Stredná Ázia - na prahu revolúcií? Zabudnite!
Trom „revolúciám“ v Tunise, Egypte a Líbyi sa niektorí analytici úporne snažia dať prívlastok, naznačujúc že ide o podobný proces ako v Gruzínsku (2003, revolúcia ruží), Ukrajina (2004, oranžová), alebo Kirgizsku (2005, tulipánová). Pri tejto logike by sme mohli rok 1789 v Paríži označiť za trikolórovú revolúciu, alebo november 1917 za výstrelovú, najmä ak už príchod k moci v Tunise A. Ben Alího v roku 1987 poznáme ako jazmínovú revolúciu.
Formálne podobnosti, iná realita
V spomenutých troch krajinách (Tunis, Egypt a Líbya) ľudia jednoducho ustali od zlých životných podmienok a rozhodli sa, že majú právo žiť lepšie (aspoň podľa svojich predstáv). Prejavili túžbu po sociálno-ekonomických reformách, pričom je jasné, že bez politických zmien to nie je možné. Potiaľ to prostá schéma. Napriek tomu arabské „revolúcie“ je veľmi ťažko napasovať na revolučné kopyto Strednej Ázie! Prečo? Pretože dejiny, psychológia a najmä reálne skutočnosti sú iné. Aj keď formálne je v Kazachstane, Kirgizsku, Tadžikistane, Turkménsku a Uzbekistane v zásade všetko podobné - nezamestnanosť, bieda, nedostatok vody, bezbrehá korupcia, nízky vekový priemer - 50 percent obyvateľov krajín Strednej Ázie má menej než 25 rokov, mnohodetné rodiny... Nehovoriac o arogancii členov vládnucich klanov, byrokratov, policajtov a pod.
Podobne ako doteraz na severe Afriky či na Blízkom východe vládcovia boli na svojich postoch minimálne dvadsať rokov, tak je to aj v Strednej Ázii. Bývalí členovia ÚV KSSZ, prví tajomníci republikových komunistických strán, teraz prezidenti Nursultan Nazarbajev a Islam Karimov sú toho jasným príkladom. Čo sa týka ostatných krajín, tak v jednej (Tadžikistan) je prezident výsledkom kompromisnej dohody po občianskej vojne. V Kirgizsku je dočasný prezident(ka), po tom ako dvaja predchádzajúci sú donútení žiť v exile a v Turkménsku iného exčlena ÚV KSSZ a prvého tajomníka nahradil nový, jednoducho preto, lebo zakladateľ a doživotný prezident Turkmenbaši odišiel k všemohúcemu. Analógia je aj v tom, že vlády v krajinách Strednej Ázie sú v rukách absolútne skorumpovaných a, čo je ťažko predstaviteľné, ešte ďalej korumpovateľných diktátorov a ich okolia.
Tuhé a stále tuhšie režimy
Pád arabských lídrov bol osviežením pre časť obyvateľov v krajinách Strednej Ázie, ktorí roky žijú s komplexom občianskej menejcennosti. Na druhej strane časť (zatiaľ väčšia) obyvateľstva ostáva inertná voči radikálnym praktickým krokom. To, čo sa deje v Líbyi, možno demonštratívne porovnávať s občianskou vojnou v Tadžikistane. Na toto postsovietske občianske nešťastie stále poukazovali a poukazujú súčasní lídri stredoázijských republík, keď zdôvodňujú, prečo sú ich režimy tuhé a stále tuhšie. Veď napríklad v základných školách v Uzbekistane sa deti učia vlastnú históriu nasledujúco: „...spočiatku tu bol chaos, a potom sa na mape sveta objavila Uzbecká republika s rozvinutou mestskou infraštruktúrou, so sieťou vzdelávacích a zdravotníckych zariadení... a to vďaka nášmu prezidentovi Islamovi Karimovovi...“
Stredoázijskí lídri sú podobne ako Muammar Kaddáfí pripravení tvrdo obhajovať svoje privilégia a svoje režimy. Ako poučný príklad môžu poslúžiť udalosti v uzbeckom Andižane v roku 2005 a krvavá reakcia I. Karimova na ne, alebo nedávno plačúce kirgizské mesto Oš.
Koncept Veľkého Afganistanu
Keby došlo k paralelným revolučným pohybom v jednotlivých krajinách Strednej Ázie, čo je málo pravdepodobné, je dôležité už dnes rozmýšľať, aká bude prípadná nová moc, pretože, ak už nepomôže propaganda či internetový vplyv, tak časom sa naplní aj ľudský údel - N. Nazarbajev je ročník 1940 a I. Karimov 1938). Ak nová moc nebude schopná rýchlo a efektívne riešiť vypuklé sociálne a ekonomické problémy (podobne ako v Kirgizsku po roku 2005), bude jednoducho kandidátkou na ďalšie zvrhnutie a chaos, ktorý môže vyústiť v Strednej Ázii len a len do väčšej radikalizácie s revolučno-náboženským podtónom.
Malá pravdepodobnosť je aj v tom, že oba regióny nie sú medzi sebou ničím previazané a možnosti využívania internetu sú, okrem Kazachstanu, v krajinách Strednej Ázie prakticky nulové. No a po druhé, čo je dôležitejšie, súčasné stredoázijské režimy sú, žiaľ, schopné mocensky (a teda krvavo) potlačiť akékoľvek prejavy občianskeho, politického, či systémového odporu (opäť spomeňme Andižan 2005 a neschopnosť Európskej únie čokoľvek povedať, či Kirgizsko na jar minulého roku).
Nakoniec, ak sa zatiaľ nedarí Ferganskú dolinu a okolie s pomocou radikálov z Islamského hnutia Uzbekistanu transformovať na Islamský kalifát, tak prípadný postrevolučný vývoj v Strednej Ázii, ak by sa predsa len revolúcie konali môže vyústiť len a len do konceptu Veľkého Afganistanu! (Že by sa k moci sa dostali liberálni demokrati - toto spojenie je v Strednej Ázii zjavne nemožné, čiže tento scenár, ktorý možno funguje niekde na pôde thin-thanku napríklad v Bratislave, je vopred odsúdený na krach.) Čo je v zásade to isté ako Islamský kalifát. Len inteligentnejšie a sofistikovanejšie vykonané! Vedia to vo Washingtone? Nie som si istý, tak vivat revolúcia!
Autor je Výkonný riaditeľ Inštitútu ASA (analýzy, stratégie, alternatívy)
Nápis na transparente: Karimov je vrah. Foto: SITA/AP