Po sto dňoch postkoloniálnej vojny proti Líbyi 2

Prvú časť nájdete tu:

K tomuto protilíbyjskému triumvirátu sa pridali rôznym spôsobom členovia NATO Belgicko, Bulharsko, Dánsko, Grécko, Holandsko, Kanada, Nórsko, Rumunsko, Španielsko, Taliansko a Turecko a „nenatovské“ Švédsko. Z arabského sveta sú do operácie zapojené Katar, Jordánsko a Zjednotené arabské emiráty.

Dlhé trvanie vojny proti Líbyi môže ďalej naštrbiť upadajúce NATO a zdá sa, že dozrieva aj ďalší rozkol v pakte. Vidieť to na dvoch okolnostiach. Prvou je výzva vedenia NATO na väčšie zapojenie svojich členov do tejto vojny, ktorá však nenachádza odozvu. Nemecký minister obrany Thomas de Maiziere 27. júna síce uviedol, že Nemecko sa bude podieľať na dodávkach vojenského materiálu pre potreby operácie proti Líbyi, ale zdôraznil, že sa nezapojí do žiadnej bojovej činnosti. Druhou je prejav odstupujúceho ministra obrany USA R. Gatesa o zlej situácii v NATO, ako aj opakované vyjadrenia obáv britských vojenských predstaviteľov z nedostatku prostriedkov na vedenie vojny. Mimoriadne kritickým sa stáva, že v časoch znižovania štátnych výdavkov sa musia hľadať prostriedky na vedenie vojny, ktorej cieľ i osud sú veľmi nejasné.
 

Vo Veľkej Británii, kde minister obrany na začiatku vojny presviedčal verejnosť, že pôjde o akciu v sume okolo sto miliónov libier, náklady ešte pred koncom júna predstavovali asi 260 miliónov libier (cca 291 miliónov eur). Podľa odhadov do konca roku môže táto suma dosiahnuť hodnotu aj vyše 1 miliardy libier (cca 1,120 miliardy eur). Podľa správy Bieleho domu Kongresu USA k 3. júnu výdavky Washingtonu predstavovali priamo na bojovú činnosť 716 miliónov dolárov (viac ako 500 miliónov eur). Ďalších 25 miliónov dolárov išlo na pomoc pre vzbúrencov. Ku koncu septembra sa predpokladá, že náklady môžu stúpnuť na 1,1 miliardy dolárov (viac ako 770 miliónov eur).

Špecifickou je pozícia Francúzska, ktorého predstavitelia sa na vojnu a jej priebeh zatiaľ príliš nesťažovali (zdá sa, že Sarkozy hrá v súčasnej svetovej politike vabank, lebo mu ide aj o výsledok budúcoročných prezidentských volieb) a ani nevyčíslili náklady na ňu. Do zlého svetla však krajinu dostala dodávka zbraní a vojenského materiálu pre vzbúrencov, ktorá znamená porušenie rezolúcie BR OSN č. 1970, o čom neboli informovaní partneri v operácii. Tento krok ostro kritizoval predovšetkým predseda Komisie Africkej únie Jean Ping, podľa ktorého sa tým vytvára hrozba vzniku podobnej situácie, aká je už roky v Somálsku.


Nesúhlasné a nelichotivé pohľady na vojnu

V marci a apríli navštívila Tripolis a Bengází medzinárodná skupina expertov, ktorých správu pod názvom Líbya: neistá budúcnosť, zohľadňujúcu vývoj do konca apríla, uverejnilo 30. mája Francúzske stredisko spravodajských výskumov (CF2R) a je prístupná na jeho internetovej stránke.

