Koniec prvého desaťročia 21. storočia bez osláv (ouvertúra)

Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy v septembri 2008 vyhlásil, že kríza zmenila svet viac ako pád Berlínskeho múru. A tak na konci roka 2010 vo svete panovala nebývalo pochmúrna sociálno-ekonomická nálada v dôsledku pôsobenia neviditeľnej ruky (či skôr pazúrov) „trhu“, donedávna bezmedzne glorifikovaného. Napriek sofistikovaným a eufemistickým ubezpečovaniam politikov a finančných expertov/analytikov o odrazení sa od dna a rôznych pozitívnych ukazovateľoch pretrvávajú vážne obavy z toho, aký bude vývoj krízy. Označíme ju za globálnu krízu začiatku 21. storočia, lebo zasiahla celý svet nielen priestorovo ale aj systémovo vo všetkých sférach a jej riešenie vyžaduje zásadnú zmenu civilizačnej paradigmy. To čo predvádzal Západ nielen dvadsať posledných rokov, ale aj dávno predtým, však nič podstatne nedokáže zmeniť.
 

Zlé a nespravodlivé usporiadanie sveta

Náš pohľad je preto spojený s kritickým sociálnym myslením, inklinujúcim k postmodernizmu a vychádza najmä z dvoch hypotéz. Usporiadanie – bytie – súčasného sveta je zlé a nespravodlivé, lebo vedie k nebývalému mrhaniu potenciálom ľudstva a mnohým ľuďom bezdôvodne škodí. Zlé je však aj poznávanie a objasňovanie problémov, ktoré ľudstvo trápia – perfídnym ekonomickým tvrdeniam, že krízy sú prospešné a majú očisťujúci charakter lebo odstránia to, čo je zlé a neschopné, ťažko po desiatkach rôznych kríz uveriť. V krízach totižto zbohatli bohatí a chudobní schudobneli a rozdiely medzi nimi, ktoré nadobúdajú už charakter sociálno-ekonomickej priepasti, ďalej narastajú.

Ku koncu uplynulého desaťročia sa akosi vytratilo aj nebezpečenstvo globálneho terorizmu, ktorý bol jeho hlavnou bezpečnostnou témou, najmä po udalostiach 11. septembra 2001 (dodnes uspokojivo nevysvetlených). Boj s terorizmom dostal tiež viacero prívlastkov a vytvorili sa v ňom rôzne koncepcie, z ktorých najsprofanovanejšou sa stala bushovská globálna vojna s terorizmom, spojená s koncepciou preempcie – vo všeobecnosti sa dá pri riešení problémov chápať ako úloha s vyššou prioritou, ale v realite unilateralizmu išlo o možnosť USA bezprostredne reagovať ozbrojenou silou proti tomu, čo sa považuje za bezpečnostnú hrozbu. O nič menej tragikomické nebolo ani označovanie vojny s terorizmom za novú či ďalšiu svetovú vojnu. V súčasnosti nebezpečenstvo terorizmu udržiavajú pri živote najmä mediálne hry o možných útokoch proti symbolom Západu, jeho dopravným centrám, najmä letiskám a pod., čo spravidla vyviera zo zdrojov spravodajských služieb, najčastejšie USA. Ide však len o strašenie, ktorému sa asi najviac potešia teroristi, ktorí ani veľa toho nemusia urobiť a vyzerá to tak, že svet sa ich bojí a na základe odporúčaní podivných praktík tajných služieb s nimi úporne bojuje. Čudné sú aj odhalenia na poslednú chvíľu viacerých neúspešných pokusov o teroristické akcie, ktorých svedkami sme boli v nedávnych rokoch. A ktovie, čo nám ešte ponúknu o bushovskej vojne s terorizmom informácie z Wikileaksu?

