Spomienky svedka tragickej havárie M. R. Štefánika

Tam stál železničný zriadenec, s ktorým sa rozprával a ktorý mu povedal, koľko je hodín, aby si mohol svoje hodinky správne napraviť podľa času železníc. „Bolo 11 hodín 20 minút. Keď som si napravoval hodinky, železničiar mi hovorí: ,Pozrite pán žandár, ponad Bratislavu lieta akýsi veľký aeroplán.´ Hneď som sa postavil za železničný domček a sledoval lietadlo,“ spomínal Dudek. Obidvaja usúdili, že bolo asi medzi obcami Oberúfer a malým nádražím (Nové Mesto) a letelo smerom k Vajnorom, kde sa otočilo a letelo ponad obcou Oberúfer smerom na Žitný ostrov. Keď lietadlo priletelo medzi obec Biskupice n. D. a Čölle zboku smerom k veľkému Dunaju, pustilo sa k zemi. „Usúdil som, že lietadlo bolo následkom silného vetra donútené pristáť alebo padlo, sadol som teda na bicykel a oproti silnému vetru som sa hnal na miesto, kde sa spustilo,“ dodal.
 

Lietadlo videli mnohí

Keď prišiel na žandársku stanicu, v tej chvíli prechádzali okolo neho ľudia idúci zo Služieb Božích z kostola a kričali, že letí veľké lietadlo. Dudek vbehol do kasární, zavolal vtedajšieho veliteľa stanice Tomečku, stržm. Rudolfa Kapriho a Františka Gregora. Vtedy už lietadlo letelo ponad nich. Z lietadla mávali na nich dvaja ľudia bielymi vreckovkami. Potom lietadlo preletelo späť ponad železničnú zastávkuVerekňa smerom k Malým Karpatom. „Dudek, bežte po tie sadenice k tomu záhradníkovi,“ povedal mu po prelete stržm. Kapri. Sadol teda na bicykel a hnal sa smerom k obci Verekňa na železničný most. Z bicykla neustále sledoval lietadlo. Keď prišiel na železničný most pri Verekni, stála na ňom vojenská stráž, s ktorou debatoval o lietadle, ktoré videli a pozorovali, a ktoré v tom čase bolo, ako usúdili nad kopcami Malých Karpát. Mysleli, že letí za hory. Rozlúčil sa so službukonajúcimi vojakmi a zbehol vpravo od trate a krížom cez polia sa hnal k majeru Pálffi. Keď prišiel na cestu smerujúcu k majeru, zazrel znova to lietadlo, v okamžiku, keď sa otáčalo doprava a letelo smerom k majeru Vinkler. „Keďže letelo nízko, asi 70-80 metrov od zeme, chcel som ho vidieť zblízka znovu, hnal som sa na bicykli na majer Pálffi. Zbehol som z cesty na ľavú stranu do poľa a díval som sa na lietadlo,“ píše sa v spomienkach Dudeka.


Silný vietor a pád

Medzi majermi Pálffi a Vinkle sú dva lesíky, kde sa trojvrtuľové lietadlo proti silnému vetru, asi 70 - 90 metrov nad zemou, hnalo veľkou rýchlosťou. Zrazu zbadal, ako sa naraz prudko obrátilo jedenkrát vo vzduchu. V tej chvíli vypadli osoby a lietadlo predkom (vrtuľami) padalo k zemi a narazilo pri ceste vedúcej od železničnej trate k obci Ivánka do ľavej priekopy. „V tom som počul výbuch a videl som veľký čierny dym. Napadlo mi pozrieť sa na hodinky. Bolo práve 11 hodín 48 minút. Nevedel som sa z miesta pohnúť, stuhol som,“ uvádza sa ďalej v spomienkach na túto udalosť. Keď sa spamätal, sadol na bicykel a hnal sa na miesto nešťastia. Zároveň s ním tam pribehli aj dvaja robotníci od Malého Dunaja z majeru Vinkler.  

Po príchode na miesto nešťastia videl na ceste pri priekope, asi tri kroky od lietadla ležať jedného pána, za lietadlom v jačmeni druhého a na druhej strane cez cestu v jačmeni tretieho už v bezvedomí. Neskôr zbadali ešte štvrtého, pod lietadlom, ktorý bol zhorený. „Ak si dobre pamätám, na druhej strane cesty, v jačmeni ležiaceho talianskeho vojaka, spomínaní dvaja robotníci vzali a preniesli na cestu,“ spresnil. O krátky čas pribehlo z majerov Pálffi a Vinkler veľa ľudí a tiež od železničného mostu od obce Verekňa službukonajúci a vojenská stráž. Asi o 30 minút pribehli aj ľudia z Verekne, Sunyogdy a Biskupic n./D. Po poliach od Vajnor tiež pribehlo niekoľko vojakov aj civilov.


Bol to Štefánik

Keď na miesto nešťastia prišli pešo od Vajnor a autom od Bratislavy niekoľkí neznámi páni, Dudek na nich zbadal, že im z očí tečú slzy. Spýtal sa jedného z nich, kto sú tí, čo spadli s lietadlom. Zračiac sa mu v očiach slzy mu odpovedal: „Tam na ceste je náš minister, vojenský generál Štefánik a ostatní sú Taliani.“ V tom okamžiku mu stislo srdce, nemohol rozprávať a tak som sa vzdialil. „Do tej chvíle som generála Štefánika nepoznal. Nevedel som, kto to je a ani som o ňom nikdy nepočul,“ dodal Dudek vo svojom spomínaní. Po príchode  niekoľkých pánov z Vajnor  a od Bratislavy na miesto nešťastia bolo lietadlo, ktoré bolo celé rozbité, odstránené. Dudek si z neho na pamiatku zobral kúsok vrtule a ohorok košele jedného z havarovaných. Túto smutnú novinu chcel čo najskôr oznámiť svojim kamarátom na stanici. Asi o pol druha hodiny sa teda vrátil do Biskupic n./D. Na druhý alebo tretí deň bol poslaný veliteľom stanice Tomečkom na služobnú obchádzku spolu s výpomocným vojakom Františkom Gregorom, počas ktorej prišli na majer Vinkler, kde sa stretol s jedným z dvoch robotníkov, ktorý s ním pribehli na miesto nešťastia. Rozprával, že videl, ako ten pán, ktorý ležal na ceste, padol pri ceste za agátový strom dole nohami, obrátil sa a padol na cestu dole hlavou.
V závere opisu udalosti uviedol, že odvtedy na mieste, kde sa táto nešťastná katastrofa odohrala, nebol. Vedel by ho však, aj kde lietadlo padlo, aj odkiaľ sa pozeral, ukázať. „Môžem s určitosťou potvrdiť, že som na lietadlo strieľať nepočul. Keby na lietadlo v Bratislave strieľalo vojsko, určite by som to počul. Keby bolo lietadlo malo dáku poruchu následkom streľby, nebolo by v takom veľkom vetre lietalo v okolí Bratislavy ešte 23 minút. Hoci nie som odborník, katastrofa nastala asi tak, že sa veľké, dvojloďové a trojvrtuľové lietadlo hnalo silou proti vetru, vietor povolil alebo mohlo prísť k veternému víru, zrazu sa otočilo a ľudia vypadli. To je všetko, čo o prípade viem a môžem prísahou potvrdiť,“ uzavrel dnes už nebohý Dudek svoje rozprávanie o tragickej havárii Milana Rastislava Štefánika.

Článok vyšiel v dvojtýždenníku Bojovník 11/2011

Foto: www.kosariska.sk/stefanik.html