Tri rozpory schengenského projektu

Keď sa zišli európski lídri, aby v roku 1985 podpísali Schengenskú dohodu, usilovali sa hlavne o odstránenie vtedajších prekážok voľného pohybu. Konkrétne voľného pohybu osôb, tovarov, služieb a kapitálu v rámci hraníc členských štátov Európskych spoločenstiev. Myšlienka vskutku interesantná, akurát jej možné imanentné rozpory si niektorí európski predstavitelia nechceli ani len pripustiť.
 

Čo s utečencami?

Samotný nápad „Európy bez hraníc“ má z hľadiska slobody pohybu určite opodstatnenie. Ak chceme utvárať komunitné väzby na základe spoločných politík a za účelom všeobecnej konvergencie krajín, potrebujeme pracovať s celkom, a nie s časťami. Integrácia národných štátov sa stáva v tomto zmysle nutnou. Podieľa sa na tvorbe celku – európskeho celku. No práve tu sa vynára rozporný moment.

Európsky celok je len časťou svetového celku. To predpokladá vyčlenenie tých, ktorí nie sú súčasťou európskeho celku. Tento bod tak odhaľuje celé metapolitické nastavenie Európskej únie. Ráta sa len s Európanmi, nanajvýš s „pár“ cudzincami. Akonáhle sa o azyl prihlási väčšie množstvo Neeurópanov, vzniká strach a problém. Zrazu sa Európa bojí o svoju kultúrnu suverenitu a bezpečnosť. Predstavivosť Európy pripúšťa akceptovanie cudzincov, ale len v prípade ich plnohodnotného začlenenia a prispôsobenia. Keď sa v hre ocitnú cudzinci bez domova, utečenci, európsky postoj sa väčšinou mení na odmietavý. Tí, ktorí sa nachádzajú mimo európskeho celku, majú tak čoraz náročnejšiu úlohu asimilovať sa. Aj v tejto súvislosti možno Schengen považovať za projekt podporujúci voľný pohyb primárne v kontexte trhu, nie občianstva.  


Utečenci – nepriatelia Európy

Africkí utečenci na talianskom ostrove Lampedusa.
Foto: www.english-online.at
Ak sa k skúmaniu problematiky integrovanej Európy pristupuje dialektickou metódou, potom jednou z jej determinácií je okrem iného aj teória vzťahu priateľ – nepriateľ. Spojená Európa si chtiac-nechtiac toho svojho nepriateľa politicky a systémovo určí. Stanú sa nimi práve utečenci – ľudia vyhnaní, exkludovaní, bez práv, majetku, bez európskej minulosti. Oni sú tým tŕňom v oku a zároveň nepriateľom, na ktorého treba neustále striehnuť.

Projekt previazanej a spolupracujúcej Európy predpokladal syntézu politickej, právnej, sociálno-ekonomickej a kultúrnej roviny. Politickú rovinu mala reprezentovať integrácia založená na občianskom princípe slobôd s vyspelým právnym systémom nariadení a smerníc za účasti globalizujúcej sa ekonomiky a univerzalizujúcej sa kultúry. Tým, že Európa pristúpila na pravidlá globalizovanej ekonomiky, sa nepriamo spolupodieľala na zhoršovaní sociálnych a ekonomických podmienok v krajinách tretieho sveta. Vykorisťovanie rozvojových a zaostalých krajín, finančné špekulácie, virtuálne obeživo, hospodárske dlhy a podobne sa uskutočňujú aj vďaka Európe a jej systémovému nastaveniu, korešpondujúcemu s globálnym kapitalizmom. Nehovoriac o medzinárodnej politike a podpore autoritatívnych vlád krajín s bohatými nerastnými zásobami. Akiste neprestáva platiť heslo: „Čo si zaseješ, to budeš žať.“

Okrem mocenskej prezentácie európskeho celku stojí za zmienku spomenúť politické rozhodnutie Nicolasa Sarkozyho ako hlavého predstaviteľa a zástupcu Francúzska. Francúzsky prezident nemá najmenší problém zasahovať do suverenity krajín mimo Európy, dokonca sa spolupodieľať svojimi rozhodnutiami na rôznych intervenčných operáciách. Bol to on, kto súhlasil s bombardovaním líbyjských strategických zariadení. Následne na to plánuje obnoviť bezpečnostné kontroly v rámci francúzskych hraníc proti utečencom z Líbye, ktorí sa každodenne vyloďujú na pobreží Talianska. Čo iné tým nelegálnym migrantom ostáva? Ich krajiny sú buď bombardované, politicky neslobodné, chudobné alebo dokonca v štádiu anarchického rozkladu. Vlny utečencov a všeobecne jedincov, hlásiacich sa o umožnenie pobytu, bude v blízkej budúcnosti výdatne pribúdať. Svet sa ocitol vo Veľkej finančnej a hospodárskej kríze, v niektorých krajinách zúri vojna, inde sú prestrelky a únosy na dennom poriadku. Akoby Európa zabúdala, že niekde „vonku“ sa zrejme nežije najlepšie aj vďaka jej eurocentrickej univerzalistickej paradigme. A zabúda na to, že je možno jediným vysnívaným miestom pre mnohých ľudí bez domova, hľadajúcich mier a šťastie. Tieto súvislosti je možné chápať i tak, že komponent súčasného európskeho integračného projektu – konkrétne Schengenskej dohody, je len parciálne inkluzivistický. Jeho vzťah k tretím krajinám, či už priamo alebo nepriamo, sa reflektuje skôr ako exkluzivistický.      


