O potrebe konštruktívneho dialógu

Niekedy sa síce z rôznych dôvodov správa protispoločensky a budí tak dojem odcudzenia, ale v konečnom dôsledku je prežitie ľudského druhu možné len vďaka spoločenskému, čiže inými slovami, vďaka dialogickému charakteru ľudského života. Bohužiaľ, dialogický spôsob sa z našich životov začal cielene vytrácať. Dokonca je vrámci „úspešného“ fungovania spoločnosti potláčaný a na jeho miesto je dosadený jeho protipól v podobe monológu, ktorý je mylne považovaný za dialóg.

Vo vágnom poňatí je slovo dialóg synonymom diskusie či debaty a označuje sa ním akákoľvek výmena názorov. Ak však nechceme upadnúť do fatálnej entropie myslenia, mali by sme rezervovať toto slovo pre to, čo naozaj znamená vo svojom najhlbšom zmysle. V žiadnom prípade ho nebudeme zamieňať s monológom, pre ktorý je charakteristický len jednosmerný spôsob komunikácie. Korene monologického spracovania skutočnosti siahajú až do antického Grécka ku sofistom.
 

Mierou všetkých vecí je človek

Sofisti boli v starovekom Grécku učiteľmi rečníckeho umenia viesť slovný spor (eristiky). Sústredili sa hlavne na otázky relativity poznania. V neskoršom období však úplne opustili filozofické témy a začali sa venovať len tomu, ako úspešne viesť a riešiť sporné situácie v rozhovoroch. Držali sa hesla, podľa ktorého neexistuje žiadna objektívna pravda či skutočnosť a zároveň jedným dychom dodávali, že pravdu má len ten, kto si ju dokáže lepšie obhájiť a vyargumentovať, pričom nezáleží na tom, nakoľko sú dané tvrdenia naozaj pravdivé. Nepripomína vám táto situácia aj súčasnú úroveň politických debát?

Tento skepticizmus a relativizmus sa postupne rozšíril aj do etickej a politickej oblasti. Ich živnou pôdou sa postupne stala eristika čiže umenie dokazovať svoje tvrdenia a vyvracať tie protivníkove bez ohľadu na to, či sú pravdivé alebo nie. Toto všetko sa stalo prameňom negatívneho významového naplnenia slov, akými sú napríklad sofistika (vyvodzovanie vedome klamných úsudkov a dôkazov, alebo slovné hry, ktoré vedú k omylom), sofista (človek, ktorý zámerne vyvodzuje klamné dôkazy alebo závery a dokazuje pravdivosť niečoho falošného), sofizmus (klamný záver), či sofizovať (vyvodzovať zdanlivo správny dôkaz na oklamanie niekoho). Veľmi pekné ukážky sofistickej eristiky obsahuje Platónov dialóg Etyduemos.

Asi najpopulárnejší sofista Protagoras svojím tvrdením „mierou všetkých vecí je človek“ výstižne opísal zmýšľanie súčasného, najmä západného človeka. Tento názor je hlavným kameňom úrazu, keďže otupuje jednu zo základných podmienok dialogického zdieľania, ktorou je tolerancia. Tolerancia nie je ľahká. Priamo súvisí s úctou a pokorou, na základe ktorých sa vytvára potrebný akceptujúci priestor v dialógu. Tolerancia je možná len v radikálnej otvorenosti a jej elementárnym východiskom je práve schopnosť nerobiť sám zo seba meradlo, tak ako to požadoval Protagoras.


Kult osobnosti

Vystupovanie sofistov je veľmi sugestívne a do svojich bludov strháva hlavne neistých ľudí. Funguje tu podobný mechanizmus, aký platí pri nábore do nejakej sekty. Sofisti si navyše za svoje prefíkané výklady resp. za prekrúcania skutočnosti nechávali zaplatiť. Kto zaplatil, toho vyzbrojili silnými argumentačnými zbraňami. Táto zručnosť je veľmi populárna aj v dnešnom politickom svete, v ktorom sú ohnivé a nič neriešiace diskusie na každodennom poriadku.

