Návrat k dielu Ernesta Sábata

V centre Sábatovho umeleckého úsilia bolo hľadanie stratenej celistvosti človeka a zobrazenie ľudského údelu vo svete bez Boha, ako aj snaha spojiť skutočnosť s fantáziou, vedu s mágiou a poéziu s vecným myslením. Príčinu rozpadu prapôvodnej ľudskej celistvosti nachádzal v racionalizme a kapitalizme a v zlyhaní západnej civilizácie postihnutej dehumanizáciou. Celé Sábatovo myslenie bolo postavené na dualizme hodnôt, ktoré predstavujú temnota-svetlo, hmota-duch, pravica-ľavica, telo-duša, zlo-dobro, prítomnosť-minulosť, spoločnosť-jedinec, moc-láska, človek-Boh a pojednávalo o totálnej kríze ľudskej civilizácie.
 

Jeho prvý román Tunel - v slovenskom preklade Vladimíra Olerínyho z roku 1965 Tunel samoty - je po formálnej stránke relatívne tradičný (hoci zjavne ovplyvnený Dostojevským, Joycem či Svevom) a býva priraďovaný k psychologicko-existenciálnej literatúre, ktorej hlavnou témou je samota a neschopnosť komunikácie hlavného hrdinu. V druhom čiastočne a v treťom úplne sa formálna štruktúra románu rozpadá. V diele O hrdinoch a hroboch (na Slovensku bolo preložené v roku 1980) sa nielen neustále mení rozprávač, ale základný príbeh nenaplnenej lásky mladého chlapca Martina k záhadnej dievčine Alexandre je prerušovaný úvahami a esejami - o argentínskej literatúre, o prapodstate argentínskeho národa, o Buenos Aires ako modernom Babylone, o perónizme a popisom udalostí z boja Argentíny za nezávislosť v polovici 19. storočia, pričom altruizmus historických postáv sa dostáva do ostrého protikladu s morálnym rozkladom panujúcim v súčasnosti. Už tu v tretej samostatnej časti nazvanej Správa o slepcoch sa objavuje Sábatova obsedantná myšlienka o nadvláde sekty slepcov nad svetom, ktorá sa potom stane takmer hlavným motívom jeho posledného románu.

Tri beletristické diela sa však odlišujú aj nárokmi, ktoré kladú na čitateľa. Tunel je zdanlivo bežným psychologickým románom, navyše s kriminálnou zápletkou. Aj pri čítaní druhého románu je možné použiť ešte dva z troch typov čítania, ako ich charakterizoval Ján Števček - čítanie sentimentálne a diskurzívne. Ak chcete dočítať jeho posledný román Abbadón ničiteľ(v českom preklade z roku 2002), musíte sa „prehrýzť“ cez dlhé esejistické pasáže parodujúce reklamy, spoločenské časopisy, špiritistické seansy, spoločenské konverzácie o Bohu a Diablovi, diskusie o podstate umenia a poslaní spisovateľa, parafrázy z denníka Che Guevaru, spomienky na autorov parížsky pobyt a stretnutia so surrealistami, Sábatove diskusie so študentmi o marxizme a úvahy o jeho predchádzajúcich románoch, ktoré však musíte mať dôkladne prelúskané.

Rozprávač (ktorým je schizofrenicky rozdvojený sám autor na Sábata a pána S) totiž nielen cituje niektoré pasáže či okolnosti dotýkajúce sa týchto diel a v úplne v inom svetle reinterpretuje niektoré v nich popísané udalosti, ale dokonca sa pri potulkám ulicami Buenos Aires so svojimi literárnymi postavami aj stretáva (so živými i mŕtvymi, reálnymi i vymyslenými). Tu už niet miesta pre sentimentálne čítanie, ale je nevyhnuté sledovať, čo sa skrýva za textom, treba - ako hovorí Novomeský vo Vile Tereze - dovidieť. Popri metafyzickej interpretácii Abaddóna ničiteľa dá sa však román poňať aj ako akýsi literárny variant Felliniho filmu 8 a ½, čiže ako román o neschopnosti umelca stvoriť nové dielo, v ktorom by sa vyrovnal so svetom okolo seba, no predovšetkým so svojím vnútorným svetom spomienok, pochybností, túžob a sklamaní. Nie nadarmo recenzent v Le Monde prirovnal tento román k Danteho blúdeniu peklom.

V záľahe pesimizmu celoživotnej Sabatovej tvorby zostáva ako torzo optimizmu umelecká tvorba zachytávajúca tragický ľudský údel a spomienky na zlatý vek nevedomosti - vlastné detstvo. Sabatov pesimizmus korení nielen v katastrofickom vývoji ľudskej civilizácie, ale má aj silné korene existenciálne. V jednej zo svojich esejí píše: „Človek z Buenos Aires ako nikto v Európe cíti, že čas plynie a že sklamania všetkých jeho snov a konečná smrť sú mu nevyhnuteľným epilógom.“ Kiež by neplatili hlboko pravdivé slová, ktorými spisovateľ končí svoj posledný román a v ktorých hovorí: „Radostná poézia neexistuje. A tiež bolo povedané (ale kým, kedy?), že všetko sa raz pominie, bude zabudnuté a vymazané z pamäti, aj úchvatné hradby a obrovská priekopa chrániaca nedobytnú pevnosť.”

Foto: Wikimedia Commons