Elitné triedy potápajú priemer
Upravila a skrátila Eva Blažeková.
|
PISA: Výsledky bez vysvetliviek Ondrej Kaščák |
|
EDUMIGROM: Dedí sa (ne)vzdelanosť s farbou pleti? Zuzana Kusá |
Z. Kusá: Dochádza k jasnej triednej segregácii škôl
Slovensko patrí ku krajinám, kde majú rodičia možnosť vyberať školu pre svoje deti. Aj keď máme školské obvody podľa bydliska, sú tu len na to, aby určili školu, kam dieťa prijať musia, ak ho nechcú prijať inde. Inak platí právo voľby. Všetky európske krajiny to neumožňujú. Napríklad vo Francúzsku sú školské obvody povinné. Toto opatrenie malo zabrániť segregácii detí podľa sociálnych vrstiev. No keďže blahobytnejšia časť obyvateľstva sa zväčša sťahuje do špeciálnych oblastí, aj povinné obvody strácajú zmysel. V rozpore s pôvodnou myšlienkou len utvrdzujú teritoriálnu segregáciu.
Na Slovensku výskum vo dvoch okresných mestách ukázal, že rodiny zo strednej triedy sa segregujú. V každom z miest bolo okolo 10 základných škôl a osemročné gymnázium. V dvoch – troch z nich sa sústreďujú deti z rodín s vysokoškolským a stredoškolským vzdelaním. Potom sú tu iné školy, kde prevažujú deti z rodín s učňovským a nižším vzdelaním. (Mimochodom, v našej vzorke približne štvrtina opytovaných nedokázala uviesť vzdelanie svojich rodičov. Medzi rómskymi žiakmi to bol vyšší podiel. To zrejme naznačuje, že vzdelanie nie je téma rodinných rozhovorov.) Takáto diferenciácia rodinného zázemia žiakov ukazuje, že dochádza k výraznej triednej segregácii škôl.
Na druhom stupni až na zriedkavé výnimky – tými boli najmä školy s menším počtom žiakov a bez paralelných tried – dochádzalo k triedeniu žiakov podľa prospechu. V „áčkach“, zameraných na jazyky alebo prírodovedné predmety, mali žiaci výrazne lepšie známky ako v „béčkach“ a „céčkach“, kam dávali žiakov, čo na prvom stupni neprejavovali výrazné nadania.
Učitelia konštatovali, že toto rozdelenie nie je dobré. Spôsobuje úpadok motivácie priemerných žiakov. Ak sú tieto deti sústredené do jednej rovesníckej skupiny, ich výsledky sa všeobecne zhoršujú. Pripájajú sa aj absencie, záškoláctvo. Žiaci prestávajú súťažiť v školských výsledkoch a navzájom sa utvrdzujú v laxnom prístupe k učeniu a k známkam. Pre učiteľov je ťažké motivovať žiakov v triedach, kde sa nenachádza žiaden chtivý poznávania. Priznávajú, že keď sa nemôžu pri učení oprieť pohľadom ani na jedného vnímavého žiaka, sami podávajú horší výkon. K úpadku žiackej snaživosti pritom okrem segregácie prispieva aj fakt, že stredné školy v záujme zachovania vlastnej existencie veľmi znižujú vstupné kritériá.
Riaditelia aj učitelia tvrdia, že hoci s rozdeľovaním žiakov podľa schopností nesúhlasia, nemôžu s tým nič urobiť – prajú si to rodičia. Keby sa rozhodli, že zachovajú pôvodné kolektívy, kde ťahúni dokážu povzbudzovať ostatných a všetci majú v priemere lepšie výsledky, stretli by sa s odlivom žiakov na iné školy, kde by rodičom vyhoveli a otvorili by špecializované triedy pre nadané deti. Tým, že sa škola musí správať trhovo a bojovať o „klientov“, prispieva k tomu, že časť žiakov končí základnú školu s omnoho slabšími výsledkami.
O. Kaščák:„Víťaza“ v PISA robí štruktúra obyvateľstva, nie školský systém
Foto: Ondrej Kaščák
Autor foto: Eva Blažeková
Sledovanie vzťahu vzdelávania a sociálnych nerovností nebol primárny cieľ PISA. Program chce postulovať model vzdelania, vhodný na to, aby sa človek uplatnil na trhu práce. Poznanie, ktoré reprezentuje, preto nie je striktne disciplinárne, ale je viazané na každodenný životný kontext. Je to zadefinované ako gramotnosť v jednotlivých oblastiach.