Bežný divák či poslucháč sa prikláňa raz na jednu, raz na druhú stranu, bez toho, že by sa dokázal zorientovať v základnej otázke, kde je pravda. Napokon vo svojom poznávacom úsilí rezignuje a pravdu a lož jednoducho zosobní, čo následne vedie ku kultu osobnosti. Je jedno, aká je skutočnosť, za pravdivé sa považuje len to, čo odprezentuje ten, koho zbožňujeme. Bežný jav, ktorý vládne v spoločnosti už veľmi dlho. Prijatie pravdy je podmienené atraktívnosťou jej nositeľa. Pravičiari sú „in“, takže majú automaticky pravdu, ľavičiari až tak veľmi populárni nie sú, teda musia určite klamať...

Smutné na celej záležitosti je to, že kult osobnosti akceptuje väčšina obyvateľov a je jedno, či sú to pravičiari alebo ľavičiari. Bohužiaľ, pre väčšinu z nás je ľahšie veriť osobe, ktorú sme si zbožštili, než uvažovať o tom, ako to asi naozaj je, alebo môže byť. Takmer všetci sme súčasťou kultu a ani si to poriadne neuvedomujeme. Samozrejme, všetka česť patrí výnimkám. Na druhej strane tohto kontinua sa, našťastie, stále nájdu aj ľudia, ktorí sú ochotní počúvať, ktorí si nezakrývajú oči pred faktami a ktorí dokážu postihnúť dynamiku javov. Žiaľ, práve takto otvorení ľudia sú často svojou váhavosťou pre nás neatraktívni, pretože nedisponujú základnou zbraňou, ktorú majú sofisti - a tou je pohotovosť a rýchlosť.

Našu pozornosť dokážu upútať hlavne sebavedomí a extrovertní „vševedkovia“, ktorí sú uzavretí do svojich predsudkov a eristických dialogických machinácií. Eristicky ladený „dialóg“ pôsobí napokon tak, ako keby sa rozprávali dvaja hluchí, ktorí sa „boxujú“ navzájom v rečníckom zápase, v ktorom sa umŕtvuje skutočná podstata dialógu a pripravuje sa živná pôda pre populizmus.


Hlavné prekážky dialógu

Ľahostajnosť k druhým je výrazom zrútenia základnej osi dialógu. V ľahostajnom postoji má pre mňa zmysel len moje vlastné myslenie, len moje videnie sveta, len moja pravda. Sofisti aj súčasní politici s týmto postojom nemajú vôbec žiaden problém, ak sa však chcú posunúť naozaj ďalej, mali by ľahostajnosť nahradiť požiadavkou empatického vžívania sa do druhého človeka. Len ťažko si vieme predstaviť situáciu, v ktorej by sa politici rozprávali inak, ako nedialogicky. Táto logika môže byť zaobalená aj do pomerne nenápadných foriem komunikácie, ktoré sa odohrávajú už na globálnej úrovni.

Skrytá hlbinná osamelosť a vyprahnutosť chladného sofistického života je často sprevádzaná až nutkavou túžbou po prekračovaní bariér ľahšími nedialogickými spôsobmi existencie, v ktorých sa človek ponára do zážitkov, ktoré aspoň iluzórne odstraňujú hrubé steny ľahostajnosti. Iluzórne prekročenie vlastnej aj cudzej ľahostajnosti sa odohráva často na pôde banálnej zábavy, z ktorej sa okrem spoločne zdielaných spôsobov rutinného a konvenčného odreagovania sa od vlastných frustrácií, môže kedykoľvek zrodiť ničivý čin v podobe pasívnej nezúčastnenosti, ak sa stane druhému niečo zlé. Takáto situácia je svedectvom o neprítomnosti bytostných ľudských vzťahov.

Ďalšou prekážkou dialógu je snaha o ovládanie druhých. V rámci nej sa pripúšťa len prijatie vôle ovládajúceho, prípadne aj prijatie jeho pocitov či myšlienok. Príkladom mocenského boja je to, keď sa hádame až dovtedy, pokiaľ druhá strana neprijme náš vlastný presadzovaný pohľad na danú situáciu či problém. Takýmto postom sa samozrejme tiež nič nevyrieši, pretože v skutočnom dialógu nejde o to, aby sme druhého presvedčili o svojej pravde. Dialóg v žiadnom prípade nemá znamenať boj o moc a prevalcovanie druhého svojimi názormi.

