od svojich najrannejších počiatkov zároveň tiež úlohu partnera kapitálu.

K ďalšiemu posilneniu defenzívneho charakteru hnutia práce malo dôjsť ustanovením politických strán práce, pretože si pre seba uchvátili všetky rozhodovacie právomoci. „Tento defenzivní charakter“ - píše Mészáros - „byl ještě upevněn praxí, kterou si osvojily politické strany, když se naučily dosahovat jistých dílčích úspěchů s tím, že společenská hnutí odvedou od jeho původních intencí. V kapitalistickém parlamentním systému se totiž výměnou za uznání legitimity politických stran práce stalo takřka nezákonné používat ,průmyslové křídlo´ hnutí (odbory -pozn. autora) k politickým účelům. To vedlo k značnému zúžení manévrovacího prostoru, na které strany práce nakonec přistoupily, a tím odsoudily nesmírný bojový potenciál té produktivní práce, jež byla materiálně zakořeněná a potenciálně politicky nejefektivnější, k totální bezmoci“. (s. 57) Defenzívny postoj práce nútil ponímať existujúci ekonomický a politický poriadok ako nutný rámec sociálneho reformizmu. Rozvoj sociálneho štátu má potom predstavovať vrcholnú manifestáciu tejto logiky. V súčasnosti však vyšla najavo totálna neudržateľnosť defenzívneho postoja práce, pretože kapitál už nie je ochotný s prácou spolupracovať. (s. 59) Konfrontácia kapitálu a práce (Mészáros nehovorí o triednom boji medzi vládnucou a ovládanou triedou, medzi buržoáziou a proletariátom, ale o konfrontácii kapitálu a práce) je preto spojená s nevyhnutnosťou objaviť úplne nový spôsob presadzovania životných záujmov dobrovoľne združených producentov (výrobcov – pozn. autora), ktorý by ostro kontrastoval s reformistickou minulosťou.

So záverom o bankrote socialistického reformizmu je možné len súhlasiť. Objektom kritiky môže byť len skutočnosť, že Mészáros o socialistickom hnutí hovorí všeobecne. Jeho úvahy postrádajú konkrétne vymedzenie problému, nediferencuje, nevidí v hnutí práce rozdielne prístupy jednotlivých strán a nehľadá ani ich príčiny. Nerozlišuje proletárske masy a ich politické reprezentácie, nikde nehovorí o rozdieloch v charaktere politických strán a politických vodcov námezdne pracujúcej triedy. Túto skutočnosť si dobre uvedomovali už Marx s Engelsom, ktorí rozlišovali medzi proletariátom ako pozitívnym, revolučným faktorom v možnej kontradikcii k jeho reformistickým, oportunistickým politickým reprezentantom.

Ak Mészáros tvrdí, že politické strany práce nedokázali vypracovať životaschopnú alternatívu, pretože sa vo svojej negujúcej funkcii sústredili výlučne na politickú dimenziu protivníka, platí to aj o boľševikoch? Zostávali aj oni závislí od objektu svojej negácie? Ak bolo hnutiepráce po celú svoju dlhú históriu defenzívne a táto jeho rozhodujúca charakteristika vytvorila bludný kruh, tak musíme skonštatovať, že len u reformistických socialistov.

Autor hovorí o poľutovaniahodnej historickej skutočnosti, že vo veľkých medzinárodných konfliktoch pracujúce triedy rozličných krajín stranili svojim národným vykorisťovateľom miesto toho, aby obrátili zbrane proti svojim vládnucim triedam a doplňuje „jak je k tomu vyzývali socialisté…“. (s. 63) Ktorí socialisti však k tomu skutočne vyzývali? Odpoveď je zrejmá: predovšetkým boľševici. A ktorí tak nečinili? Tí, ktorí v roku 1914 zradili Manifest bazilejského kongresu II. Internacionály a obraňovali prvú svetovú vojnu pod heslom „obrany vlasti“, teda predchodcovia dnešných socialistov. Mészáros však o týchto skutočnostiach nevie vôbec nič. Namiesto toho donekonečna hovorí o všeobecnom hnutí práce a o bezpohlavnej „ľavici“.