Sledovanie sociálnych nerovností je prídavný element, z ktorého sa neskôr vyvinuli korelácie medzi výsledkami a žiackymi dotazníkmi, ktoré hovoria o rodinnom zázemí. Podľa mňa však PISA nie je vhodný nástroj na to, aby sa legitimizovala sociálna selektivita vzdelávania. Slovenský školský systém nechápem ako selektívny – nie na systémovej úrovni. (Hoci vnútroškolskú segregáciu môžeme konštatovať.) Na Slovensku je pomerne zakorenená tradícia jednotnej školy. Je tu len jeden nesystémový prvok, osemročné gymnáziá. Tie odčerpávajú najlepších žiakov zo základných škôl, čím sa znižuje ich úroveň. Rozhodne to však nedosahuje takú mieru selekcie, ako napríklad nemecký školský systém. Ten sa hneď po skončení primárneho vzdelávania rozbieha na niekoľko vetiev a deti v pomerne skorom období nastupujú na určujúcu dráhu. Nedával by som to do jedného vreca so Slovenskom.
Škandinávsky koncept jednotnej školy v PISE neviedol k celkovo najlepším výsledkom. Island, Dánsko a Nórsko dosiahli v rokoch 2003 a 2006 priemerné výsledky. Švédsko má mierny nadpriemer. No a Fínsko sa veľmi často uvádza ako absolútny víťaz. Lenže existuje pomerne veľa interpretácii fínskeho úspechu. Do značnej miery možno súvisí s metodologickou nečistotou.
Niektoré krajiny nevylučovali určité populácie 15-ročných z testovania, iné áno. V Nemecku boli súčasťou pilotného testovania aj žiaci zo špeciálnych škôl. Fínsko vylúčilo z testovania žiakov s poruchami písania a čítania... Takáto selekcia nebola vykonaná ani na Slovensku.
Iní autori robili štúdie o tom, či skutočne existuje tesná väzba medzi výsledkami PISA a povahou školského systému. Už teraz môžeme na príklade rozdielnych výsledkov škandinávskeho konceptu ukázať, že školský systém nie je určujúca premenná, ktorá najzásadnejšie ovplyvňuje výsledky v PISA. Výskum z roku 2007 ukázal, že kľúčový faktor je štruktúra obyvateľstva, miera sociálneho blahobytu a kultúrno-technický stav rozvoja. Populácie, ktoré majú podobnú štruktúru obyvateľstva a podobný stav technického rozvoja ako Fínsko – napríklad flámske Belgicko alebo Holandsko, dosiahli aj lepšie výsledky ako Fínsko.
PISA je metodologicky veľmi problematická a podľa mňa sa z nej nedajú robiť ďalekosiahle závery o povahe školského systému v daných krajinách. Vyvodzovať z jej výsledkov hlásanie školských reforiem nie je úplne opodstatnené.
Juraj Vantuch (Pedagogická fakulta Univerzity Komenského):
Debata o jednotnej alebo diferencovanej škole je „odveci“. Je na ňu neskoro. Veď je celkom jasné, že jednotná nie je. Školy majú voľnosť upraviť si obsah vzdelávania. Včasná bifurkácia má dopady, ktoré sme nikdy nemerali, ale podľa môjho intuitívneho cítenia sú veľmi nebezpečné: Sprevádza ich veľmi nepríjemný typ horenosstva. Ten, kto nie je v dlhej forme gymnázia, je vedľajší. Týka sa to aj učiteľov. Na iných školách sa onedlho budú ochotné zamestnať len skrachované existencie, nikoho iného tam nedostaneme.
Je nezmysel vzdelávať zvlášť „talentované“ deti – lebo ktorý bratislavský rodič prizná, že jeho dieťa nie je talentované. Treba však vyberať profilované deti. Také, ktoré sú jasne orientované na matematiku, športy, jazyky... Nech sa spraví niečo ako športové, klasické a matematické gymnáziá. Nie „osemročné“.
Aký má vývoj zamestnanosti vplyv na vzdelávací systém?
Z. Kusá: Náš výskum mal viacero rovín a snažil sa porozumieť nielen tomu, čo sa deje v škole, ale aj ako fungujú vo vzťahu k škole iní aktéri. Úrady práce nemajú žiadne programy pre ľudí, ktorí vyjdú zo základnej školy a majú úplné základné vzdelanie. Absolventské programy pre nich nie sú, lebo absolventi ZŠ nie sú „absolventi“ podľa tejto definície. Táto skupina ostáva vo vákuu inštitúcii, ktoré poskytujú služby zamestnanosti. Ešte že ich neobchádzajú aj agentúry, ktoré verbujú pracovníkov do zahraničia...