Správa poukazuje na nedostatky 42-ročného vládnutia Kaddáfího, ale jej autori dospievajú k záveru, že „líbyjská revolúcia“ nie je demokratickou ani spontánnou. Ide o ozbrojené povstanie východnej časti krajiny s cieľom jeho víťazstva a revanšu, ktoré sa snaží začleniť do diania „arabskej jari“, hoci k nej nepatrí. Udalosti v Líbyi nemožno porovnávať s tým, čo sa deje v Tunisku a Egypte. Zdôrazňuje sa aj skutočnosť, že Líbya sa stala jedinou krajinou, kde sa v dôsledku nepokojov zvýšilo riziko obratu k islamizmu, lebo jej východná časť - Kyrenaika, je tým arabským regiónom, z ktorého odišlo najviac džihádistických bojovníkov do vojny proti USA v Iraku. Ďalej sa uvádza, že západná intervencia vytvára viac problémov, ako ich dokáže vyriešiť, lebo okrem iného: 1. Konflikt hrozí veľkou destabilizáciou celej severnej Afriky a Sahelu ako aj podporou vzniku novej vetvy radikálneho islamu v Kyrenaike. 2. To, čo sa malo stať ľahkým víťazstvom sa obrátilo na polo-porážku s rizikom vytvorenia bezvýchodiskovej situácie v dôsledku avanturizmu západných mocností a nečitateľnosti povstaleckých síl. 3. Dočasná národná rada nedáva žiadne garancie do budúcnosti, lebo demokratické sily sú v nej v menšine a nachádzajú sa v spojení s prebehlíkmi z Kaddáfího režimu, stúpencami návratu monarchie a tými, ktorí sú za víťazstvo radikálneho islamu.

Nelichotivý pohľad na manipuláciu NATO pri informovaní o vojne proti Líbyi, ale aj jej širších súvislostiach podáva aj novinárka, protivojnová aktivistka a bývalá spolupracovníčka CIA Susan Lindauerová, ktorá pôsobila v oblasti protiteroristických činností a podieľala sa aj rokovaniach s líbyjskou diplomaciou v súvislosti s prípravou súdu s teroristami za výbuch lietadla linky Pan-Am-103 nad Lockerbie. Pre výroky o vojne v Iraku bola po udaní príbuzným obvinená a uväznená na základe „vlasteneckého zákona“ (Patriot Act) ako iracká agentka, ale neskôr všetky obvinenia voči nej boli odvolané. V roku 2010 vydala o tomto „príbehu“ knihu Nesmierne predsudky: hrozný príbeh „vlasteneckého zákona“ a krytia 11. septembra a Iraku (Extreme Prejudice: The Terrifying Story of the Patriot Act and the Cover Ups of 9/11 and Iraq).

S. Lindauerová vo svojich vystúpeniach uvádza, že dôkazy NATO o „zverstvách“ Kaddáfího režimu proti povstalcom sa nezakladali na pravde a pochádzali z pochybných zdrojov. Pripomeniem jej konštatovanie, že aj proces s Líbyjčanmi obvinenými za výbuch lietadla nad Lockerbie bol zmanipulovaný na základe lživých informácií vyfabrikovaných v CIA.

Čas vo vojne proti Líbyi pôsobí v neprospech NATO a začína predstavovať ďalší míľnik jeho oslabovania. Môže sa premeniť na demonštráciu neschopnosti NATO poradiť si s malým rozvojovým štátom. Po krachu vojny v Afganistane, ktorý sa neodvratne blíži, pakt už tretiu šancu na zvýšenie svojho apetítu ani potencie nedostane a hrozí vážna ujma jeho bezpečnostno-politickému zdraviu (spolu s USA).


Štvrtý mesiac akoby v začarovanom kruhu

Z vojny môže vzniknúť však mrzký „šrám“ aj na „mäkkej sile“ zahraničnej a bezpečnostnej  politiky EÚ, najmä v súvislosti s „posthistorickou“ koncepciou nových dejín, vylučujúcou používanie sily pri riešení spoločenských problémov, nehovoriac už v záujme zmeny režimov. Rozpačité reakcie predstaviteľov EÚ, ktoré sú v tieni aktivít Francúzska a Veľkej Británie, žiaľ, v tomto prípade dávajú za pravdu jej kritikom, ktorí únii vyčítajú nejasnosť, neurčitosť a ťažkopádnosť jej reakcií na medzinárodnopolitické a bezpečnostné problémy súčasnosti. Len ako rečnícku otázku možno položiť, či sa dá zistiť, koľko na vojnu vynakladá Grécko, na záchranu ktorého prispievajú štáty eurozóny.