Terorizmus tu však, žiaľ, je, pričom najkrutejší nie je na Západe, kde sa o ňom najviac píše (a straší ním), ale napodiv v moslimskom svete a v Rusku. Pozrime sa však na terorizmus z iného uhla pohľadu – čo pomohlo jeho pôsobeniu v uplynulom desaťročí viac ako rozpútanie nezmyselných vojen v Iraku a Afganistane, kde tečú miliardy dolárov, ale aj potoky krvi nevinných ľudí? Najmä v Iraku terorizmus dramatickým spôsobom narástol a zrejme v tejto krajine mu za obeť padlo najviac životov za celý čas od začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia, ktoré sa v prácach pojednávajúcich o dejinách terorizmu, označuje za začiatok medzinárodného terorizmu. A afganská vojna – okrem jej podivného príspevku k rastu pašovania drog z krajiny patrí aj ináč k najnezvyčajnejším (postmoderným?) vojnám. Čo to je za vojna, keď Taliban po takmer 10 rokoch prítomnosti cudzích vojsk, je možno silnejší, ako bol na jej začiatku a že čoraz viac sa pripúšťa možnosť až potreba rokovať s ním? Že by šlo o déja vu koloniálnych vojen v 21. storočí?


Veľké rozprávania, ktoré sa vyčerpali

Pred dvomi desiatkami rokov Západ najprv nejaký čas oslavoval koniec toho, čo sa nazývalo studenou vojnou a tešil sa zo vzniknutej situácie. Fundamentalistickí neoliberáli podivne poprepletaní ideovými i sociálnymi väzbami s neokonzervatívcami videli začiatok nového svetového poriadku na základe globalizácie pod vedením USA. Globalizácia sa stala fenoménom, ktorý mal vytvoriť novú jednotu sveta – na neideologickom, ale hodnotovom a ekonomicko-technologickom základe, za ktorý sa model vytvorený USA a nimi ovplyvňovanými Medzinárodným menovým fondom, Svetovou bankou a neskôr aj rozširujúcim sa NATO, vydával.

Akosi sa nepostrehlo, že Západ vlastne v tej čudnej studenej vojne nezvíťazil, len došlo k rozpadu bipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov, ktorý vyvolali procesy 20. storočia, spojené s imperializmom. Doslova ako domček z karát sa zosypala tá časť usporiadania sveta, ktorá v 20. storočí mala svoje opodstatnenie, priniesla popri množstve chýb a omylov, ktoré k politike patria, veľa pozitívneho. Poukážeme len na to, že táto časť sveta a úsek svetových dejín prispeli k tomu, že kapitalizmus musel prijať rad opatrení v sociálnej oblasti. Okrem toho sa v tejto časti sveta zadržiavali predovšetkým sily bezohľadného agresívneho finančného sektora, ktorý dokáže v záujme zisku skomercionalizovať všetko – od surovín hlboko v zemi až po skleníkové plyny v ovzduší, všetky sekvencie života človeka od jeho narodenia až po smrť, vie zarobiť aj na rozpade starých pomerov a budovaní nových. Zdá sa, že nakoniec zbohatne aj na kríze, ktorú spôsobil.

Mediálno-politická multiplikácia nás zaplavila mýtmi o trhu, liberálnej demokracii, ľudských právach, otvorenej spoločnosti a pod., čo pre postmodernistov už desiatky rokov predstavujú veľké rozprávania, ktoré sa vyčerpali a nie sú ani univerzálne ani pravdivé. Vznikla situácia, v ktorej USA považované stále za najsilnejšiu mocnosť dnešného sveta postupne začali riadiť namiesto globálneho poriadku (v predstavách washingtonských neokonzervatívcov Nové americké storočie) len svetový chaos. Nakoniec chaos ešte pritvrdili a „roztočili“ vyvolaním globálnej krízy začiatku 21. storočia, ktorý vzišiel z finančného sektoru USA. Otázne je, či USA sú ešte vôbec faktorom stability dnešného sveta. Čím ďalej, tým menej si s narastajúcim chaosom washingtonskí vodcovia dokážu poradiť (o čom svedčia aj udalosti z Egypta, ktoré sa začali v januári 2011). Na začiatku druhého desaťročia 21. storočia sa už väčšina odborníkov i laikov pýta, kedy sa skončí bezradné postavenie USA vo svete, v ktorom už nedokážu pomôcť nikomu a začali škodiť aj sami sebe.


