Nórska tragédia alebo o novej podobe fundamentalistického terorizmu

Bezpečnostní analytici a „mediálni experti“ v oblasti terorizmu odchovaní skrytou agresivitou zmesi ideí neoliberalizmu a neokonzervativizmu (v teórii medzinárodných vzťahov sa hovorí o neo-neo syntéze - prelínaní teórií neoliberalizmu a neorealizmu) zostali v koncoch s naučenými frázami o nebezpečenstve fundamentalistického terorizmu, ktorý mohol mať len prívlastok islamský. Aj v slovenských médiách (najmä elektronických a dnes - po teatrálnej a špekulatívnej reorganizácii bývalej STV - je už skoro úplne jedno, či sú súkromné alebo verejnoprávne) nájdeme niekoľko samozvaných odborníkov, ktorí v tomto duchu radi a zanietene odpovedajú na prostoduché otázky moderátorov, čo akože majú byť zaujímavé pre recipientov. Niekedy sa zdá, že týchto „odborníkov“ sa ani netreba pýtať na problém, lebo na všetky otázky majú rovnakú odpoveď.

V snahe presvedčiť verejnosť o neotrasiteľnosti takejto interpretácie terorizmu sa hneď po správe o výbuchu vo vládnej štvrti v Oslo začala hľadať „osvedčená“ islamská stopa. Najviac sa poponáhľali New York Times, kde sa objavila informácia, že k činu sa prihlásila teroristická organizácia Pomocníci svetového džihádu (Ansar džihád alámí), ktorej sa pripisuje aj zlyhaná teroristická akcia v decembri 2010 v Štokholme. Všetka česť nórskym médiám a expertom, ktorí od samého začiatku informovania o tragédii uvažovali aj o jej možnom pravicovo-extrémistickom pôvode.


Dve zreteľné línie násilia

Foto: Youtube - Boaxcam
Pozrime sa na tragédiu postmoderným pohľadom - s jeho dekonštrukciou, jazykovými hrami atď.. Francúzsky postmodernista G. Lipovetsky uvádza, že v postmodernom svete sa takmer všetko, napr. aj politika a médiá, stáva oblasťou zábavy. Násilie ani teror však do toho zahrnúť nemôžeme a tak v nórskej tragédii zachytíme čosi také, čo možno nazvať zlým svedomím. Dôvod akcie sa začal „prirodzene“ hľadať v tom, že Nórsko sa zapojilo do invázie proti Afganistanu, Iraku i Líbyi. Vytiahla sa aj kauza obrázkov Mohameda či vypovedanie radikálneho islamského duchovného z krajiny. Médiá akoby počítali s tým, že takáto reakcia je „normálna“, treba s ňou kalkulovať a tento spôsob informovania ďalej „živiť“.

Na veci je potrebné pozrieť sa v postmodernom svete aj ináč. Na tom, čo sa stalo, má, žiaľ, nezanedbateľný vplyv bezpečnostná politika USA a NATO, prípadne tej časti Západu, ktorá po rozpade bipolarity v medzinárodných vzťahoch bezohľadne presadzuje neoliberálnu globalizáciu, škodiacu aj ľuďom, ktorí k nemu patria alebo sa k nemu hlásia. Nečudujme sa preto, že človek neokonzervatívne mysliaci a neoliberálne konajúci zoberie spôsob riešenia problémov svojho „malého“ sveta do vlastných rúk, keď vidí príklady od „najmocnejších vo veľkom svete“, ktorí môžu byť aj jeho vzormi.

Foto: Youtube - MartinGocsWild
Vo vývoji násilia a s ním úzko spojeného terorizmu možno vidieť po krvavom júlovom piatku v Nórsku dve zreteľné línie. Prvá je veľmi známa: mudžahedíni proti sovietskej invázii do Afganistanu - al-Kajdá - 11. september 2001 - Madrid, marec 2004 - Londýn, júl 2005. Druhá bola menej pertraktovaná: západný pravicový terorizmus 20. storočia - invázia do Afganistanu (a jej vystupňovanie v roku 2009) - invázia do Iraku (2003) - vojna proti Líbyi pod kepienkom vytvorenia bezletovej zóny - zabitie Usamu bin Ládina - Nórsko 2011 (Oslo a Utöya).

