Narcis alebo stratégia prázdnoty

Svet svojou premenlivosťou vytvára napätie vo vzťahu človeka k sebe aj k druhým osobám, či spätne k samotnému svetu. Udržiavanie pevnejšieho morálneho základu vo svete, v ktorom sa človek stará len sám o seba a neberie ohľad na budúce generácie, nedbá a nectí si ani minulé tradície, je takmer nemožné. Dá sa vôbec nejakým spôsobom korigovať mutácia našich životných hodnôt? Aj z tohto dôvodu treba skúmať, respektíve nanovo otvárať témy ohľadom takého rozšíreného fenoménu, akým je narcizmus.
 

Identita narcisa

Narcizmus zasahuje vnútro človeka takým spôsobom, že z neho vytvára rozkolísanú a nezakotvenú štruktúru. Tento neukotvený priestor je potom vždy pripravený a prispôsobený prijať stále zrýchľujúce sa striedanie podnetov a informácií. V tomto priestore sú individualizmus a hedonizmus dôležitejšie než vzájomnosť a dobrovoľná skromnosť. K deštrukcii „ja“ prispieva aj kult rýchleho uspokojovania túžob.

Naša kultúra vyjadrovania aj naša ideológia pohody podporujú rozptyľovanie namiesto sústredenia, čo má za následok rozdrobovanie vnútra a vedomia. Ak „nedržíme“ tvar a nevieme, čo je správne, pravdepodobne sa nás týka problém difúznej identity. Hľadáme, ktorej autorite by sme podľahli len preto, aby nám zlepšila pocit vlastnej hodnoty.

Gilles Lipovetsky vo svojej knihe Éra prázdnoty - Úvahy o současném individualismu (Prostor, 2008) uvádza, že takéto roztrúsené vedomie sa  podobá na vedomie televízneho diváka, ktorý sa sústredí na všetko a vlastne na nič. Je presýtené informáciami, vzrušené, neustále hladné po nových zážitkoch. Nevýrazná sociálna oblasť je len zrkadlovým odrazom takéhoto „ja“.

Podľa Lipovetského však paradoxne takáto neviazaná apatia predstavuje rezistentný prvok voči totalitaristickým tendenciám. Narcizmus sa stáva aj nástrojom akéhosi psychologického recyklovania, ktoré sa snaží, aby sa „ja“ stalo kolísajúcim, nikde neukotveným priestorom. Rozplývajú sa aj sociálne úlohy a identity, ktoré mali v minulosti svoje pevné a presne určené miesto. Po ruke máme široké spektrum vecí, ktorými je možné rozpúšťať a zabúdať na identitu. Toto spektrum je prejavom bezradnosti narcistického vedomia. Samozrejme, že narcistické „ja“ si túto bezradnosť nepripúšťa a aby to zakrylo, vyberá si zároveň „všetko a nič“.

Často je ľuďom vyčítaná pasivita a apatia voči tomu, ako funguje náš systém. Vyčíta sa im neschopnosť postaviť sa z domáceho pohodlia a vykročiť demonštrovať do ulíc. No pokiaľ jedinec nemôže urobiť nič, na čom by záležalo, alebo pochybuje o svojich schopnostiach, obracia sa k veciam, na ktorých vôbec nemusí záležať, ale ktoré sú v jeho silách. Tým, že na tieto nepodstatné veci zameria svoju pozornosť, zhodnotí ich a aspoň na okamih sa pre neho stávajú dôležité.