Ak má byť jednou z najväčších tragédií hnutia práce vnútorné rozdelenie Mészárosom popisované ako oddelenie priemyselného (odborového) krídla hnutia od jeho krídla politického (politických strán), tak radikálnu reorganizáciu socialistického hnutia očakáva od opätovného zlúčenia jeho „priemyselného krídla“ a „politického krídla“. V jeho ponímaní to znamená prenesenie politického rozhodovania na odbory a aktivizáciu politických strán v priemyselných konfliktoch ako neústupných protihráčov kapitálu.

Sociálna demokracia však s odborovým hnutím úzko spolupracovala už od začiatku.  Strategické spojenectvo medzi sociálno-demokratickými stranami a odbormi existovalo pred druhou svetovou vojnou i po nej. Socialisti sa v spolupráci s odbormi v jednotlivých krajinách západnej Európy podieľali na budovaní tzv. sociálneho štátu. Napätie medzi ich stranami a odbormi sa datuje zhruba až od konca 60. rokov minulého storočia, pričom trvalo ešte niekoľko ďalších rokov (niekde aj desaťročí) kým sa socialistické strany a odbory prestali k sebe správať ako prirodzení partneri. Mészárosom navrhovaná radikálna reorganizácia socialistického hnutia tak v podstate nespočíva v ničom inom než v návrate k „lepšej“ reformistickej minulosti. Slovom „lepšie“ myslíme socialistickú ľavicu v tradičnom chápaní ako strany, ktorá v tandeme s odbormi presadzuje záujmy námezdne pracujúcich, teda tradičnú socialistickú ľavicu v protiklade k jej pokračovateľke -  postmodernej ľavici. Avšak jedna i druhá je stále len reformistická.

Historická skúsenosť hnutia práce nakoniec potvrdzuje, že môže byť stokrát žiaduce dosiahnuť to, aby sa samotné odborové hnutie („priemyselné krídlo“) chopilo priamej politickej role, keď jeho vedenie bude skorumpované a reformistické, keď nebude bojovať s povestnou „robotníckou aristokraciou“.

Reformistická minulosť mala hnutie práce zaviesť do slepej uličky a pripustiť likvidáciu dokonca i tých niekoľko málo obmedzených ústupkov vydobytých na kapitáli v minulosti. Podľa Mészárosa uvedená „poľutovaniahodná historická skutočnosť“ má svoju vecnú príčinu v rozpornej povahe príslušných mocenských vzťahov a nie je možné ju redukovať na problém „ideologickej jasnosti“. (s. 63) Defenzívnosť tak nie je následkom revizionizmu, oportunizmu a reformizmu socialistických vodcov, ale následkom „vnútornej vývojovej logiky“ hnutia práce! Ale problém „ideologickej jasnosti“, teda sporu medzi reformistickými a revolučnými marxistami nie je možné chápať odtrhnuto od jeho sociálnej podstaty, idealisticky. Tieto spory, ktoré vrcholili v čase okolo prvej svetovej vojny boli sociálnym produktom rozporov II. Internacionály. Nevidieť to, znamená ignorovať podmienenosť ideologických východísk.

Všeobecne možno tvrdiť, že Mészárosovej analýze socialistického hnutia chýba konkrétne historické ukotvenie. Ak nepracuje s konkrétnym materiálom v konkrétnom historickom období, podmienkach a súvislostiach, nemôže byť jeho analýza materialistická, ale idealistická.