Spôsob prípravy a uskutočnenia „dvojičkového“ teroristického aktu na prvý pohľad svedčí o tom, že ho vykonal fanatik - fundamentalista, ultrapravičiar, ktorý nie je „psychicky narušený“ (hoci jeho správanie je neštandardné), ale je ideovo (i politicky) presvedčený o správnosti svojho konania. Nemožno ho teda zaradiť medzi šialených strelcov (ktorí sú tiež novým prvkom bezpečnosti v podmienkach postmoderného štádia vývoja spoločnosti rozšíreným najmä na Západe a v jeho „kultúrnom okruhu“).

Dá sa súhlasiť s výrokom slovenskej premiérky I. Radičovej, že akcia je útokom proti demokracii a jej princípom. Ako profesorka sociológie (zo svojej minulosti) by však mohla dodať, že na jej vzniku sa levím podielom podpísal aj spôsob, akým sa táto demokracia uplatňuje po rozpade bipolarity (vrátane jeho súčasného slovenského variantu, keď nieto na svete lepších, spravodlivejších, múdrejších a šikovnejších ako sú členovia vlády, ktorá nastúpila v roku 2010). Táto podoba demokracie totiž súčasné spoločnosti skôr rozkladá a rozleptáva, ako by ich spájala.


Osamelý vlk či precízne zorganizovaná akcia?

Foto: Youtube - MartinGocsWild
Informácií o nórskej tragédii je síce veľa, ale zatiaľ sú príliš senzitívne a neusporiadané. Táto tragédia bude ešte dlho predmetom úvah, analýz a expertíz, lebo predstavuje nový fenomén v terorizme 21. storočia. Nadväzuje však na líniu západného pravicového terorizmu, z ktorej spomeniem najmä výbuch v auguste 1980 na železničnej stanici v Bologni, kde zahynulo 85 ľudí a výbuch v apríli 1995 vo federálnej budove A. P. Murraha v Oklahoma-City, kde bolo zabitých 168 osôb.

Zatiaľ sa dá uvažovať o dvoch hlavných spôsoboch uskutočnenia akcie. Prvým je ten, ktorý sa uvádza ako neoficiálna verzia, že ide o akciu jednej osoby. Ak by to skutočne bolo tak, treba povedať, že ide asi o „najlepšieho“ teroristu všetkých čias („árijského supermana“?). Uskutočnenie možno viacerých výbuchov v centre hlavného mesta s veľkými škodami (na ľuďoch i budovách) a potom poldruhahodinová streľba s niekoľkými desiatkami obetí je zatiaľ, našťastie, unikátom (tragickým „svetovým rekordom“) pôsobenia teroristu individualistu (osamelého vlka, ako sa tento fenomén označuje v Europole), ale táto verzia príliš dôveryhodne nevyzerá.

Naopak akcia naznačuje skôr vysokú precizovanú a zorganizovanú profesionalitu ako zhodu náhod v činnosti amatéra, ktorá viedla k takým katastrofálnym následkom. Druhá verzia preto je, že ide o činnosť viacerých osôb (možno aj sprisahaneckej organizácie). Bolo by to pre svet omnoho nebezpečnejšie, ale predstavuje to prijateľnejší spôsob vysvetlenia. Táto interpretácia vytvára aj priestor pre rozširovanie konšpirologických teórií, ktoré môžu doplniť a rozvinúť to, čo sa v nich vzťahuje k 11. septembru 2001, dodnes neuspokojivo objasnenému.

Foto: Youtube - PanekPL
Bojovať proti terorizmu, ktorý by nemal len islamskú, ale širšiu náboženskú a fundamentalistickú podobu a je potenciálne prítomný (hoci len okrajovo) aj v určitých kruhoch Západu, bude ťažké. Nielen bushovská tragická globálna vojna proti terorizmu, ale aj na ňu nadväzujúce čoraz viac kontroverznejšie obamovské výnimočné operácie v zahraničí totiž v týchto podmienkach strácajú presvedčivosť a silu. Zahraničná a bezpečnostná politika USA po nástupe B. Obamu bola síce spojená s vyhlasovaním zmien, ale uskutočňovaná stále takým „kovbojským“ spôsobom, ktorý v nej zaviedol ešte v 80. rokoch minulého storočia R. Reagan a jej kontraproduktívnosť narastala. USA v posledných desaťročiach svet oveľa viac destabilizovali, ako prispeli k jeho bezpečnosti a to aj pre svoje vnímanie terorizmu a boju proti nemu.