Na tento fenomén upozorňuje aj  Ch. Lasch: „Pretože nemajú (jednotlivci) žiadnu nádej, že zlepšia svoje životy akýmkoľvek spôsobom, na ktorom by skutočne záležalo, presvedčili ľudia sami seba, že skutočne záleží na duševnom sebazdokonalení. Myslia si, že majú lepšie prežívať svoje city, jesť zdravé jedlo, chodiť na balet alebo brušné tance, ponoriť sa do východnej múdrosti, behať pre zdravie, učiť sa ako nadväzovať vzťahy, ako prekonávať strach. Samé osebe sú tieto zábavy neškodné, pokiaľ sa však  nepovýšia na každodenný program a pokiaľ sa neobalia rečami o autenticite a uvedomení...“ 

Narcistický človek vyhľadáva zábavu, ktorá plní však len kompenzačný charakter. Nastáva tak posun od podstatných vecí, ktoré sú pre nás síce dôležité, ale nedá sa s nimi nič robiť, k veciam, na ktorých síce až tak veľmi nezáleží, ale je možné s nimi aspoň manipulovať.


Spoločenský narcizmus

Bežne je narcizmus chápaný ako istá forma samoľúbosti a neustálej snahy vystavovania sa na obdiv. Podľa Lipovetského však tento fenomén presiahol hranicu individuálnej patológie a stal sa z neho sociálny fenomén. Odráža teda hlbšiu premenu celej spoločnosti. Ch. Lasch výstižne poznamenal, že napriek tomu, že narcistická osobnosť živí v sebe obraz vlastnej všemohúcnosti, zažíva takýto jedinec aj akúsi neurčitú nespokojnosť s vlastným životom, ktorá hraničí až s pocitom prázdnoty a nezmyselnosti.

Narcis získava pocit vlastnej hodnoty z toho, ako ho hodnotia ľudia, ktorých považuje za reprezentantov nejakého úspechu. Identita narcisa je preto vytváraná len na základe reflexie tých druhých. Narcistické sebapotvrdenie je teda závislé od druhých ľudí. Vzhľadom na tieto ambivalencie sú sociálne vzťahy narcisa často povrchné až promiskuitné.

Pojem narcistická spoločnosť označuje situáciu, v ktorej sa ľudia správajú tak, ako keby boli pod permanentným dozorom, ako keby boli neustále pozorovaní reálnym alebo imaginárnym publikom. Spoločenský narcizmus vzniká skrížením hedonistického a individualistického trendu v spoločnosti. Má svoj pôvod v povrchnej apatii. Prvok narcistickej apatie je podporovaný množstvom faktov. Napriek katastrofálnym skutočnostiam, ktoré sú takmer každodenne opisované v rôznych médiách, si ľudia vôbec neuvedomujú žiadny tragický pocit. Narcizmus je preto niečo, čo potláča tragickosť. Tvorí ho povrchná citlivosť na svet a zároveň hlboká ľahostajnosť voči nemu. Ľudia si dokážu bez problémov zvyknúť aj na to najhoršie. Ekonomická ani ekologická hrozba nedokážu preniknúť do vedomia narcisa dostatočne hlboko.

Narcis sa zaujíma len o seba samého, pretože si myslí, že v sociálnej pustatine sa dá prežiť len vtedy, keď bude stredom záujmu len jeho „ja“. Že sú zničené medziľudské vzťahy? Nevadí, človek sa predsa dokáže naplno zamestnávať len samým sebou. Narcizmus prehlbovaním spoločenskej roztrieštenosti vytvára akúsi podivnú „humanizáciu“. Ľudia už nezískavajú sociálne návyky túžením po všeobecne prospešných ideáloch, ale učia sa ich na základe sebaokúzlenia. Narcizmus, velebiaci rozvoj ega, je novou metódou spravovania seba samého. Vlne nezáujmu zatiaľ úspešne uniká len súkromná sféra. Aj napriek vysokým ideálom je možné žiť bez transcendentného cieľa. Toto prehnané zameranie na súkromný život prezentujú napríklad filmy Woodyho Allena. Jeho vyhlásenie „political solutions don´t work“ vystihuje podstatu narcizmu, ktorý sa rodí z politického nezáujmu. Človek, uzatvorený do vlastného geta, musí čeliť svojej smrteľnosti bez akejkoľvek transcendentnej opory. Narcistická spoločnosť sa nezaujíma ani o generačnú kontinuitu. Systém podstupuje zámernú a plánovanú anamnézu, aby sa zbavil budúcnosti aj minulosti a aby sa zabudlo na tradície.


