Globalizácia - pridrahá ilúzia

Napríklad jej malý ohľad na ekologické aspekty by nejedného ľavičiara nahnevali a časť z nich by určite nesúhlasila s jej preferovaním jadrovej energetiky (hoci toto nie je vyslovene neľavicový postoj). Ľavičiarom sa nebudú páčiť ani niektoré jej odporúčania, smerujúce napr. k šetreniu v sociálnej oblasti. Napriek tomu sú však viaceré momenty jej najnovšej knihy zaujímavé aj pre ľavicových ľudí. Závery a odporúčania si môžeme urobiť vlastné, ale fakty, ktoré D. Moyo uvádza sú inšpiratívne.

D. Moyo tvrdí, že globalizácia nepriniesla ľuďom na Západe zďaleka toľko, koľko sa od nej očakávalo, či sa dnes prezentuje. Napr. za „pridrahú ilúziu“ označuje „posadnutosť Západu bývaním a povzbudzovanie k vlastníctvu domov a bytov, ktoré vlády vyvolávali rôznymi nepriamymi i priamymi nástrojmi“. Vychádza z porovnania obdobia od roku 1950 do roku 1980, keď boli štáty relatívne uzavreté a protekcionárske s obdobím v rokoch 1980 – 2000. Hospodárske rasty dosahovali v tom čase približne rovnakú dynamiku, ale reálne mzdy v druhej, globalizovanej ére boli výrazne nižšie vo V. Británii, Európe či v USA.
 

„Takže toto mi hovorí, že globalizácia nebola taká prínosná pre priemerného človeka na Západe, ako sa to hovorí. A mohla by som povedať, že bývanie je jednou z hlavných príčin, prečo to môžeme povedať. Reálne mzdy nerástli, namiesto toho ľudia, ktorí mali prácu, sa dostali ľahšie do dlhov, a práve nimi financovali bývanie,“ píše D. Moyo. „Pozrite sa na zloženie bohatstva v USA – 30% príjmu Američanov ide na bývanie, takže oni nemajú nič zo ziskov, ktoré priniesla globalizácia. Jediní Západniari, ktorí majú zisky z globalizácie sú tí, ktorí vlastnia kapitál, nie tí, ktorí sa musia živiť prácou.“

Moyo zjednodušene vykresľuje finančnú históriu posledného desaťročia takto: „Keby sme my, na Západe, použili peniaze, ktoré sme si požičali prevažne z Číny, na nejaké produktívne investície, nedostali by sme sa do problémov. Lenže my sme nimi vyrobili hypotekárnu bublinu, ktorá nám priniesla len trápenie.“ Z tejto „našej“ slabosti má úžitok iba Čína. Autorka knihy upozorňuje, že na Západe nie je nikto bez viny. Stredopravých a stredoľavých politikov viní z toho istého: „podporovali hrabivosť a zadlžovanie v mene abstraktného globálneho kapitalizmu“. Šetrili na vzdelávaní a infraštruktúre, zatiaľ čo okázalo míňali peniaze na „rovnostárske výstrelky, zbytočné projekty a choré zahraničné politiky“.

Dambisa Moyo kritizuje likvidáciu niekdajšieho priemyselného potenciálu európskych krajín a USA. „Tieto politiky kombinujú najhoršie prvky ideológie voľného trhu: presvedčenie, že prosperita môže len rásť, čo podporuje verejné výdavky bez skutočných obmedzení a presvedčenie, že spotreba bohatých krajín je to isté ako produkcia tovarov a kapitálu.“ Moyo ponúka mnoho zaujímavých štatistík. V roku 1952 predstavoval dlh domácností 36% ich príjmov, v roku 2007 to už bolo 130%. Dve tretiny britských podnikov v rokoch 1960 – 1990 zaniklo. Podľa Forbesu v roku 2009 na amerických univerzitách skončilo štúdium 41-krát viac právnikov bež inžinierov. A zatiaľ Čína podľa The Economist dala na rozvoj železníc 200 miliárd $ a indický občania majú vo švajčiarskych bankách viac peňazí než zvyšok sveta dokopy. 

Východiská Dambisi Moyo ukazujú, že globalizácia na báze voľného trhu nie je dobrou cestou. Ponúka celú paletu riešení. Ľavica by však mala prísť s vlastnými. Takými, ktoré nebudú ignorovať nesporné fakty. A budú zároveň reálnou alternatívou.

Autor je ekonomický publicista

Úvodná fotografia: Dambisa Moyo
Zdroj foto: http://www.dambisamoyo.com/