Hasne aj protiteroristická hviezda NATO - Nórsko je členom NATO, ale v EÚ nie je. Nový generálny tajomník NATO A. F. Rasmussen ani nová strategická koncepcia NATO o takýchto situáciách neuvažovali a ani nie sú pripravení (ale ani schopní) riešiť ich. NATO nemôže byť všeobecným ani globálnym garantom bezpečnosti, nech by sa o to akokoľvek snažilo. Musí si uvedomiť, že bezpečnosť sveta, štátov i ľudí v ňom je o inom ako o vojenských operáciách, ozbrojených silách a výdavkov na ne. Bezpečnosť na začiatku 21. storočia je zásadne iná, ako bola obrana pred „zlým“ komunizmom z Východu v podmienkach bipolarity.


Nápadne podobné zdôvodnenia zabíjania

Foto: Youtube - RussiaToday
Nórska tragédia znovu nástojčivo poukazuje na potrebu zmeny vnímania a spôsobov riešenia problémov dnešného sveta nielen v bezpečnostnej oblasti, ale v celej šírke diania v ňom. Vyjadrenia súcitu a odsúdenie aktu sú pre postihnutých iste potrebné i povzbudzujúce. Zostávajú však len formalitou a gestom, ktoré mocní tohto sveta (najmä v západnom kultúrnom okruhu) vyžívajú na to, aby mediálne prezentovali svoj záujem o bezpečnosť ľudí.

Hlavným problémom zostáva široká škála zdrojov a príčin terorizmu a násilia, ktoré je jeho referenčným rámcom. Nielen pre humanistov tak môže vzniknúť otázka, aký je rozdiel medzi smrťou nešťastného mladého Nóra, ktorý zahynul rukou „neštandardného“ spoluobčana a smrťou mladého Afgánca či Líbyjca, ktorí zomreli v dôsledku vojen vedených USA a NATO proti ich krajinám? Žiadny z nich nemal nikdy nič proti tomu, kto ho zabil, len sa ocitol na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Chcel žiť a možno ani nesníval o bohatstve a moci, ale nechtiac prekrížil cestu niekomu a niečomu, čo sa nerozpakovalo zabiť ho.

Nórsky terorista podľa svojho advokáta pri výsluchu uviedol, že to, čo vykonal, bolo síce hrozné, ale nevyhnutné. Tieto vyjadrenia sú nápadne podobné tomu, ako vojenskí predstavitelia USA a NATO zdôvodňujú nevyhnutnosť kolaterálnych následkov násilnej inváznej činnosti v Iraku, Afganistane a Líbyi (alebo aj kdekoľvek inde vo svete vrátane tzv. protiteroristických akcií). Zároveň dodávajú, že to síce ľutujú a ospravedlňujú sa za to, ale nemôže im to prekaziť naplnenie „vyšších“ cieľov stanovených z popudu tých, čo si myslia, že jedine oni sú povolaní na, aby na základe svojho bohatstva a moci, rozhodovali o osudoch sveta a riešili jeho problémy.

Motívy konania teroristu, ktorý v ešte v deň svojho činu upravoval rozsiahly text umiestnený na internete, sa budú dlho skúmať a vyhodnocovať. Možno však povedať, že v pomerne tolerantnej krajine, kde ľudia zďaleka netrpia núdzou, tak ako to poznáme v strednej či východnej Európe, sa objavil človek, ktorý sa bál toho, že emigranti a cudzinci ako aj socialisti, ktorí im vychádzajú v ústrety, ohrozia jeho životnú úroveň (životnú úroveň jemu podobných), a to nie je dobré. Môže to spochybniť aj mýtus o automaticky pozitívnom vplyve ľudských hodnôt v západnej interpretácii v podmienkach neoliberálnej globalizácie.


Čo však s tým všetkým?

Foto: Youtube - RussiaToday
Svet sa napriek nesmiernej tragickosti nórskeho krvavého júlového piatku nezmenil, len pribudol ďalší škaredý šrám s nevinnými obeťami na jeho dnešnej tvári. Možno uvažovať o rôznych reakciách na tento čin.