Vlani v novembri sme pozvali všetkých účastníkov výskumu, s ktorými sme robili osobné rozhovory, na stretnutia v mestách, kde sa konali. Z častí rómskych domácností sa nám vrátili listy od „neznámych adresátov“, mobily už nefungovali... Šestnásťročné deti so svojimi rodičmi zväčša odišli za prácou do iných miest či skôr do zahraničia. V jednom zo skúmaných miest je 33-percentná nezamestnanosť – ak sú všetci vaši blízki a susedia nezamestnaní, nedá sa tam vyžiť.
Riaditelia učňovských škôl nám potvrdili, že keď deti z chudobných rodín, zväčša rómske, dovŕšia šestnásty rok života, bez ohľadu na školské výsledky odchádzajú pracovať. Pre rodiny, ktoré sú na sociálnych dávkach a žijú v núdzi, je udržanie dieťaťa na strednej škole nesmierne náročné. Rómski žiaci často bývajú na vidieku a musia do školy dochádzať. Sociálne štipendium im pokryje najviac dopravné náklady. Súčasný sociálny systém nevníma výdavky, ktoré musí rodina vynakladať na učňa alebo učnicu: potrebujú technické pomôcky, oblečenie...
Rómski žiaci sa vzdávajú vzdelania pre núdzu. Pre deti, ktoré vyrastali v nedostatku, sú vlastné peniaze dôležité aj pre pocit osobnej dôstojnosti, základnej autonómie. Aj počas školy časť ich absencií súvisí s tým, že sú zapojení do zaobstarávania živobytia pre rodinu. Strážia mladších súrodencov, chodia na brigády, starajú sa o teplo pre domácnosť. Deti zo zdanlivo záhaľčivej sociálnej skupiny pracujú viac ako iné deti, a to sa podpisuje pod ich slabšie výsledky a samotný odchod zo školy. Nie to, že by hodnota vzdelania a vedenia nebola medzi Rómami uznávaná. O vzdelaní sa vyjadrujú rovnako ako nerómske deti.
Rómovia sa za socializmu dali zvládnuť. Mohli robiť pomocné práce, ktoré dnes už robia stroje, a obce s nimi nemali problémy, lebo boli rozptýlení, nie sústredení na Východe. Problém je, že žijú zgrupení do osád...
Foto: Zuzana Kusá
Autor foto: Eva Blažeková
Z. Kusá: Chcelo by to pár slov o histórii Rómov. Väčšina komunít na východnom Slovensku je pôvodné obyvateľstvo, ktoré za druhej svetovej vojny vysídlili z obcí do vzdialenejších miest. Taký bol príkaz za Slovenského štátu. Dnes teda žijú na neusporiadanej pôde, kam ich poslala samotná obec.
Hneď po vojne sa organizoval nábor obyvateľstva Čiech. Na miesto po vysídlených Nemcoch išli slovenskí Rómovia. Aj počas celého socializmu fungovali tzv. určené náborové oblasti, pretože východné Slovensko nemalo ani vtedy dostatok pracovných príležitostí. Aj napriek industrializácii bolo sústavne treba presúvať práceschopné obyvateľstvo na iné územia.
Prakticky všetci českí Rómovia sú teda pôvodom zo Slovenska; boli tam postupne presídlení, či už dobrovoľne, alebo nie. Naši Rómovia dodnes využívajú príbuzenské väzby do Čiech, aby si tam aspoň dočasne našli nejakú prácu. Ich nevypočítateľná migrácia za prácou spôsobuje, že sa deti často nezapisujú do škôl a prakticky sa nevie, kde sa nachádzajú.
J. Vantuch: Vraveli ste, že vo vnímaní vzdelania nie je rozdiel medzi Rómami a majoritou. Na vzdelanie však môžeme nazerať dvojako – ako na prostriedok radosti z poznávania, alebo pragmaticky ako na prostriedok na zaistenie živobytia. Dovolil by som si predpokladať, že u Rómov sa ten prvý aspekt neprejavuje. On sa vôbec zo spoločnosti vytráca.