Dialogická vnútorná premena ovládajúceho je obtiažna hlavne vtedy, ak nejde len o jednotlivca, ale o celú skupinu ľudí resp. o nejaké spoločenstvo. Ak má vodca takejto skupiny dostatok prívržencov, ktorí po závislosti na ňom nevedome túžia, potom sa môže situácia zvrhnúť na už spomínaný kult osobnosti. Vzniká tak psychosociálny fenomén kolektívneho narcizmu, ktorý do sféry svojich mocenských ambícií vťahuje čoraz väčší počet ľudí.

Konštruktívna sila tých, ktorí nechcú byť ovládaní a chcú smerovať ku skutočnému dialógu, vychádza potom z troch hlavných princípov. Prvým je odstup od vlastných kompenzačných tendencií. Pocit bezmocnosti si mocou kompenzujú najmä tí, ktorí dostávali menej lásky a pozornosti. Tzv. ľudia s poškodenou láskou majú tendencie všetko ovládať. Druhým predpokladom dialogickej zmeny je schopnosť vnútornej sebaobrany a tretím je priznanie ľudskej dôstojnosti tomu, koho máme tendenciu ovládať.

Poslednou vážnou prekážkou ohrozujúcou dialóg už v jeho začiatočnej fáze je deformácia princípu dávania a prijímania. Parazitujúce prijímanie sa väčšinou odohráva bez súhlasu toho, kto dáva. V kontexte dialógu sa to prejavuje napríklad tak, že komunikácia je obmedzovaná princípom deštruktívnej symbiózy. Parazitizmus sa v dialógu prejavuje predovšetkým predstieraním a napodobňovaním cudzích prevzatých naučených fráz, čo má za následok absenciu tvorivého a sebarealizačného procesu. Toto všetko, samozrejme, vyúsťuje do straty autentickosti.


Podmienky dialógu

Nedialogická situácia sa dá zmeniť tak, že sa vnútorne prekročia jej obmedzenia a hranice, ktoré tu už boli spomenuté. Na takéto prekročenie je predovšetkým potrebná istá dávka slobodného odstupu od našich vnútorných zaužívaných mechanizmov, ktoré nás zvádzajú k nedialogickému uchopeniu komunikácie. Dialóg preto vyžaduje určitú kultúru vo vzájomných vzťahoch medzi diskutujúcimi, pretože hranica medzi užitočnou výmenou informácií a sporom či hádkou zvykne bývať tenká. Obe strany by preto mali komunikáciu strážiť, aby neskĺzla do prekročenia tejto hranice a nezmenila sa na súboj o moc, v ktorom ostanú „mŕtvi“ na oboch stranách.

Kultúra konštruktívneho, nesofistického dialógu, chýba v našej spoločnosti ako soľ. Spočíva vo vyváženej konfrontácii názorov, kde sa ctia a zachovávajú určité pravidlá (najmä sloboda, tolerancia, úcta) a zachováva sa dôstojnosť oboch zúčastnených strán, pričom sa hľadá možnosť ako spoločne nájsť nejaké východisko.

Človek sa vytvára v sociálnej interakcii s inými ľuďmi. Akú podobu dáme tejto interakcii, to, či bude mať sofistickú, alebo dialogickú tvár, záleží len a len na nás. Kultivácia týchto sociálnych dialogických vzťahov, výchova k nim, by mala byť jednou zo základných zložiek humanizácie človeka a jeho vzťahu k druhým, aj odlišným ľuďom, spoločenstvám, či kultúram. Ide o hľadanie spoločnej reči, rozvíjanie možností vzájomného učenia sa, ktoré ponúka práve dialóg. V súčasnej situácii ide hlavne o hľadanie cesty smerom k civilizácii a svetu, ktorý je charakterizovaný prívlastkami ako globálny, postmoderný, či multikulturálny a v ktorom je nutné hľadať možnosti pre spolunažívanie rôznych tradičných a moderných kultúr.

Foto: http://zoonpolitikonvillamaria.blogspot.com/a archív
Kresby: eBla