NATO svojimi aktivitami otvorene podporuje činnosť Dočasnej národnej rady. Politicky nevyhranené ozbrojené skupinky, ktoré radu vytvorili, sa zhodnú asi len na tom, že Kaddáfí je satan, ktorý musí ihneď odstúpiť, nesmie sa zúčastniť na rokovaniach o budúcnosti Líbye a že v boji proti nemu potrebujú podporu Západu. Možno síce hovoriť o akomsi spoločnom postupe vzbúreneckej Dočasnej národnej rady a západno-arabskej aliancie proti silám džamahíríje. Koordinácia činností týchto dvoch aktérov je príliš abstraktná, formálna, spolupráca vo vojenskej oblasti vlastne neexistuje a z rôznych dôvodov o ňu NATO nemá ani záujem. Vojenskí experti NATO viackrát vyjadrili pochybnosti o schopnostiach vzbúrencov skutočne bojovať, lebo ich konanie má viac teatrálny ako bojový charakter. Vzbúrenci sú zas naopak nespokojní s pôsobením NATO, ktoré sa im nezdá dostatočne razantné. Dočasná národná rada však tiež nemá záujem na tom, aby na území Líbye bojovali cudzie vojská (najmä z NATO), lebo by to mohlo viesť k situácii, aká sa vytvorila v Iraku - vzniku silného partizánskeho hnutia.

Vzbúrenci na Západ (NATO) vyvíjajú nátlak s cieľom získať peniaze na svoje ďalšie pôsobenie. Sľúbené sumy zo Západu a z arabských štátov sa koncom júna vyšplhali už k bájnej cifre takmer 1 miliardy dolárov a okrem toho má Dočasná národná rada získať prístup aj k účtom tripoliskej vlády v zahraničných bankách, dostávať platby za predanú líbyjskú ropu a pod. Napriek optimizmu živenému západnými médiami a peniazmi sa vzbúrenci už štvrtý mesiac pohybujú akoby v začarovanom kruhu a v boji s vládnymi silami nedosiahli väčšie úspechy. Ich vyhliadky v tomto smere do budúcnosti zostávajú hmlisté.

K 3. júlu uznalo Dočasnú národnú radu za legitímneho predstaviteľa Líbye 18 štátov: Austrália, Bulharsko, Česko, Francúzsko, Gambia, Chorvátsko, Jordánsko, Kanada, Katar, Malta, Nemecko, Senegal, Spojené arabské emiráty, Spojené štáty americké, Španielsko, Taliansko, Turecko a Veľká Británia. Zaujímavé je, že z 53 členských štátov Africkej únie tak učinili len dva štáty a z 22 členských štátov Ligy arabských štátov len tri (iste nie len zhodou okolností tie, ktoré sa podieľajú na vojenskej operácii).


Snaha dostať sa k veľkému štátnemu majetku

V širšom kontexte možno hovoriť o tom, že s vojnou sú sprostredkovane spojené aj dve ďalšie medzinárodné organizácie, ktorých je Líbya členom. Ide o Africkú úniu (AÚ) a Ligu arabských štátov (LAŠ).

Liga arabských štátov síce pozastavila 22. februára Líbyi členstvo v organizácii a v tom čase sa zaradila k aktérom huckajúcim Západ proti Tripolisu. Po začiatku špecifickej realizácie bezletovej zóny západno-arabskou alianciou pod vedením NATO sa pozície LAŠ (jej jednotlivých členských štátov) rozdelili. Tri členské štáty LAŠ sa priamo zapojili do operácie proti Líbyi. Okrem toho patria k silným stúpencom ozbrojených akcií proti Líbyi aj členské štáty Rady pre spoluprácu krajín Perzského zálivu.

Vtedajší generálny tajomník LAŠ Amr Musá (15. mája bol zvolený nový generálny tajomník - Nabíl el-Arábí) však už vzápätí po začiatku operácie ostro kritizoval spôsob jej uskutočňovania, ktorý označil za krutý, najmä pre bombardovanie civilných objektov a ľudské obete. Neskôr Amr Musá vyzval útočníkov na zastavenie bombardovania Líbye a hľadanie ciest na prekonanie krízy v krajine. Západ podľa neho stráca podporu arabských štátov, ktorú mu poskytli na vytvorenie bezletovej zóny v Líbyi. Vzhľadom na udalosti, ktoré sa dejú v arabskom svete, je situácia v LAŠ veľmi komplikovaná, Svedčí o tom aj fakt, že v tomto roku nebol summit organizácie, ktorý sa v poslednom desaťročí pravidelne konal v marci. Existencia ďalších nepokojov v arabskom svete, ktoré už aj v Jemene a Sýrii nadobudli ozbrojenú povahu, narastanie napätia v izraelsko-palestínskom konflikte ako aj rozdielne názory členských štátov LAŠ na líbyjský konflikt spôsobujú, že organizácia v súčasnosti nemá dosť síl na zvýšenú angažovanosť či hľadanie nových spôsobov jeho riešení.

