Tyrania zhubnej "teológie krásy"

Zostať mladí a nestarnúť, tak znie módou uctievaný imperatív čistej funkčnosti. Kozmetický priemysel usilovne zdôrazňuje význam vonkajšieho vzhľadu pre ženskú identitu. Telo začalo byť stotožňované s našou identitou. Je stotožnené s človekom ako subjektom, s jeho osobou, čo má závažné dôsledky takmer vo všetkých sférach života. Avšak nie vždy to bolo tak.
 

Malý exkurz do histórie

Nie vždy predstavovala žena zvrchované stelesnenie krásy. Niektorí ľudia sa mylne domnievajú, že sochy Venuše zo staršej doby kamennej odzrkadľovali vtedajšie vnímanie ženskej krásy. Zdôrazňovaným rysom však nebola ešte krása, ale len plodnosť ako symbol moci nad životom a smrťou. Vtedajšie bohyne neboli uctievané pre svoju krásu, ale pre svoju moc nad kolobehom života.

Moravianska venuša, okolo roku 22 500 pred naším letopočtom.
Foto: Emil Polák
Estetické zbožňovanie žien chýba aj v takzvaných starých primitívnych spoločenstvách. Slovesné útvary, ani piesne neobsahovali pojem krásna žena, respektíve príbehy nevykresľujú ženskú krásu ako vznešenú, nevenujú jej viac pozornosti než mužskej kráse. Ozdoby a ornamenty na telách sa u oboch pohlaví môžu líšiť, avšak žena nie je ešte opisovaná ako zvrchované zosobnenie krásy.

Je tomu tak preto, lebo v dávnovekom spoločenskom poriadku ešte neexistovali vlastnícke vzťahy a triedy a teda neexistovali ani nečinné ženy. Všetci sa museli zúčastňovať na nejakých aktivitách, či už hospodárskych alebo iných. Pre nástup modloslužobníctva krásneho tela bolo nutnosťou, aby vzniklo spoločenské rozdelenie medzi bohatými a chudobnými, medzi šľachtou a pracujúcimi.

Dôsledkom tohto rozdelenia vznikala aj kategória žien, ktoré boli oslobodené od práce a aktivít. V priebehu dlhých hodín nič nerobenia sa ženy z vyšších vrstiev začali venovať skrášľovaniu svojho tela. Už od čias gréckej a neskôr aj rímskej antiky rozmanité texty dokladujú rozličné využitie líčidiel. Zároveň sa objavujú aj kritéria, podľa ktorých sa za krásne považujú len tie ženy, ktoré sú oslobodené od práce. Napríklad požiadavka bielej pleti, kult malých nožičiek v Číne, zložité účesy, luxusné klenoty, korzety, či vysoké podpätky - a všakovaké ďalšie „vynálezy“, majúce vylepšiť vzhľad - naznačujú súvislosť medzi krásou a aristokratickými hodnotami.

Kultúra krásy si preto vyžadovala spoločenskú nerovnosť. Až do záveru devätnásteho storočia sa kult tela odbavoval v jasne ohraničenom spoločenskom rámci. Estetické praktiky neprekračovali hranice bohatej spoločnosti. Oslava krásavíc si tak zachovávala elitársky rozmer. Logika krásy, ktorá nám vládne dnes, je však odlišná.


Navždy mladí?

Ženské časopisy, reklama, film, či hračky (Barbie) rozširujú zhubný ideál krásy. Žijeme v dobe posadnutosti kultom dokonalého tela a mladosti. Vďaka filmovým hviezdam vystúpili zvrchované vzory ženstva z ríše nedostupnej vzácnosti do každodenného života bežných žien. Ruku na srdce, ktorá žena by sa nechcela podobať nejakej krásnej celebrite? Rozkvet mediálnej kultúry umožnil ďalšiu fázu rozmachu kultu tela.