Sloboda, ktorá sa meria len peniazmi

Ak budeme parafrázovať slová Ulricha Becka o súčasnej globálnej rizikovej spoločnosti, hrozia jej tri najväčšie riziká – v oblasti financií, násilia a životného prostredia. Všetky z nich sa v uplynulom desaťročí naplno rozvíjali. A svet sa tak, žiaľ, nestal po rozpade bipolarity pokojnejším, ani lepším či krajším a v tomto desaťročí akoby sa ešte zhoršil a zošpatnel. V priemere možno ľudia zbohatli, ale cíti to len ich malá časť. Aj na Slovensku máme bezpochyby už viac materiálnych statkov ako za čias socializmu. Otázka je však v tom, kto ich vlastní a čo z toho je skutočne naše a čo sú len veci z pôžičiek a hypoték, čo zahraničné investície a pod.

Značná časť ľudí prestala veriť mediálno-politickému balamuteniu, čo im dve desaťročia ponúka vidinu bohatšieho zajtrajška, ktorému však stále niečo zvláštne bráni. Najprv bolo potrebné rozrušiť starý zlý socialistický poriadok, potom zaviesť pluralizmus politických strán, nato uskutočniť hospodársku transformáciu, neskôr vstúpiť do integračných zoskupení a dnes treba prekonať už len krízu, ktorá vznikla v dôsledku všetkých predchádzajúcich procesov, čo pripomínajú futbal hraný na jednu bránu.

Podľa Fredrica Jamesona a Slavoja Žižeka sa dnes dá skôr predstaviť koniec sveta ako koniec kapitalizmu. Podarilo sa všeobecne rozšíriť pocit, že kapitalizmus je jediný životaschopný politický a ekonomický systém, voči ktorému neexistuje alternatíva. Aj v súvislosti s krízou môžeme len konštatovať, že politická ľavica doteraz neprišla so žiadnym výrazne protikapitalistickým návrhom. Vznikli viaceré odvážne intelektuálne modely ľavicového a socialistického riešenia vzniknutej situácie, ale zatiaľ nie sú prepojené s politickými aktivitami, nepritiahli záujem politických strán a hnutí. Intelektuálne úvahy na tému prekonania krízy sa síce dobre počúvajú, ale ak ich chceme realizovať, začíname narážať na mnoho prekážok. 

Úspech súčasnej politiky i ekonomiky kapitalizmu vyžaduje ľudí, ktorí musia čoraz viac nakupovať, míňať, troviť – a tak sloboda indivídua i sloboda spoločnosti sa meria len peniazmi. Nakoniec stačí zobraziť slabých a chudobných ako nebezpečenstvo. A nájdu sa horliví sociológovia, ktorí získali aj vysoké vládne a štátne posty a učene dokazujú, že slabí a chudobní sa do tejto situácie dostali vďaka svojej lenivosti, neprispôsobivosti a iným prvkom vlastného konania. A predsa nebudeme podporovať temné a retardačné sily, ktoré sú schopné len rozvrátiť náš konečne vznikajúci kapitalistický raj na Zemi.

Neoliberálna globalizácia na spôsob USA tak nakoniec priniesla namiesto nového zjednotenia sveta, jeho rozdelenie, ktoré je rafinovanejšie a nebezpečnejšie, ako bola bipolarita. Zygmunt Bauman píše v tejto súvislosti o ambivalencii turistov a tulákov, kozmopolitného sveta a sveta vylúčených.


Postomoderné časy nového trojuholníka

Kritici globalizácie poukazujú často na to, že sa v nej vytvorili dva paralelné svety. Jeden zjavný, otvorený, druhý skrytý, zatvorený. V prvom sú štáty, zákony, povinnosti, úlohy, záväzky, zodpovednosť, ale v druhom sa s ničím takýmto nestretávame. V prvom je princíp rozdelenia moci, právomoci a normy, ale v druhom existuje len voľná hra kapitálu, ktorej pravidlá sú skryté (posvätné súkromné vlastníctvo sa nikomu nemusí spovedať a je neslušné čo sa i len pýtať, čo a ako robí). Prvý svet je akýsi fádny – byrokratický, verejný, kontrolovateľný. Druhý predstavuje slobodný, súkromný, nedotknuteľný svet. Oba svety sa však prelínajú a nevieme medzi nimi stanoviť presné hranice. Väčšina ľudí život trávi v prvom svete, ktorý je pochopiteľný, ale, žiaľ, tvrdý, niekedy aj krutý. Druhý svet je však vytvorený mimo možností ľudí z prvého. A v tomto druhom svete pôsobia tiež politické a hospodárske sily, ale skryto, sú tam právnici i ekonómovia, ktorí robia to, čo si nikto z ľudí v prvom svete nemôže dovoliť. A tak tu máme skryté a tajomné sily, ktoré z hľadiska moci, bohatstva a informácií sú vplyvnejšie ako štáty. Ide možno o fenomén, ktorý je taký starý ako moc a bohatstvo vo svete, ale tieto sily doteraz nedisponovali takými možnosťami, aké sa im odkrývajú v súčasnosti. Cítime to, znepokojuje nás to, ale nedokážeme tomu účinne zabrániť.

