Hnev nemusí byť len náš nepriateľ

Prináša odbornej aj laickej verejnosti zaujímavý výklad o jednej z radu nepopulárnych emócií, o hneve. Vysvetľuje jeho vznik, podstatu, funkciu, individuálne či kolektívne aspekty a v závere ponúka riešenia pre jeho konštruktívne spracovanie. Pre lepšie porozumenie volí autorka pestrý výber príkladov zo života, ktoré jej slúžia ako modelové príklady.
 

Hnev ako regulátor hodnôt a sebaúcty

Výklad sleduje jediný cieľ, ktorým je uistenie čitateľa o tom, že hnev netreba zaznávať a potláčať, napriek tomu, že v dnešnej spoločnosti vládne skôr opačný trend. Sme vedení k popieraniu hnevu, namiesto toho, aby sme ho vyjadrili a konštruktívne spracovali. Negatívnym emóciám sa neradi venujeme a keď už ich máme, nezvykneme ich nejako zvlášť radi prejavovať. Radšej volíme inú cestu, aby sme sa vyhli otvorenej konfrontácií. V. Kast však ponúka vo svojej knihe celkom inú perspektívu. Keďže hnev je dôležitou regulujúcou emóciou, je jeho odhalenie, vyjadrenie a následné spracovanie veľmi dôležité. Aby sme to však mohli uskutočniť, musíme sa najskôr oslobodiť od predsudkov, ktoré nám dovoľujú vnímať hnev len ako niečo deštruktívne a negatívne.

„Kto si pripúšťa hnev, ten verí, že ešte môže život zmeniť. Kto už si hnev nepripúšťa, ten už v to nedúfa“, píše sa v úvode knihy. Hnev nás upozorňuje na naše vlastné hranice, a núti nás ich prekračovať. Je našou prirodzenou a vrodenou vlohou. Situácie, ktoré v nás vzbudzujú hnev, majú jedného spoločného menovateľa, ktorým je útok na pocit vlastnej hodnoty. Cieľom hnevu je následne zregulovať našu sebaúctu a nanovo vymedziť hranice. Hnev nás upozorňuje aj na naše nenaplnené potreby a túžby. Dáva nám najavo, keď sú ohrozené naše  hodnoty. Za svoj hnev zvykneme obviňovať druhých, pričom si neuvedomujeme to, že nie ten druhý je zdrojom nášho hnevu, ale naše nenaplnené očakávania či potreby. Často totiž nevieme, aké máme očakávania až dovtedy, kým sa nenahneváme. Hnev nám ich ukáže. Ak ho potlačíme, prídeme o potrebnú energiu, ktorú by sme použili na realizáciu našich potrieb.

Jednou z ústredných tém knihy je aj odpoveď na otázku, aké sú korene rôznych prejavov hnevu. Autorka uvádza, že podstatou hnevu môže byť aj rozpor medzi našou snahou o autonómiu a pocitom spolunáležitosti. Na jednej strane chceme byt nezávislí, no zároveň cítime potrebu vzťahu. Problém nastáva, keď sa tieto dva póly stretnú a dostanú sa do konfliktu. Veľkú úlohu v tom, ako zaobchádzame so svojím hnevom, hrajú aj naše komplexy. Hnev a nepriateľské pocity veľmi úzko súvisia s pocitom vlastnej hodnoty a s našou identitou. Veľmi často hnev pramení z toho, že niekto alebo niečo ohrozí našu identitu a my cítime neúctu. Preto autorka zdôrazňuje to, že čím väčšiu máme istotu v pocite vlastnej hodnoty, tým ľahšia bude pre nás konštruktívna práca s hnevom a uvedomovanie si našich obranných koncepcií.


Chýba nám kultúra hnevu

Podľa autorky sa len málokto z nás naučil správne vyjadrovať hnev a potom správne spracovať konflikt. To, ako s hnevom zaobchádzame, je z veľkej časti podmienené kultúrou. Umiernené brzdenie hnevu je samozrejme žiadúce a umožňuje nám spracovať konflikt, ale ak ho zabrzdíme až príliš, urobíme viacej škody ako úžitku. Všetko je otázkou miery a toho, aby sme sa nepohybovali ani v jednom z možných extrémov. Väčšinou však oscilujeme medzi úpornou snahou ovládnuť svoj hnev a nekontrolovateľnými výbuchmi zlosti. Akonáhle s hnevom pracujeme tak, že ho potlačíme a vytesníme, nič tým nevyriešime. Ak sa potlačenie hnevu stalo naším životným štýlom, máme „zarobené“ na kopec problémov. Učíme sa brzdiť svoj hnev a považujeme to za dobré. Nikto nás však už neučí, ako sa máme hnevať. Učia nás len to, ako hnev potláčať a ako ho nedávať najavo. Napríklad, ako deti sme boli trestaní za to, že sme otvorene vyjadrili svoj hnev a naopak, boli sme chválení, keď sa nám ho podarilo ubrzdiť.

Kultúra a výchova, ktorá sa zakladá na morálke zákazov a príkazov bez dostatočnej pevnosti vzťahovej väzby, môže vážne narúšať emocionálny rozvoj. Dieťa, ktoré neustále kolíše medzi vlastnou iniciatívou a tendenciou poslúchnuť, prežíva vnútorný konflikt. Nemá tak možnosť rozvinúť sa k plnej autonómii. Naopak deti, ktoré cítia, že ich vzdor nie je ohrozením rodičovského vzťahu, sú náchylnejšie sami posúvať hranice a budovať tak pocit vlastnej identity. „Je veľmi dôležité, aby deti mohli vzdorovať, byť agresívne a prejavovať zlosť“. Neznamená to však, že máme dieťaťu ponechať plnú autonómiu vo zvládaní ich konfliktov, ale skôr si všímať, kedy je dieťa schopné regulovať svoje emócie samo, a rešpektovať to.

