Návrat k filmom mladosti

Práve tento film ukázal, že aj veľkí umelci majú svoje slabšie dni, pretože morbídny príbeh muža uctievajúci svoju mŕtvu milenku a končiaci sa melodramatickým záverom nebol hodný tvorcu Amerického sna či Posledného metra. Rovnaké sklamanie som zažíval pri sledovaní filmu Tony Richardsona  Slečna učiteľka (z roku 1966) v titulnej úlohe so slávnou Jean Moreauovou. Režisér, ktorý sa preslávil filmovými verziami diel anglických rozhnevaných mladých mužov (Osborna, Amisa, Braina) i prepisom Fieldingovho románu Tom Jones, za ktorý získal štyroch Oscarov, len tri roky po tomto úspešnom filme natočil drámu z francúzskeho vidieka plnú nepravdepodobností a v zobrazení mentálno-sexuálnej úchylky hlavnej postavy predbehol neblahý vývoj vo výbere filmových látok o dve desaťročia.

Zato požitkom bolo pre mňa sledovať film amerického režiséra Roberta Wiseho Dvaja na hojdačke, ktorý režisér natočil hneď rok po svojom veľkom úspechu so sfilmovaním Bernsteinovho muzikálu West Side Story. Réžia tentokrát ani nepredstierala, že ide len o filmovú verziu úspešnej divadelnej hry Wiliama Gibsona, ktorá učarila najprv divadelnému Parížu (kde ju režíroval Visconti s Annie Girardotovou) a potom aj Bratislave. Tu sa dostala na repertoár Malej scény SND v roku 1963 v réžii Pavla Haspru a vďaka skvelým výkonom Chudíka a Strniskovej tu mala deväťdesiat repríz. V americkom filmovom spracovaní som sa mohol kochať nad hereckými výkonmi Roberta Mitchuna a Shirley MacLainovej, ktorá v čase nakrúcania filmu zažívala prvý vrchol svojej umeleckej dráhy (vďaka filmom Billyho Wildera Byt a Sladká Irma).
 

Napokon na uvedenom kanále premietli taliansko komédiu Čarodejnice (v našich kinách neuvedenú), ktorej päť poviedkových príbehov režírovali také hviezdy talianskeho filmu ako Luchino Visconti, Mauro Bolognini, Pier Paolo Pasolini, Franco Rossi a Vittorio de Sica. Všetci režiséri vzdali v ňom hold niekdajšej hviezde neorealizmu Silvane Mangano, v čase nakrúcania Čarodejníc už  manželke mocného producenta Dina de Laurentisa. Práve týmto poviedkovým filmom sa začala jej spolupráca s Pierom Paolom, Pasolinim (bola Iokastou v jeho Oidipovi i hlavnou ženskou postavou v Teoreme) i Viscontim (hrala potom v jeho Ludwigovi, Smrti v Benátkach i v Rodinnom portréte).

Okrem nej však jednotlivé poviedky ponúkli také známe tváre ako boli Massimo Girotti, Francisco Rabal, Annie Girardot, Alberto Sordi, v Taliansku nesmierne populárny komik Totó a v Sicovej poviedke dostal priestor aj v tom čase v italowesternoch preslávený Cliff Eastwooth v netradičnej úlohe uhladeného a a unudeného manžela. Kým Bologniniho poviedka Občianska povinnosť bola len krátkym filmovým skečom v nadľahčenej rovine parafrázujúcim strednú poviedku zo Sicovho filmu Včera-dnes-zajtra, Visconti v úvodnej poviedke Striga upálená zaživa pokračoval vo svojom psychologicko- realistickom pohľade na morálku istého spoločenského prostredia a po Práci (poviedke z Bocaccia 70), v ktorej nastavil zrkadlo artistokraticko-veľkoburžoáznym vrstvám, sa tentoraz zameral na odvrátenú tvár morálky veľkého filmového sveta. Okrem jeho poviedky za pozornosť stál už len príspevok Pasoliniho, ktorý sa vrátil k dôverne známemu prostrediu rímskej periférie tentoraz nie v sociálne ale parodicky poňatej podobe, pričom ale v záverečnom autorskom komentári platiacom pre chudobných „je jedno, či ste živý alebo mŕtvy“ zostal verný svojmu politickému crédu.

Hoci nasledujúce dni na uvedenom kanále avizovali predovšetkým spŕšku amerických westernov, medzi ponúkanými filmami sa objavili aj ďalšie závažné diela minulých desaťročí – Kramerov Útek v reťaziach a Bermanova Hodina vlkov.

Autor je divadelný a filmový publicista

Ilustračné foto: archív redakcie