Líbya, ako aj Jemen (jeho časť nazývaná Jemenská ľudovodemokratická republika v rokoch 1970 - 1990) i Sýria majú skúsenosti so socialistickou orientáciou. Socializmus v arabskom svete sa odlišuje od toho, čo poznáme v krajinách strednej a východnej Európy, ale bezpochyby je za cieľmi vyvolávania ozbrojených nepokojov možné vidieť aj snahu dostať sa k veľkému majetku, ktorý má štátny charakter a ovládajú ho sily nie „dostatočne“ otvorené Západu a súčasnej podobe globalizácie, ktorú presadzuje.

V Bahrajne, ktorý nemá za sebou experimentovanie s arabskou verziou socializmu a patrí k pokorným odberateľom produkcie západného vojensko-priemyselného komplexu, boli pokusy opozície razantne a kruto potlačené. Arabské štáty i celé medzinárodné spoločenstvo prešli mlčaním použitie násilia v tomto štáte proti revoltujúcim masám.

Inú pozíciu a líniu predstavujú aktivity Africkej únie. Od čias vyostrenia nepokojov a ich prechodu do ozbrojených zrážok v Líbyi orgány AÚ, ale mimoriadne aktívne najmä prezident Juhoafrickej republiky Jacob Zuma trvali na zastavení bojov a rokovaniach. Podporovali síce vytvorenie bezletovej zóny, ale kriticky sa vyjadrili k spôsobu, akým pristúpila západno-arabská aliancia k jej realizácii. Po začiatku vojny proti Líbyi sa predstavitelia AU na viacerých fórach v rámci svojej organizácie, rokovaniami s mnohými predstaviteľmi západných, arabských i ďalších štátov zasadzovali za zastavenie útokov proti džamahíríji a zasadnutie znepriatelených síl v Líbyi za rokovací stôl.

Na 17. summite AÚ v Malabo v Rovníkovej Guinei, ktorý sa zišiel na konci júna, sa venovala veľká pozornosť situácii v Líbyi. Zdôraznila sa potreba politického riešenia situácie a zastavenia bojov v čo najkratšom čase. Do 30 dní by sa mali začať v Addis Abebe v Etiópii rozhovory o riešení situácie, ktorých základom by mal byť mierový plán - „cestovná mapa“ - vypracovaná AÚ. Organizácia má vzhľadom na charakter problémov na africkom kontinente eminentný záujem na tom, aby sa všetky spory riešili rokovaniami a nenásilným spôsobom a nedochádzalo k ďalšiemu štiepeniu štátov v dôsledku vojen.


„Vojensky exhibicionistické“ predvádzanie sily

Zaujímavosťou je aj to, že v novej Strategickej koncepcii NATO sa AÚ vôbec nespomína. Podobne sa nezmieňuje ani o Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe - hoci v týchto dvoch organizáciách je spolu vyše 100 štátov. Poukazuje sa v nej však na západný Balkán, členov Stredomorského dialógu, krajiny Perzského zálivu a partnerov v Iniciatíve Istanbulskej spolupráce, teda na krajiny a regióny, kde má vplyv NATO. USA však už v októbri 2008 zriadili Veliteľstvo pre Afriku (známe najmä pod skratkami USAFRICOM alebo AFRICOM) so sídlom v Stuttgarte, čo svedčí o rastúcom záujme Washingtonu o Afriku. Niektoré zdroje to vidia v kontexte prípravy USA na budúce vojny o suroviny na tomto kontinente.