Naučili sme sa, že vyjadrenie hnevu je ohrozením vzťahu, v tomto prípade vzťahu rodič/dieťa, neskôr kamarát/kamarátka, príbuzný, autorita atď. Preto sme si v priebehu života vyvinuli rôzne kontrolné mechanizmy pre zvládnutie hnevu.


Obranné koncepcie hnevu

Aby sme sa oslobodili od nepríjemných pocitov, s ktorými je hnev spojený, spustia sa v nás obranné mechanizmy a akonáhle tieto nepríjemné pocity potlačíme, cítime sa už lepšie, napriek tomu, že sme problém nevyriešili. Svoj hnev môžeme projikovať na druhých ako domnelých agresorov, alebo si ho masochisticky vzťahovať na seba, môžeme sa identifikovať s útočníkom a vnímať ho ako zaslúžený trest, prípadne presunúť agresiu na iný objekt, či ju vyjadriť iným spôsobom. Identifikácia s útočníkom býva často posledná možnosť ako si zachovať aspoň posledné zvyšky vlastnej sebaúcty.

Hnev môže mať rôznu intenzitu a kvalitu. Inak to cítime, keď sme len nahnevaní, inak, keď sa poriadne zlostíme a inak keď nás prepadne záchvat agresie. Prejav a vyjadrenie hnevu môže smerovať smerom von, keď napríklad v záchvate zlosti doslova explodujeme, alebo sa, naopak, obráti v potlačenej verzii do nášho vlastného vnútra, kde imploduje a navonok sa neprejaví vôbec.

Mechanizmov zvládania hnevu je mnoho, všetkým však ide iba o jedno - a to o potlačenie hnevu. Hnev sa však musí niekde časom prejaviť. Ak je potlačený, vráti sa nám často krát v  podobe ochorenia. Nadmerné potlačenie spôsobuje aj to, že sa zo vzťahov vytráca autentickosť. To, že nie sme otvorene agresívni, podľa autorky ešte neznamená, že agresia vymizla. Ako príklad uvádza niekoľko ďalších prejavov potlačeného hnevu. Jedným z nich je aj pasívna agresia v podobe mlčania. Pasívne agresívny človek mlčí, aby sa vyhol konfrontácii, ktorá by ho nútila prejaviť svoj hnev. Lenže tým, že sa vyhýba konfliktu, sa tiež zároveň bráni vyjasneniu sporov. Napriek tomu, že sa pri pasívnej agresii nedeje nič, čo by mohlo druhému aktívne ubližovať, pôsobí takéto správanie veľmi agresívne, hoci si to mnohokrát ani neuvedomujeme. Pasívne formy agresie sa na prvý pohľad javia ako menej závažné než formy aktívne, opak je však pravdou. Sú dokonca podlejšie a nebezpečnejšie, než otvorené formy prejaveného hnevu, akou je napríklad krik, ktorý keď vidíme, môžeme sa mu aspoň postaviť a začať ho riešiť, ale ako sa dá riešiť niečo, čo je skryté a neviditeľné vo forme mlčania? Autorka na tomto mieste znova kladie dôraz na to, aby sme nezabúdali, že hnev sa časom niekde ukáže. Vzťahy bez konfrontácií nám síce môžu imponovať práve svojou nekonfliktnosťou, ale pokiaľ sa vo vzťahoch stane uzavretý kruh pasívnej agresie zvykom, vzťah prestane dostávať potrebné živiny v podobe vrelosti a následne stráca vitalitu a autentickosť. Pasívna agresia narúša a poškodzuje pocit vlastnej hodnoty druhého človeka často oveľa viac, než otvorené výčitky.

Ako ďalší prejav zabrzdenej agresie autorka uvádza agresiu voči sebe. Jej podstatou je, že sa nevedomky identifikujeme s útočníkom. V praxi sa to prejavuje vo forme každodenných výčitiek voči sebe samému, náklonnosti k depresii a môže to prerásť až do samovražedných sklonov a sebapoškodzovania.


Záver

V posledných kapitolách rozohráva autorka problematiku pocitov viny a spravodlivosti. V rámci filozofických exkurzov sa venuje aj otázkam genderových rolí. Na základe príbehov a príkladov zo svojej vlastnej praxe sa snaží vyvrátiť mýtus o tom, že ženy sú skôr pasívne agresívne, zatiaľ čo muži prejavujú svoj hnev aj navonok.

Knihu odporúčam všetkým, ktorí chcú porozumieť svojmu hnevu a majú odvahu pozrieť sa problémom priamo do očí. Po jej prečítaní síce nebudete hneď ako zázrakom zvládať svoj hnev, ale budete si ho môcť aspoň priznať a následne ho môžete využiť vo svoj prospech.

Naša duša je podivuhodný orgán. Čokoľvek, čo by nás mohlo vyviesť z rovnováhy, dokáže vytesniť. Zmyslom týchto obranných reakcií je uľahčenie života až potiaľ, pokiaľ nebudeme vnútorne natoľko silní, aby sme sa mohli pozrieť konfliktu priamo do očí. No zvyk je železná košeľa a „košeľa“ obranných mechanizmov sa vyzlieka len veľmi ťažko. Na tento úkon je potrebné disponovať určitou dávkou odvahy a neskreslenej sebareflexie. Hnev by sme mali dávať najavo už len preto, aby bolo jasné, že by sa malo niečo v našich životoch zmeniť.

Ilustračné foto: Chuck Coker