Mészáros vo svojej práci rozlišuje to, čo Marx nerozlišoval: „kapitalistický“ a „kapitálový“ systém, „politické“ a „ekonomické“ privlastňovanie nadpráce. Toto rozlišovanie ako aj prevažujúci všeobecný a ahistorický výklad spôsobuje rad nejasných a nejednoznačných formulácií. Ako príklad môžeme uviesť Mészárosovo vysvetľovanie príčin pádu bývalého Sovietskeho zväzu. Tvrdí, že v dejinnom období prechodu (akom?) od nadvlády kapitálu (akej?, kedy?) k veľmi odlišnému systému (akému?) funguje tak pracovná teória hodnoty, ako aj samotný zákon hodnoty veľmi nedokonale (ako nedokonale?). Alebo nasledovné vyjadrenie: „…v jisté etapě svého vývoje nebyl sovětský systém obrazně řečeno ,ani ryba ani rak´“. (s. 78) Čitateľ si pri takýchto a podobných vyjadreniach len veľmi ťažko domýšľa, čo nimi autor v skutočnosti myslí.

Mészáros rozlišuje kapitalistický systém v jeho „rýdzej podobe“ a kapitálový systém s jeho „hybridnými podobami“. V zásade ide o rozdiel medzi kapitálovým systémom vo svojej kapitalistickej forme založenej na ekonomickej regulácii privlastňovania nadpráce a vo svojej „inej“ forme založenej na politickej regulácii privlastňovania nadpráce. V minulosti totiž mali existovať - a dokonca i dnes - formy kapitálového systému, ktoré sa nemajú dať popísať ako kapitalistické. Kapitálový systém vo svojej „inej“ forme má mať omnoho viac podôb ako systém kapitalistický; žijú v ňom napríklad „zaostalé“ krajiny Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky.

K tejto forme však Mészáros priraďuje predovšetkým východoeurópsky socializmus sovietskeho typu, ktorý nazýva „postkapitalizmom“. Rozširuje tak zbierku najrôznejších označení a termínov spoločenského systému, aký existoval aj v Československu do roku 1989. V jeho interpretácii bol východoeurópsky resp. sovietsky „postkapitalizmus“ podobne ako kapitalizmus v jeho „rýdzej podobe“ založený na nadvláde kapitálu: „Nadvláda kapitálu - třebaže v jiné podobě - totiž pokračovala i v sovětském typu postkapitalistického systému“. (s. 83) Dochádzalo v ňom k privlastňovaniu nadpráce separátnym orgánom, ktorý prácu štrukturálne ovládal a realizoval tak „politické vymačkávanie nadpráce“.

Avšak nielen v sovietskom alebo čínskom „postkapitalizme“ ale vo všetkých mysliteľných variantách kapitálového systému má byť nadpráca privlastňovaná separátnym orgánom nadriadeným práci a štrukturálne ju ovládajúca; v týchto variantách sa stretávame s politickým riadením privlastňovania nadpráce.

Takéto chápanie má viacero problémov. Ak Mészáros tvrdí, že vo východoeurópskom socializme („postkapitalizme“) dochádzalo podobne ako v kapitalizme k „vymačkávaniu“ a privlastňovaniu nadpráce, musela aj v ňom platiť pracovná teória hodnoty. V takom prípade autorova interpretácia dáva na rovnakú úroveň kapitalistického vlastníka výrobných prostriedkov, ktorý mal toto privlastňovanie realizovať ekonomickou cestou  a komunistickú (proletársku) stranu, ktorá rovnakú činnosť realizovala politicky. Toto stotožnenie kapitalistu ako personifikovaného kapitálu a komunistickej strany, ktorá opierala svoju legitimitu o presadzovanie záujmov námezdne pracujúcich más, Mészáros nijako nezakrýva. Keď hovorí o tom, koľko úsilia je vynaložené na transformáciu práce z nezmieriteľného súpera kapitálu v jeho najpoddanejšieho služobníka uvádza pokusy s tzv. ľudovým kapitalizmom drobných akcionárov až po „přímé politické vynucování nadpráce vykonávané postkapitalistickými personifikacemi kapitálu (komunistami - pozn. autora), které se pokoušely samy sebe legitimizovat falešnou stylizací do podoby autentických nositelů pravých zájmů pracující třídy“. (s. 56).

(Pokračovanie)