Letectvu NATO sa „v rámci“ podľa západných bezpečnostných expertov nevyhnutných kolaterálnych (vedľajších, postranných) následkov každej vojenskej operácie (aj mierového charakteru) „podarilo neúmyselne“ zabiť do konca júna 856 líbyjských civilistov (podľa údajov líbyjského ministerstva zdravotníctva). Civilné obete zabité po nálete 19. júna na Tripolis prvýkrát oficiálne priznali aj v NATO, ktorého orgány vtedy vyjadrili aj hlboký žiaľ nad smrťou nevinných občanov.

Nálety NATO majú však za výsledok aj zabíjanie vzbúrencov. 2. apríla v Brege došlo k tomu, čo má až tragikomický podtext - jedna z verzií hovorí, že vzbúrenci od radosti z príletu stroja NATO pálili do vzduchu, na čo posádka lietadla odpovedala spätnou paľbou, ktorá zabila podľa údajov z rôznych zdrojov 10 až 13 osôb. Iná verzia uvádza, že medzi vzbúrencov vraj prenikol „kaddáfíovský“ diverzant, ktorý začal páliť na lietadlo. 7. apríla zahynulo v dôsledku „priateľskej paľby“ najmenej 13 vzbúrencov. K ďalšiemu incidentu došlo 16. júna, keď bolo zranených najmenej 16 bojovníkov opozície.

Kaddáfího sily aj napriek masívnemu bombardovaniu a ním spôsobenými stratami udržali svoje pozície a majú aj naďalej podporu obyvateľstva. Existujú názory, že časť obyvateľstva začala prejavovať svoju lojálnosť Kaddáfímu práve v dôsledku náletov NATO na Líbyu.

Podľa oficiálnych údajov NATO z 3. júla medzinárodné sily pod jeho velením uskutočnili 13 585 bojových vzletov, z ktorých malo 5 099 útočný charakter zameraný nielen na vojenské objekty, ale aj na cesty, mosty, telekomunikačné zariadenia, administratívne budovy a pod. Jeden z neproklamovaných cieľov operácie predstavuje systematické ničenie telekomunikačného systému Líbye (podobne ako v roku 1999 v „malej“ Juhoslávii). Celkový počet vzletov od začiatku operácie sa odhaduje už na vyše 15 000, z čoho malo skoro 6 000 útočný charakter. Pripočítajme k tomu ešte najmenej 200 Tomahawkov a striel (rakiet) podobných typov, ktoré v prvých dňoch operácie vypúšťali najmä americké a britské vojská.

Čo môže zostať z relatívne malých ozbrojených síl v takýchto podmienkach - ak by išlo skutočne o regulárnu vojnu, už by takéto silné nasadenie vojenského letectva vlastne ani nemalo na čo útočiť. Nemusíme byť ani bezpečnostnými analytikmi, ktorými sa dnes vládne i mimovládne organizácie len tak hemžia, aby sme uvažovali o tom, že niečo nie je v poriadku, ak protivník, ktorý sa vlastne náletom ani nebráni, odoláva aj po vyše troch mesiacoch každodenného intenzívneho bombardovania - v priemere denne vyše 50 úderov na presne určené ciele. Po prvé, môžeme spochybniť profesionalitu pilotov, resp. celého personálu, ktorý im určuje úlohy, dodáva informácie a pod. Po druhé sa dá uvažovať o tom, že cieľom operácie, nie je jej rýchle ukončenie, ale niečo celkom iné - vyskúšanie niektorých druhov činností, materiálu, zbraní a pod., čo vyžaduje dlhšie časové obdobie. Po tretie možno predpokladať, že značná časť bombardovaných objektov nemá vojenský charakter.

Podobne ako v Juhoslávii v roku 1999 aj v Líbyi v roku 2011 je neoddeliteľnou súčasťou vojny niečo, čo nemožno ani s najväčšou dávkou fantázie označiť za jej nepredvídateľné a neželané dôsledky. V značnej miere ide o vedomé „vojensky exhibicionistické“ predvádzanie svojej sily (predovšetkým v oblasti možností raketových a leteckých útokov), zámerné oslabovanie a ničenie celého, nielen bezpečnostného potenciálu krajiny, preventívne zastrašovanie potenciálnych protivníkov a pod.

(Pokračovanie)

Autor je vysokoškolský pedagóg

Úvodné foto: Michael Borkson