Foto: photogirl7.1
Po elitárskom období nastáva zdanlivo demokratická fáza. Krása nie je prístupná len vyvoleným, ale aj obyčajným ženám aj vďaka kozmetickému priemyslu. Skrášľovacie výrobky a praktiky už nepredstavujú triedne privilégium. Estetická starostlivosť sa rozšírila do všetkých spoločenských vrstiev. Stal sa z nej „luxus“, ktorý si môže dovoliť takmer každý. Neradi počúvame, ak sa o nás hovorí, že vyzeráme staro, že sme strhaní, či unavení. Naopak, letíme až do nebies, keď počujeme, že vyzeráme aj o desať rokov mladšie. Len ak budeme mladé a krásne, môžeme byť „in“.

Starší ľudia dnes už takmer nikoho nezaujímajú. O tom, že u nás je starší vek skôr na príťaž, sa už stihli presvedčiť hlavne tí, ktorí prišli o svoju prácu. Napríklad, jeden môj známy bol dlhé roky uznávaný ako profesionál vo svojom odbore a zrazu, keď v päťdesiatke prišiel o prácu, musel o ďalšiu takmer prosiť na kolenách. Jeho najväčším nepriateľom bol, samozrejme, vek. To, že mal úctyhodný životopis a bohaté skúsenosti, nehralo takmer žiadnu úlohu. Jeho „dobrí“ známi mu vtedy povedali: „Teba nezaplatíme, mladí študenti nám to isté urobia v rámci brigády za polovicu“. To, ako to urobia a za akú cenu, však už nie je dôležité.

Niektorí zamestnávatelia totiž „odšťavia“ študentov ako pomaranč a potom, keď už všetko z nich vyžmýkajú, nájdu si nový čerstvý pomaranč a veselo žmýkajú ďalej. Mnohí to riešia odchodom do zahraničia, kde sú síce možno tiež žmýkaní, ale aspoň za viacej peňazí. Ale kam majú odísť takí päťdesiatnici, ktorí prídu o prácu, či inak hendikepovaní ľudia? Dokedy budeme zatvárať oči pred silnejúcou diskrimináciou ľudí?

Z prieskumu, ktorý sa robil už v roku 2000 v Londýne vyplynulo, že sa ženy čoraz častejšie podrobujú plastickým operáciám a držia rôzne diéty len preto, aby sa mohli uchádzať o zamestnanie. Mnohí zamestnávatelia požadujú od žien pokiaľ možno čo najatraktívnejší vzhľad. Posudzovanie kvality nových zamestnancov sa zameriava viacej na vzhľad než na schopnosti. Tento trend dorazil, bohužiaľ, už aj k nám.


Tyrania kultu krásy

Snaha o čo najväčšiu dokonalosť je podporovaná hlavne tým, že súčasná kultúra oficiálne uprednostňuje spoločenský dojem a efektný vzhľad pred skutočným Ja. Pohľad na dobre tvarované telo sa mení v závislosti od kultúrno-historického obdobia. V tom našom období je však výrazne pod vplyvom kozmetického priemyslu, masmédií a reklamy. Krásne telo nikdy nebolo premetom takého sústredeného záujmu. Zo štíhlosti sa stal masový trh.

Tyrania ideálu štíhleho tela však nie je príznačná len pre ženy. Chorobnou posadnutosťou vlastným telom – syndrómom Adonisa trpia aj muži, ktorí preťažujú telo v posilňovniach, aby naplnili predstavu ideálneho svalnatého mužského tela. Podobne, ako ženy, venujú zvýšenú pozornosť štúdiu tabuliek s nutričnými hodnotami potravín a príprave diét. Sociálne vzťahy často obmedzujú len na prostredie fitnescentier.

Foto: robertoeusebio
V bohatých západných spoločnostiach, a nielen v nich, sa štíhlosť spája so šťastím, s úspechom, s mladosťou a so spoločenskou prijateľnosťou, a nadváha býva spájaná s lenivosťou, s nedostatkom vôle a so stratou sebakontroly. Je veľmi smutné, že už malé deti dávajú prednosť štíhlym rovesníkom a nechcú sa hrať s niekým, kto trpí tučnotou. Aj tento zaužívaný postoj má svoje ďalekosiahle deštruktívne dôsledky.