Keby sa skutočne ukázalo, že rómske rodiny vidia školu ako nástroj pre vzdelanie samo osebe bez ohľadu na jeho ekonomický dopad, bol by som optimista. Aký je teda vzťah k vzdelaniu v marginalizovaných rómskych rodinách? Dá sa z vášho výskumu skutočne povedať, že by sa Rómovia chceli vzdelávať?
Z. Kusá: Skúmali sme mestské rómske obyvateľstvo alebo deti z dedín, ktoré chodia do mesta do školy. Nerobili sme rozhovory s Rómami, ktorí žijú vo veľmi zlých podmienkach segregovaných osád, aj keď viacerí bývali na okraji mesta a vo a veľmi zlých bytových podmienkach. Deti sa to snažili zakryť, zdôrazňovali, že žijú „normálne“ a vyhýbali sa detailnému opisovaniu svojich rodinných podmienok.
Rodičia a deti, s ktorými sme robili rozhovor, sa svojím spôsobom hovorenia po škole a o vzdelaní neodlišovali od majoritnej populácie. Väčšina rodičov boli nezamestnaní, alebo robili len príležitostnú prácu. Prípadne neboli prítomní, lebo boli v Čechách a deti nechali len so starými rodičmi. Uvedomovali si problém, že nemajú ukončené ani učňovské vzdelanie, a bez výučného listu sa dnes neuplatnia. Presvedčivo tvrdili, že ani ich dieťa bez neho nemá šancu. Napriek tomu sme niektoré deti o rok neskôr už v škole nenašli.
Som presvedčená, že tieto odchody zo školy nemôžeme vysvetľovať kultúrou, ktorá si necení vzdelanie, ale skôr konfiguráciou životných podmienok – obrovskou núdzou. Sociálny systém nedovolí chudobnej rodine prežiť a udržať dieťa na ďalšom štúdiu. Hneď ako dieťa môže, musí ísť pracovať pre rodinu.
Čo sa týka kultúry, keď sme sa v rámci jednotného spôsobu opytovania pýtali detí na rodinné zvyky, stretávanie s príbuzenstvom a trávenie voľného času a sviatkov, cítili sa nepríjemne. Bolo zrejmé, že tento typ opytovania na ich takzvanú inú kultúru berú ako nálepkovanie a vytláčanie zo spoločného kultúrneho univerza. Nenašli sme ani jedno dieťa, ktoré by si zakladalo na nejakej rómskej osobitosti. Deti a rodičov trápilo, že predpokladáme, že sú iní. Deťom veľmi záležalo na tom, aby sa k nim pristupovali individuálne, ako k jedinečným ľuďom, a nie ako k členom rodovej alebo etnickej skupiny. Silná potreba individualizmu nie je vôbec kultúrne špecifická, je blízka nám všetkým. Nechce sa mi preto hovoriť o špecifickej rómskej kultúre a hodnotách.
J. Vantuch: Samozrejme, nechcem obhajovať klišé, že Rómovia sa nechcú učiť. Pýtam sa, aký prístup k vzdelaniu prevláda v celej spoločnosti: Prichádzame na školu s ideálom, že sa tešíme z učenia a budeme vedátori, alebo to absolvujeme len preto, aby sme dostali dáky papier? Rád si trebárs čítam vo voľnom čase Aristotela. Ale korunu mi to nepridá.
Z. Kusá: Väčšina ľudí sa pozerá na vzdelanie pragmaticky. Je to nutná podmienka zaistenia stálejšej práce. Tento prístup sa na nás denne rinie aj z médií a bolo by zvláštne, keby si ho niekto neosvojil. Takých, čo si radi čítajú Aristotela, je vo svete menšina. Nemali by sme ostatným intelektuálny prístup vnucovať.
Pokračovanie článku nájdete tu:
Foto: Zľava: Zuzana Kusá, Peter Juza, Ondrej Kaščák
Autor foto: Eva Blažeková
Reagujte na článok
Komentáre
Nedávno vysielal program STV 2 publicistickú reláciu o doktorke Bertokovej (?-dúfam, že nekomolím meno, to iba teraz ťahám z pamäti pri písaní), detskej lekárke, ktorá má dcéry, skutočne sa nedá zaprieť, že Rómky, žijú si veľmi slušne, sú vzdelaní a majú takú životnú úroveň ako mnohí z nás. Presne to definovala, že deti v rómskych osadách veľa šancí nemajú. Presne hovorila o tom, že dôležité je, aby škola nedávala iba vzdelanie, ale aj výchovu, kultúru, aby bolo možné mládež po škole "zamestnať" rôznymi aktivitami, aby dospelí mali prácu a deti po návrate do domova nezapadli do "zúfalstva osady".