Prvou reakciou je tá, že sa vlastne ťažko dá niečo proti takýmto akciám urobiť a absolútne im zabrániť. Nedá sa povedať, že išlo o zlyhanie nórskej polície a spravodajských služieb. Po vyhodnotení všetkých faktov a ich súvislostí sa prijmú opatrenia, ktoré budú iste racionálne a potrebné (a budú sa dať uplatniť aj v iných štátoch). Napriek tomu však nedokážu zabrániť ďalšej podobnej anomálii, lebo reagujú na dôsledky a nie na príčiny.

Druhá reakcia spočíva v tom, že sa pristúpi k ďalšiemu sprísneniu vytypovaných oblastí bezpečnosti (ale aj celého spoločenského života). Môžu sa týkať napr. možnosti držania strelných zbraní, prístupu k niektorým látkam, ktoré sa dajú použiť na „domácu“ prípravu výbušnín, zvýšeného sledovania „rizikových“ osôb a činností a pod. Opatrenia v tejto oblasti majú však slabiny. Je to jednak ich obsahová (právno-legislatívna) stránka - ako toto všetko vyjadriť a dosiahnuť jeho realizovateľnosť, a jednak stránka formálna - ako a kým sa stanovené princípy a normy (ktorých je už dnes priveľa) budú napĺňať a k čomu povedú. Obavy vzbudzuje aj možná zneužiteľnosť takto získaných údajov na iné ako na spoločensky prospešné bezpečnostné ciele.
 

Jediné riešenie je, žiaľ, zatiaľ utópiou

Tretia reakcia možno zaváňa utópiou, ale skutočne je potrebné zásadne zmeniť usporiadanie bohatstva a moci v dnešnom a budúcom svete, ktoré je základnou príčinou násilia i terorizmu v ňom. Bezpečnosť sveta je nedeliteľná, ale má asymetrický charakter. Bezpečnosť by sa preto nemala merať počtom rakiet, lietadiel, lietadlových lodí a pod., výškou výdavkov na vojenské účely. Nemalo by sa snažiť zaistiť bezpečnosť (videnú zo Západu) za cenu toho, že tým ohrozíme zvyšok sveta. Rečiam o zmysle rozširovania NATO ako globálneho garanta bezpečnosti veria len tí, ktorí majú z toho zisk a využívajú to na masívne „investovanie“ do mediálno-politického presvedčovania všetkých ostatných.

Aj keď slovenské príslovie hovorí, že sýty hladnému neverí, nemalo by sa pokračovať v ceste, ktorá zväčšuje priepasť medzi bohatými a chudobnými tak v rámci celého sveta ako aj vnútri štátov. Nemalo by sa pokračovať v plytvaní zdrojmi (najmä v záujme dosahovania ďalších ziskov bohatých), ani v inom devastovaní životného prostredia.

Ľudia vo svete aj bez globalizácie sú čím ďalej tým viac od seba závislí. Sociálno-ekonomický fenomén migrácie je obojstranný. Bohatý a silný Západ by bez migrantov nevznikol tak rýchlo a pevne a migrantov stále potrebuje. Nejde však len o pracovníkov so špičkovou kvalifikáciou v oblasti výpočtovej techniky či vedeckého výskumu v chémii, biológii a pod. Mnoho nekvalifikovanej, ťažkej a slabo platenej práce v rozvinutom svete robia stále cudzinci - migranti. Bezpochyby multikultúrny svet prináša viaceré ťažkosti, ale nemožno ho zrušiť tak ako slovenské tankové vojsko v sile jedného práporu (lebo naň nemáme peniaze) či prekonať vybudovaním obdoby Beverly Hills v Záhorskej Bystrici (mysliac si, že peniaze môžu všetko zaistiť).

Parafrázovane slovami Jána Smreka, sme odsúdení k večitému „životu v podmienkam multikulturality“. Opakovaniu nórskej tragédie účinnejšie ako reformy polície a spravodajských služieb a zvýšené výdavky na bezpečnosť zabráni väčšia tolerantnosť medzi národmi a náboženstvami, ale predovšetkým úsilie o väčšiu spravodlivosť a dôstojný a plnohodnotný život všetkých ľudí, v prvom rade zlepšenie jeho podmienok pre tých, čo sú slabí a chudobní.

Autor je vysokoškolský pedagóg