„Černota“ vo vnútri Schengenu

Takéto kontroly "obťažujú" len na vonkajšej hranici Schengenu.
Aj pašerákov.
Foto: Christoph Bellin
Budovatelia Európy voľného pohybu sa primárne usilujú nazerať na schengenský projekt cez prizmu jeho kladných stránok, ako sú sloboda pohybu, znižovanie dopravných externalít pre firmy, zvyšovanie konkurencieschopnosti a následný rast. Nepochybne si pri tom uvedomujú i jeho negatíva, ale tie akoby zostávali považované za „prijateľné“, respektíve v rámci integrity a bezpečnosti ako schodné s predstavou ideálneho fungovania „Európy bez hraníc“.    

Tým, že sa legislatívne zakotvilo presadenie voľného pohybu v rámci viacerých členských krajín (vrátane niektorých nečlenských), vynorilo sa prirodzene i jeho opozitum – v tomto prípade rozpor číslo dva. Toto opozitum predstavuje ilegálny proces obchodovania vnútri schengenského priestoru. Na jednej strane sa zamedzilo prieniku ilegálnych komodít a činností z krajín politicky situovaných mimo Schengenu. Na druhej strane sa upevnila pozícia tvorby a distribúcie ilegálnych praktík v jeho vnútri. Výsledok z hľadiska ochrany je v tomto kontexte len čiastkový.

Napríklad, v súčasnosti by schengenský priestor nemali ohrozovať transporty drogových preparátov z Ukrajiny. Hoci sú hranice Schengenu na takéto prípady dobre bezpečnostne pripravené, schengenský priestor musí každodenne čeliť novým hrozbám vznikajúcim vnútri hraníc. Tým, že sa bezpečnostné mechanizmy presunuli zo štátnych hraníc k jednej hranici, priestor pre zločin a ilegálny obchod sa novým podmienkam prispôsobil. Keďže colníkov ani colných zariadení už na vnútorných hraniciach niet, musia sa jednoducho nasadiť nové metódy kontroly. Tie sa uplatňujú buď v rámci Schengenského informačného systému, Interpolu alebo policajných zborov krajín patriacich do Schengenu.

Únosy, krádeže, obchod s bielym mäsom a orgánmi sú bežne zaznamenávané aj v rozvinutých krajinách, ako je Taliansko, pričom odberateľskou zónou môže byť pokojne Škandinávia. Natíska sa otázka, či predsa len hranice národných štátov neznamenali akosi vyššiu mieru celkovej istoty pre dané krajiny, hoci predstavovali viac colnej kontroly a byrokracie. Každý občan si hneď vybaví nekonečné kolóny na colniciach, nervozitu, hnev a stres – či sa náhodou nevyskytne nejaký banálny alebo nebodaj závažný problém. Nehovoriac o veľmi dôležito sa tváriacich colných referentoch. Čerešničkou na torte boli úplatky, ktoré v niektorých štátoch fungovali na počkanie. Ale to bola jedna strana mince, za ktorú občania museli platiť. Tá druhá strana zaisťovala, že naprieč Európou tak intenzívne v neprenikal nelegálny „tovar“ a riziká boli viditeľnejšie. 


Voľný pohyb versus intimita

Kontrola občanov sa z hraníc presunula
do nášho každodenného života.
Foto: Booth Escrow
Došlo i ku kompenzáciám. Tie policajné zložky, ktoré predtým operovali na hraniciach (hraničné i cudzinecké), operujú v priamom výkone. Kladie sa dôraz na momentálnu priestorovú bezpečnosť a kontrolu v rámci schengenských súradníc. Od akcií „Jastrab“ až po špičkové zásahy kukláčov. Takáto zmena sa dá kvalifikovať z rôznych pohľadov. Bezpečnosť štátu v podobe jednotlivých zástupcov polície je zhustená. Kontroluje sa čoraz viac. Občania, vodiči, podozriví. Medzi ďalšie výdobytky patria kamerové systémy v mestách a na diaľniciach. Informačné technológie nám zaručujú presnú a jednoduchú identifikáciu od odpočúvania telefonátov až po kontrolu účtov v rozličných bankách, obchodoch, kluboch a podobne. Obrovské úsilie a nemalé sumy verejných financií sa vynakladajú na zabezpečenie občianskych istôt, pričom sa redukuje občiansky priestor slobody a samotná intimita.  

Zmenšujúci sa počet agôr, čipové karty či kamery prinášajú pocit úzkosti, sledovanosti a limitov. V každom druhom kúte striehnu ochrancovia zákona a na to, aby človek mohol byť plnohodnotným občanom, potrebuje viac než jednu identifikačnú kartu. Akoby tej byrokracie neubúdalo. Otázka preto znie, či je schengenský priestor víťazstvom voľného pohybu, porážkou intimity prípadne obojím.

Vo svojom základe ide o projekt, ktorý mal umožniť slobodný pohyb osobám. To sa stalo. Zároveň, ale ambivalentne slobodu okresáva prostredníctvom rafinovanejšieho a intenzívnejšieho dozerania. Možno to znie až píliš redukcionisticky, ale intimity ubúda. A Schengen prispel k tomuto javu aj napriek všetkým jeho výhodám.

Autor je doktorand politológie

Titulný obrázok: Utečenci: Za ich mizernú situácia môže aj Európa, doma ich však nechce.
Autor obrázku: Talal Nayer