Viete, tá pani doktorka bola vo veku, keď si to zrejme pamätá z čias socializmu. Kameňujte ma, ale súčasný demokratický variant spoločnosti sa môže roztrhať nam árne kúsky, ak vládne kapitalizmus od slova kapitál, teda peniaze používané na investovanie na tvorbu peňazí, dovtedy sa nič nezmení ani ak zásadne nezmeníme spoločenský postoj k vynakladaniu finančných prostriedkov na vzdelávanie a na zamestnanie rodičov i "zamestnanie aktivitami" detí. Socializmus to robil oveľa lepšie, páni a dámy.
A znova pripomínam, nejde iba o rómsku problematiku, každý z nás nájde na svojej ulici minimálne jednu "neprispôsobivú osobu", a ak sú v rodine v byte, je to peklo pre tie deti.
Toto škola sama o sebe nevyrieši.
Nemyslím si, že to bolo komplexné prediskutovanie témy. Kluby už dlho trpia tým, že autor-prezentátor si prinesie so sebou časť zo širokej problematiky, tú časť, na ktorej mu záleží, a "nestihne" sa to prediskutovať komplexnejšie.
2. Ak padá úroveň gramotnosti detí z našich základných škôl v písaní, čítaní, premýšľaní o súvislostiach, v matematike a prírodných vedách, to je zlé, to znamená, že školský systém v ČSSR tak ako bol vybudovaný na Komenského základoch a platil ešte do polovice roku 1990, bol zničený a dnešný systém plný zásahov od každej novej vlády, sa podpisuje na hlbokom úpadku vzdelávacieho systému v základnom školstve.
Škoda však, že sa v testoch nepoužili aj nástroje na skúmanie počítačovej gramotnosti detí a na ich schopnosti priestorovo sa pohybovať vo virtuálnom svete.
Ono, vlastne, to by museli byť na to školení aj učitelia. Nie sú.
Koľko detí dnes rado sedí za počítačom a my, rodičia, im za to nadávame? A pritom, je takmet stopercentným faktom, že dnešné dieťa ak sa raz dostane na pracovisko, bude opklopené nie jednou, ale tromi, štyrmi obrazovkami a konzolami a bude sa musieť vyrovnať s okamžitými reakciami preklikávaním a otváraním virtuálneho sveta. Čo iné sa dnes deje už i len v štátnej administratíve, financiách, vo výrobe, v službách, ak nie to, že sa deje "internetizujú", že nezáleží na stupni dosiahnutého vzdelania, ale či je vôbec daný pracovník schopný otvoriť si počítač a pracovať, naučiť sa v rôznych programoch zadávať a získavať údaje?
Prepáčte, o túto dimenziu bola diskusia ukrátená, pretože sme sa príliš zaoberali úzkym okruhom otázok.
Takže zhrniem:
Základná gramotnosť, to áno.
Vedieť dávať veci do súvislostí, vedieť "čítať text", to áno.
Ale zároveň pridať počítačovú gramotnosť a nerobiť z našej populácie školákov pri úzko zameraných testoch blbov.
Akosi pod linkou, ale výrazne, potom v diskusii zaznelo i k situácii vo finančne a zdrojovo poddimenzovanom školstve.
Sväťo tam pekne pridal k diskusii, ako si vážia profesiu učiteľa v Indii. Pridávam i ja, učitelia v indii teraz majú ešte jednu národnú kompetenciu - podieľajú sa na zbieraní informácií pri celoindickom sšítavaní hlasov, ale nie preto, že " nech to robia, ulieváci" ( ako by to znelo u nás), ale preto, že učitelia tu majú vysoké spoločenské postavenie a dobré platy.
Takže späť k nám:
Učitelia nie sú "ziskový" sektor, napriek tomu by múdra vláda mala vedieť, že sú to producenti strategickej suroviny 21.storočia, teda vedomostí.
A rovnako tak by sa mala pozerať i na ich ohodnotenie a príjmy. Tie by mali byť aspoň na úrovni platu primátora mesta či starostu obce.
Spoločenské ocenenie príde ruka v ruke s tým: keď nebude musieť učiteľ chodiť do PC-učebne po večeroch učiť sa pracovať na počítači a keď nebude musieť chodiť po víkendoch privyrábať si brigádami u rodičov svojich honosných žiakov.
