Likvidátor Al-Kaddáfí

Svoje krajiny sami charakterizujú ako demokratické republiky, ale od demokracie sú na míle ďaleko. Túžba po večnosti ich motivuje privatizovať si moc a nechať ju ako dedičstvo pre obľúbeného syna, vytvárajú zákony a pripravujú pôdu. Táto túžba po moci je chorobná a nebezpečná, ak ňou disponuje narcis a samoľúby klaun, ako je plukovník Al-Kaddáfí.

Ambiciózny major

Ako 28-ročný ambiciózny major líbyjskej armády viedol v roku 1969 úspešne prevrat proti kráľovi, ktorý zjednotil Líbyu a vytvoril parlament. Pritom bolo o ňom známe, že rešpektorval parlament a nemal korupčné praktiky. Po prevrate bola namiesto kráľovstva vytvorená republika a mladý major so svojimi vysokými ambíciami ašpiroval na pozíciu vodcu arabského sveta, a to najmä po smrti egyptského prezidenta, obľúbenca Arabov, Gamála Abd-Alnasera v roku 1970.

Vytváral Líbyu na svoj obraz, založil revolučné gardy a napísal Zelenú knihu: tá kniha nebola o ekológii – bol to návod, ako sa má budovať spoločnosť, a to revolučným spôsobom. Hlavnou úlohou revolučných gárd bola propagácia revolučných myšlienok vodcu proti svetovému imperializmu a sionizmu a na domácom poli boj proti nepriateľovi. Keď sa samotný plukovník Al-Kaddáfí pasoval za vodcu svetovej revolúcie, neváhal podporovať rôzne hnutia a organizácie, ktoré sa považovali za bojovníkov proti rovnakému nepriateľovi. Táto spolupráca bola svetová - od latinsko-amerických krajín cez Európu, Blízky východ až po Afriku. Plukovník bol nevyspytateľný, striedal priateľov a nepriateľov takmer každý deň. Bohatstvo Líbye minul nezodpovedne.

Keď projekt revolučných brigád nebol úspešný a jeho povesť vo svete bola poškvrnená rôznymi nezmyselnými dobrodružstvami a strachom, ktorý zavládol po okupácii Iraku, plukovník sa rozhodol zmeniť kurz. Na vnútropolitickom poli založil tzv. Všeobecnú ľudovú konferenciu, ktorá nahrádzala parlament s jedným nedostatkom, že členovia tejto inštitúcie neboli zvolení. Táto konferencia volila Ľudový všeobecný výbor na návrh Predsedníctva, ktoré bolo loajálne voči vodcovi.

Plukovník mal vo zvyku predniesť dlhý prejav na každom zasadaní konferencie a jeho prejavy boli výchovné, obsahovali myšlienky a názory, ktoré sa stali pokynmi a zákonom. Aby to bolo jasné, tak v roku 1993 Konferencia prijala zákon, že myšlienky a odporúčania plukovníka, ktoré sú zahrnuté do jeho prejavov, sú zákonom.

Plukovník nezniesol žiadnu kritiku, všetci jeho súputníci, ktorí s ním pripravovali prevrat – mimochodom, on to nazýva revolúciou – zmizli nielen z politického života, ale aj spoločenského. Niektorí aj fyzicky. Zlikvidoval každý náznak opozície, dokonca prenasledoval oponentov aj za hranicami svojej krajiny. Veliteľmi armády a bezpečnostných zložiek boli jeho deti, armádne oddiely dokonca niesli ich mená. Neváhal si znepriateliť aj reprezentantov líbyjských kmeňov, ktoré majú najvyššiu zásluhu na tom, že Líbya je arabsko-moslimský štát a že Al-Kaddáfí je pri moci. Postupne a naisto obmedzil ich vplyv na chod krajiny.

Podplatená priazeň Západu

Na zahraničnom poli urobil drastický obrat. Zaplatil 1,5 miliardy dolárov ako odškodné pre obete z Lockerby a dobrovoľne sa vzdal programu budovania vojenského arzenálu hromadného ničenia. Čo za to získal? Priazeň Západu, dokonca v roku 2006 USA vymazali Líbyu z listiny krajín podporujúcich terorizmus.

Keď padol tuniský režim, egyptský prezident vyhlásil, že Egypt nie je Tunis. Keď padol egyptský režim, líbyjský vodca vyhlásil, že Líbya nie je Egypt. Al-Kaddáfí mal pravdu, lebo kým v Tunise a v Egypte bolo zabitých niekoľko stoviek demonštrantov a prezidenti Tunisu a Egypta sa vzdali relatívne veľmi rýchlo a neviedli krajinu k občianskej vojne, Al-Kaddáfí je pravý opak. Trvá na tom, aby vošiel do histórie ako krvavý tyran.