Vzniká otázka pre politológov i sociológov. Sú preč časy modernej deľby moci v štáte na zákonodarnú, výkonnú a súdnu? Nad všetkým sa totiž vznáša vidina potreby šetrenia a rozhodujúcim politickým prvkom sa stávajú peniaze, ktoré zadlžené štáty potrebujú. Šetriť musia nielen ľudia, ale tiež (aspoň to tak tvrdia) parlamenty, vlády a súdy.

Končí asi aj fenomén železného trojuholníka, jedného zo symbolov industriálnej spoločnosti) – zištného spojenia časti členov parlamentov, vládnej (štátnej) byrokracie a záujmových skupín (a mimo neho nestoja ani predstavitelia jurisdikcie). Prichádzajú však postmoderné časy nového trojuholníka, ktorý sa blyští zlatom a kde žije „smotánka“. Pozostáva z finančného sektora, politických kruhov a štátneho aparátu. Štát slabne, k čomu silne napomohla aj globalizácia. Politika sa stáva postmoderne nejasnou, krátkodobou, povrchnou, parciálnou, fragmentovanou...

V záujme zachovania podielu na moci sa vytvárajú podivné nové politické subjekty, veľké aj malé koalície, spája sa oheň s vodou, len aby sa zostalo v hre. Funkcie vo vláde a v štáte sa obsadzujú tak, aby tam boli „naši“ zástupcovia, čo na tom, že odborne rezortu či problematike nerozumejú – sú predsa manažérmi a nie politikmi. A banky majú osoh zo slabnúceho štátu, ktorý im vytvára čoraz viac priestoru, ťažia aj z hry politických síl, strán a hnutí, ktorým ide len o to, aby moc využili na zbohatnutie (či aktuálne povedané na zlepšenie budúcich možností investovania) – najmä pokiaľ je ešte čo privatizovať a keď už nie, tak aspoň ťažiť zo štátnych objednávok. Systémovo obmedziť bašovanie bánk na národnom ani medzinárodnom rámci sa zatiaľ neodvážil žiaden kapitalistický štát (aj keď ojedinelé pokusy vznikajú), žiaden politický subjekt na Západe s týmto programom do volieb nejde (kde a ako by získal peniaze na volebnú kampaň?).


Lepší svet je možný a potrebný

Ekonomický rast založený na finančnom základe však nie je totožný so sociálnym rozvojom či rozkvetom spoločnosti. Možno ukázať na bizarný príklad – každá matka sa raduje, ak jej dieťa dobre je. Máloktorú matku však poteší, ak dieťa je takým spôsobom, že sa stane obéznym, lebo obezita prináša starosti a vôbec nie je záruka, že obézne dieťa sa bude aj zdravo rozvíjať. Túto banálnu pravdu však v ekonómii nie je ochota pripustiť – treba len jesť, jesť a jesť (a najlepšie je, ak si na jedenie aj požičiavame), bez ohľadu na to, k akej obezite či ešte horším následkom to povedie.

Možno, že veci, ktoré sa dejú okolo nás, vnímame citlivejšie, ako to čo tu bolo pred nami. V každom prípade sme však v týchto časoch svedkami prevratných spoločenských zmien, ktorých smer je ťažko jednoznačne a presne identifikovať. Pri pohľade na problémy uplynulého desaťročia považujeme za potrebné ešte raz zdôrazniť, že tento svet sa nám nepáči. Sme názoru, že nový, lepší svet je možný a dokonca priam potrebný. A úloha sociálnych vedcov je v tom, aby hľadali cesty ako tento lepší svet nájsť a vytvoriť.


(Pokračovanie nabudúce)

Autor je  vysokoškolský pedagóg

Ilustračné foto: James Kim, archív redakcie, archív redakcie a underclassrisingnet