Nemusíme si myslieť, že vybudujeme školstvo na základe dobrovoľného obetovania sa mníšok neurvalej mládeži a ich výchovu aktivitami priam dobrodružnými ako to ukázali popularizačné americké filmy Sestra v akcii jedna a dva.
V onom čase ponovembrovom prepásli kresťania šancu presadiť na základných školách nosenie rovnošiat pre všetkých, čo sa bežne napríklad praktizuje na britských školách. Vedie to k tomu, že sa jeden žiak nevyťahuje nad druhým svojou príslušnosťou k spoločenskej smotánke a zároveň majú chudobné deti možnosť nosiť vlastné vkusné šaty a necitiť sa poníženo pred spolužiakmi.
Každý psychológ vám potvrdí, že to, aby sa cítili školáci dobre v škole madzi svojimi rovesníkmi je základom, aby začali vnímať pozitívne vyučovanie, aby ich mohli učitelia viesť k učeniu v kľude a bez disciplinárnych výstrelkov.
Druhým krokom je, aby bolo školstvo poriadne platené, tu sio môžeme brať vzor z austrálskej kultúry, kde sa vychádzalo z historického princípu, že iba dobre vychovaný a vzdelaný človek, ktorému spoločnosť a teda štát umožní kvalitné základné vzdelanie, sa udrží dobrom živote a nestane sa tak ľahko zločincom.
No a príklad priamo z našej histórie: žil som v šťastnom období, keď nás ako žiakov v základnej škole čakali v nových alebo zrenovovaných triedach školské učebnice, zošity, pomôcky, mali sme v kabinetoch vybavenie pre modernú výučbu na úrovni tej doby, v triede nás bolo tridsať i s deťmi z rómskych rodín, i s deťmi z maďarsky hovoriacich rodín a naši učitelia boli vážení v spoločnosti, dobre honorovaní a viedli nás k učeniu veľmi kvalitne, isteže, to boli roky 1964 až 1973, počas socialistického zriadenia, dostávali sme mliečne desiate a jabĺčko i pomaranč k obedu a na kultúrne podujatia sme chodili do mestského kina, na športové do mestskej športovej haly. Fuj, ten socializmus.
Takže nemusíme sa vracať do socializmu, ale mali by sme prebrať veci tak, aby sme sa vrátili na tú úroveň ZABEZPEČENIA školského systému základných škôl, kde bude organizačne to, čo som opisoval, zabezpečené.
Potom už nebude Vaše ad.1,2, a otázky budú zbytočné. Až potom môžeme začať budovať do škôl technológie, ktoré budú vyžadovať pre každé dieťa notebook a pripojenie na internet, aby mohol študovať z Virtuálnej učebnice, ako to chce minister školstva.
Poďte teda kritizovať súčasnosť za nášho kapitalizmu:
Pomôžu virtuálne učebnice a notebooky v školách, kde učitelia sú iba dozorcovia v spoločných triedach,kde tečie zo strechy, fúka cez okno, praží slnko do bezzáclonových učební, nekúri sa v zime a spolužiaci si navzájom robia horšie veci ako dospelí v uliciach?
znárodniť ako to robí pravicový premiér MR Orbán?
bankrot tak, ako to urobili americké súkromné bankové korporácie v 2008? Medzi nimi i AIG finskupina vlastniaa vtedy slovenské Amslico? A zachraňovať to štátnymi dotáciámi ako to urobil pravicový prezident USA Obama a pravicoví premiéri v EU Sarkozi, Berlusconi a Merkelová? Alebo bankrot na štátny účet ako Islandská republika v 2008?
No tak, kroťte svoje emócie.
Cigáni boli po opustení základnej školy za socializmu nútení pracovať a mnohí palieri im vtlkali pri remeslách aj počtovanie a písanie, či čítanie, za to režim nemôže, že im to išlo pomalšie, niektorí chlapci cigánski dostali komplexné vzdelanie i remeselnícku "nadstavbu" na vojenskej službe, mimochodom, myslím si, že je na škodu, že dnes neexistuje povinná vojenská služba, ktorá slúžila i ako vzdelávací inštitút pre rómskych chlapcov i internátne učňovky ako výchovný inštitút pre rómske dievčatá.
Nemusíš milovať Lenina, ale môžeš uznať, že spoločenská spotreba zabezpečovala gramotnosť a výchovu k bežným civilizačným návykom lepšie ako dnešný liberalizmus.