Systém normalizovanej krásy vytvoril pre väčšinu žien nedosiahnuteľný ideál štíhlej postavy. Takto sa ženy len ťažko zbavujú pocitov neistoty, pretože sú pohltené zúfalou a nekončiacou túžbou po dokonalej postave. Jednou z možnosti na zmenu je odmietnutie kultúrneho ideálu krásy, ktorý by bol nahradený obdivom k normálnemu telu. Takúto snahu však narúša kozmetický a reklamný priemysel a rôzne ženské časopisy, ktoré neustále predkladajú ženám recepty na dokonalú postavu. Telá zobrazované médiami sa stávajú významným meradlom pre hodnotenie obrazu vlastného tela žien.

Kozmetický aj potravinársky priemysel, ktorý propaguje štíhlosť a diétnu stravu, komerčne využíva nebezpečenstvo nadváhy a strach z obezity na to, aby sa na trhu mohli uplatniť stále nové a nové nízkokalorické produkty a rôzne postavu formujúce krémy. Naomi Wolfová v tejto súvislosti hovorí o novej „cirkvi“, ktorá v jadre hypermodernity obnovuje archaické rituály, hypnotizuje „veriacich“ a manipuluje s nimi, káže zavrhnutie pôžitkov z dobrého jedla a uvaľuje na ženy vinu prostredníctvom katechizmu, ktorého podstatou je diabolizácia tučnoty ako hriechu.


Vplyv „teológie krásy“

Vyvolenými sú len topmodelky a podobne ladené ženy. Plnoštíhlejšie ženy, prípadne ženy s vráskami, sa do neba nedostanú. Tak ako rôzne náboženské kultúry, aj krása má svoj systém indoktrinácie (reklama kozmetických výrobkov), má sväté texty (metódy a návody na zoštíhlenie), má očistné cykly (redukčné diéty), má vieru v „zmŕtvychvstanie“ (revitalizácia rôznymi krémami) a má aj svojich spasiteľov (plastických chirurgov).

„Teológia krásy“ v konečnom dôsledku nalamuje sebadôveru žien, vzbudzuje v nich až neurotický strach z priberania na váhe a prispieva tak k udržiavaniu žien v pozícii psychickej a spoločenskej podriadenosti kultu tela. Takýto ideál prirodzene vyhovuje najmä mladším ženám, no k tým starším je veľmi nemilosrdný. Dnes je takmer nutnosťou prerábanie svojho vzhľadu tak, aby sa vzoprel účinkom času. Ženy sa síce vyslobodili z domáceho väzenia, už nemusia stáť za kuchynskou linkou, no dostali sa do väzenia estetického diktátu.

Čím viac meníme svoj vzhľad umelými spôsobmi, tým viac bičujeme svoje vnútro myšlienkou na nedosiahnuteľnú dokonalosť a tým viac sa vzďaľujeme od svojho vlastného Ja. Ideme proti prírode. Sami na seba „šijeme búdu“, lebo pravidlá plynúceho času, s ktorým súvisí aj starnutie, neoklameme. Pristúpili sme na diktát pomýlených médií, chorého trendu kultu mladosti a odmietame sa tešiť z tajomstva života a zo zázraku bytia. Prestávame dýchať, len preto, aby nám nedajbože nepraskol gombík na dobre vystajlovanom saku. Masovo hráme divadlo o jednom šašovi, ktorý má oblečený rozhodcovský trikot a ide si upískať pľúca na nedokonalosti druhých.

Odmietať vrásky je akoby sme životu pľuli rovno do tváre. Predstavy o tom, čo je krásne a čo je škaredé, sú len spoločenské dohody, ktoré nás ovládajú. My sami dávame týmto dohodám moc, stávame sa ich otrokmi. Ak chceme tieto väzby pretrhať, musíme to najskôr urobiť v sebe samých. Ako? Napríklad prestať posudzovať, hodnotiť a kritizovať seba aj iných a prijať svoje telo také, aké je. Až takýto prístup nám môže pootvoriť dvere k oslobodeniu z väzenia diktátu štíhlosti a mladosti...

Úvodné foto: AlphaTangoBravo