17. februára začali ľudia v Banegházi demonštrovať. Žiadali reformu a demonštrácie sa rýchlo sa rozšírili do iných miest. Demonštrácie boli také silné, že krehká moc sa rozpadávala takmer vo všetkých mestách a tak vo väčšine miest prešla do rúk povstalcov. Al-Kaddáfí a jeho syn Dr. Sajfa Al-Islám, ktorý si mimochodom kúpil titul na anglickej univerzite za sponzorské peniaze, obvinili demonštrantov, že sú feťáci a americkí špióni. Keď mnoho kmeňov prešlo na stranu povstalcov a nasledovali ich aj dôstojníci a vojaci, Al-Kaddáfi váhal, lebo sa bál použiť armádu. Takže s pomocou jednej izraelskej bezpečnostnej agentúry verboval afrických žoldnierov, aby potlačili vzburu. S pomocou letectva dokázal zvrátiť sled udalostí. Bez ľútosti zaútočil na vzbúrencov a znova začal získavať kontrolu nad Líbyou. Veď sám hovoril, že sú potkani.

Reprezentanti vzbúrencov, ktorí sa organizovali  a barikádovali v druhom najväčšom meste Banegházi, požiadali medzinárodné spoločenstvo o pomoc vo forme vyhlásenia bezletovej zóny nad Líbyou, aby oddiely Al-Kaddáfího stratili vzdušnú prevahu. V tom mali podporu Ligy arabských štátov. Veľmoci na čele s USA váhali a váhali, kým Al-Kaddáfí nezískal kontrolu nad prevažnou väčšinou rozlohy Líbye. Až 18.marca Bezpečnostná rada OSN prijala Rozhodnutie č.1973 o bezletovej zóne nad Líbyou. Táto rezolúcia má za cieľ chrániť civilné obyvateľstvo Líbye a to tým, že zabraňuje útokom prívržencov Al-Kaddáfího na civilné obyvateľstvo. Na tvorbe  a realizácii rezolúcie sa vehementne podieľali Francúzi, Angličania a Taliani. Je to tragikomické, lebo priateľské vzťahy medzi Berlusconim a Al-Kaddáfím sú z blízkej minulosti svetoznáme a veľmi intímne. Dokonca keď sa na začiatku vzbury Líbyjčanov jeden taliansky novinár opýtal Berlusconiho, či sa skontaktoval s Al-Kaddáfím, odpovedal, že „Nie, nechcel som ho vyrušovať.“

A čo sa týka Sarköziho, ktorý chce zrazu chrániť civilné obyvateľstvo bez ohľadu na to, či sú pravdivé obvinenia, že bral 50 miliónov na financovanie svojej predvolebnej kampane alebo nie, pravdou je, že jeho bývalá ministerka zahraničných vecí mala pripravené lietadlo s policajnými prostriedkami na potláčanie tuniského ľudu, ktorý demonštroval proti bývalému tyranovi, priateľovi Francúzska, Zin-Al-Abedínovi. A čo sa týka anglického spojenca, veď Tony Blair je platený poradca Al-Kaddáfího a British Petroleum je dôležitým obchodným  partnerom Líbye.

Spôsob a pomalosť prijatia Rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č.1973 naznačuje, že USA hrali s Arabmi a európskymi štátmi šachovú partiu (pozri článok Jána Kubiša v Pravde z 21.3.2011) s cieľom zatiahnuť Európanov do tejto vojny a oslabiť Líbyu bez ohľadu na to, kto bude vládnuť.

Spôsob a rýchlosť realizácie Rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č.1973 vyvolal obavy, že veľmociam ide o rozdelenie Líbye, veď prečo inak nezasiahli skôr, kým bol  Al-Kaddáfí len v hlavnom meste. A ďalšia obava - že vojenský zásah môže negatívne ovplyvniť arabské revolúcie v iných štátoch a tento spôsob sa môže stať precedensom, ktorý sa bude neoprávnene používať inde.

Ako Palestínčan musím vysloviť ďalšiu obavu, že tento vojenský zásah môže byť zneužitý zo strany Izraela na bombardovanie pásma Gazy, ako aj na pokračovanie osídľovania západného brehu a judaizáciu Jeruzalema. V posledných dňoch sme svedkami takejto eskalácie, 22. marca izraelské letectvo znova bombardovalo pásmo Gazy, následkom čoho zomreli okrem iných aj tri deti. Prijatie Rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č.1973 je ďalším dôkazom politiky dvojitého metra - čo je povolené bohovi, nie je povolené volovi. Spolieham sa na sedliacky rozum čitateľov, aby rozoznali, kto je v tomto prípde vôl a kto boh.

Autor je palestínsky publicista. Vyrástol v utečeneckom tábore a na Slovensko prišiel v roku 1984 ako študent žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.