Vojna musí pokračovať
Zabili Usámu bin Ládina. Hľadali ho takmer desať rokov, ukrýval sa na mieste, kde by to človek ani nebol očakával. A predsa platilo, že pod lampou je najväčšia tma. Desať rokov Američania prečesávali jaskynný systém afgánskych hôr a vyzvedali od moslimských bonzákov. Päťdesiat miliónov dolárov bola zrejme motivujúca odmena za dolapenie „chytrého kovboja“. Dostali tip. Po úspešnom zásahu sa z vysielačiek ozývalo „Geronimo je mŕtvy“. Veru nanajvýš symbolické pomenovanie.
S ohlasom na tieto exkluzívne správy sa nechali počuť viacerí štátnici. Jedni to označili za úspech a progres slobody, za legitimizáciu západného konzervatívneho univerzalizmu, za božiu spravodlivosť. Iné reakcie hovorili o odplate, smútku či začiatku drastických nepokojov. Najmarginálnejšie zrejme vyznieva správa o údajnej atómovej bombe pripravenej na odpálenie v nejakom konkrétnom európskom meste. Ako odveta za smrť bin Ládina. Pochopiteľne tu vzniká obava z možného jadrového útoku a ak aj nie, tak určite z iného teroristického činu využívajúceho konvenčné prostriedky.
A tak politici „ubezpečili“ verejnosť, že boj s terorizmom Západný svet ešte nevyhral, hoci odťal drakovi aspoň jednu hlavu z mnohých. Podľa nich to bolo potrebné a užitočné, hoci sa svet ocitol v ešte intenzívnejšom strachu a napätí.
Vlády sa ujíma strach
Z celej antiteroristickej kampane vyžaruje nutnosť mať strach a seriózne obavy. Boj s terorizmom pokračuje v novej fáze aj bez Usámu bin Ládina. V tomto kontexte sa natíska otázka, čo sa vlastne zabitím vodcu Al-Kájdy vyriešilo. Aké to bude mať dôsledky a dopady na jednotlivé štáty? Odpovedí je určite viac a v rôznych rovinách. Na jednej strane sa uľavilo zaryto veriacim v slobodu a spravodlivosť Západu, ktorí nehanebne oslavujú smrť ako takú. A robia to okrem iných aj kresťania. Na strane druhej sa tým v podstate nevyriešilo nič. Iba akýsi čiastkový úspech „Nás“. Terorizmus vo svojej podstate bude pokračovať ďalej, vznikne nový vodca, nové udalosti, nové skutočnosti. Tento okamih môže naozaj znamenať vzplanutie novej intenzity nenávisti islamských radikálov voči západnému svetu a vyprovokovať jeho odpoveď. Zároveň sa posilní identita „Ich“.
Západ presadzuje a bude presadzovať ideu „dobra“ a jedinej alternatívy, „správneho“ nazerania na svet pod univerzalistickým rúškom pravdy. Ostatné bude zlé, nekorešpondujúce s ideou rozumu, pravdy a dobra. Bohužiaľ, masy ľudí nielen na americkom kontinente, ale i v Európe a ďalších častiach sveta budú prijímať túto propagandu ako jedinú a „správnu“, podobne ako sa to niekoľkokrát stalo v našich moderných dejinách. Na tejto „osvete“, samozrejme, nenesú zodpovednosť len politické špičky a oligarchické elity, ale hlavne médiá.
Zastierací manéver?
Už sa vynára aj otázka, či naozaj Usáma bin Ládin skutočne zomrel. Naozaj ho pochovali do mora? Existuje relevantný dôkaz? A čo ak bol líder Al-Kájdy mŕtvy už skôr a až teraz bolo vhodné s tým vyjsť na verejnosť? Čo sa stalo, ako to presne bolo a prečo až, sa obyčajní ľudia zrejme nedozvedia. A ak áno, tak len v útržkovitých informáciách, v ktorých budú musieť poväčšine čítať medzi riadkami.
Okrem iného smrť bin Ládina odpútala pozornosť verejnosti od iných prebiehajúcich udalostí, ako je napríklad zásah v Líbyi. Zároveň táto smrť môže slúžiť opäť ako zámienka k určitým legislatívnym zmenám v oblasti bezpečnostnej politiky a smerom k väčšiemu zbrojeniu, ktoré určite s nadšením privítajú zbrojárske spoločnosti. Zrejme sa znovu prehodnotí potreba intenzívnejšej bezpečnosti a ochrany, vymyslia sa nové stratégie a metódy kontroly jedincov. Vo svete informatizácie a databáz vznikajú nové predpoklady kontroly od zavádzania kamier cez skenery až po čipové mechanizmy.
Môžeme sa len domnievať, či naozaj tieto nové opatrenia odštartuje práve smrť bin Ládina. Jedno je však isté, a to realita dneška. Ako píše filozof Václav Bělohradský, realita je skutočná do tej miery, akým spôsobom je interpretovaná. Je funkciou toho, kto ju interpretuje a akým spôsobom. A média to ovládajú brilantne. Niektoré len zhola reprodukujú už vykonštruovaný obraz, iné konštruujú a vytvárajú obraz na základe politickej objednávky. Človeku možno príde niekedy smutno, keď vidí tie davy skandujúcich, ako servilne pritakajú mediokratickej propagande. V tejto súvislosti je nutné spomenúť psychoanalytika Jacquesa Lacana a jeho rozlišovanie medzi realitou (ako produktom ideológie) a Reálnom. Medzi nimi sa nachádza významová trhlina, ktorú je potrebné prekuknúť. V dnešnom svete klamov a poloprávd je to však niekedy sizyfovská práca.
Autor je publicista
Ilustračné foto: archív redakcie