Korene narcizmu

Verena Kastová, švajčiarska jungiánska psychologička,rozoberá na pozadí problému difúznej identity dôvody, pre ktoré sa ľudia prestávajú v živote skutočne angažovať. Prevažne myslia len na  vylepšovanie pocitu vlastnej hodnoty, a aby sa im to aspoň čiastočne podarilo, potrebujú sa  zorientovať v tom, kto práve v spoločnosti udáva trend, ku komu sa treba pridať, prípadne koho nasledovať, aby sa cítili „in". Lojalita týchto ľudí však vyprchá s dobrým pocitom. Preto sa rýchlo nechajú osloviť ďalšou autoritou, ktorej sa podvolia, aby sa cítili lepšie. Sú natoľko poddajní, že ktokoľvek s autoritatívnym vystupovaním ich vyformuje do ľubovoľného tvaru.

V. Kastová ďalej vysvetľuje, že difúzna identita a s ňou spojená poddajnosť voči autoritám sa vyskytuje u ľudí, ktorí v detstve neboli dostatočne oceňovaní za také správanie a konanie, ktoré si ocenenie zaslúži. Tým sa nenaučili oceňovať samých seba a následne ani iných ľudí. Stávajú sa plne závislými od ocenenia, ktoré prichádza zvonku. Mnohí si vytvárame ilúziu, že sme lepší než iní ľudia a obhajujeme si tak krehkú sebaúctu. Robíme všetko pre to, aby sme boli okolím vnímaní ako najlepší. Výsledkom je kultúra rivality, kultúra dominancie a podmaňovania. Kastovávoči tomuto trendu stavia opačný princíp, ktorým je kultúra oceňovania. Kultúra rivality devalvuje úspechy a výsledky práce iných. Kultúra oceňovania naopak umožňuje dopriať úspech aj iným a tešiť sa spolu s nimi.

Každý človek má svoju svetlú aj tienistú stránku. To isté platí aj pre väčšie komplexy, akými sú napríklad rodina či spoločnosť. V rodine sa napríklad môžu vyskytovať špecifické „tiene" v podobe tém, ktoré sú tabu. Osamostatňovanie detí je potom sprevádzané nielen oddelením sa od rodičov, ale súčasne aj od rodinných tieňov, ktoré tínedžeri svojím životným štýlom oživujú. Deti intelektuálov začnú napríklad vysedávať v krčmách a vyznávať punk. Robia tak niečo, čo je v rámci rodiny nemysliteľné a čo je vnímané ako poburujúce. Hľadajú tak svoju jedinečnú identitu. Tento princíp je možné uplatniť na celú generáciu rodičov a detí aj v súvislosti s prevažujúcou politickou orientáciou. Výrazne ľavicová generácia rodičov vyprevádza do života generáciu detí, ktoré v mladosti volia výrazne pravicových politikov. V strednom veku sa však zvyčajne aj tak priklonia k politickým názorom a vkusu svojich rodičov. A z ich detí vyrastajú noví oponenti.

Toto všetko sú však len niektoré aspekty prejavov narcizmu v spoločnosti. Narcistické vedomie sa musí vyviazať z egoistickej autoabsorbcie vlastného „ja“, ak to vôbec ešte na individuálnej úrovni dokáže. Variabilita súčasného sveta, jeho nepredvídateľnosť, neuchopiteľnosť, by nemali byť alibistickým kritériom pre narcistickú morálku. V tomto aspekte je dôležité apelovať na pravdivú interpretáciu skutočného života, zdôrazňovať kontext a akceptovať situáciu človeka, v snahe nachádzať približnú zhodu s univerzálnymi pravidlami morálky. Podnecovať reflexiu skutočného, osobného, autentického, vlastného „ja“.Nachádzať vlastný a skutočný zmysel času, neustále počítať s minulosťou, aby sme dokázali vytvoriť zmysluplnú budúcnosť.

Foto: centralasian