2011: Prekrásna nová porucha vývoja

Dvoma najvýznamnejšími víziami možných budúcich porúch vývoja boli Orwellov román 1984 a Huxleyov Prekrásny nový svet (Brave New World). V diskusii tých, ktorí sledovali našu degradáciu na totalitarizmus korporácií (obchodných spoločností), išlo o to, kto mal pravdu. Či budeme, ako napísal Orwell, ovládaní pod represívnym dohľadom a v policajnom štáte, ktorý bude používať hrubé a násilné formy kontroly, alebo, ako predpovedal Huxley, podľahneme spoločenskej zábave a predstaveniam, necháme sa zvádzať modernými technológiami a márnotratnou spotrebou, čím ochotne, možno s radosťou prispejeme k útlaku nás samých? Ukazuje sa, že pravdu mali obaja vizionári. Huxley predpovedal prvý stupeň nášho zotročenia, Orwell druhý.
 

Huxley ako predohra Orwella

Štát ovládaný korporáciami nás postupne zbavoval vplyvu, a, ako Huxley predvídal, zvádzal nás a manipuloval prostredníctvom zmyslových pôžitkov, lacných, sériovo vyrábaných tovarov, neobmedzených pôžičiek, divadla politikov a zábavou. Kým sme sa zabávali, nariadenia, ktoré kedysi udržiavali dravé sily korporácií pod kontrolou, stratili platnosť, zákony, ktoré nás kedysi chránili, dostali iné znenie, a z nás sa stali žobráci. Teraz, keď pôžička vyschla, dobrá práca pre pracujúcu triedu je navždy preč a sériovo vyrábané tovary sú cenovo nedostupné, zisťujeme, že prechádzame od Prekrásneho nového sveta do 1984. Štát ochromený obrovskými deficitmi, nekonečnou vojnou a korporačnými deformáciami skĺzava do bankrotu. Od spoločnosti, v ktorej sme šikovne manipulovaní lžami a ilúziami, postupujeme do takej, v ktorej sme ovládaní priamo.

Orwell vystríhal pred svetom, v ktorom by boli zakázané knihy. Huxley vystríhal pred svetom, v ktorom by nikto nechcel čítať knihy. Orwell vystríhal pred štátom zmietajúcim sa v nepretržitej vojne a strachu. Huxley vystríhal pred kultúrou odvádzajúcou pozornosť bezmyšlienkovitou zábavou. Orwell vystríhal pred štátom, v ktorom by každý rozhovor a myšlienka boli monitorované a opozícia brutálne trestaná. Huxley vystríhal pred štátom, ktorého obyvatelia zahltení bezvýznamnosťami a klebetami by sa už viac nezaujímali o pravdu alebo vedomosti. Orwell nás videl, ako sme strachom dohnaní do poddajnosti. Huxley nás videl zvedených do poddajnosti. Huxley bol len predohrou k Orwellovi. Huxley chápal proces, v ktorom sme sa podieľali na našom vlastnom zotročení. Orwell rozumel otroctvo. Teraz, keď je po korporačnom puči, ostávame stáť nahí a bezbranní. Začíname prichádzať na podstatu toho, čo vedel už Karol Marx, že nespútaný a neregulovaný kapitalizmus je zverská a revolučná sila, ktorá zneužíva ľudí a prírodu sveta, kým sa nevyčerpá alebo neskolabuje.


Zvrátený totalitarizmus

Foto: George Orwell-1984
Autor foto: Colin Dunn
„Strana sa usiluje získať moc výlučne pre seba samu,“ napísal Orwell v 1984. „Nezaujímame sa o dobro iných; zaujímame sa jedine o moc. Nie o bohatstvo alebo luxus alebo o dlhý život alebo o šťastie: len o moc, výhradnú moc. Čo to znamená výhradná moc, pochopíte o chvíľu. Sme iní, než všetci oligarchovia v minulosti, iní v tom, že vieme, čo činíme. Všetci ostatní, dokonca aj tí, ktorí sa nám podobali, boli zbabelí a pokryteckí. Nemeckí nacisti a ruskí komunisti sa nám svojimi metódami veľmi priblížili, ale nikdy nemali odvahu uznať svoje vlastné motívy. Predstierali, a možno tomu aj verili, že sa chopili moci nedobrovoľne a na určitý čas, a že len kdesi za rohom je raj, v ktorom budú ľudia slobodní a rovní. My takí nie sme. My vieme, že nikto sa nechopí moci s úmyslom sa jej vzdať. Moc nie je prostriedok; je to koniec, cieľ. Nikto nenastolí diktatúru na ochranu revolúcie. Účelom prenasledovania je prenasledovanie. Účelom mučenia je mučenie. Účelom moci je moc.“

Filozof Sheldon Wolin v knihe Demokracia, s. r. o., (Democracy Incorporated) používa pri opise nášho politického systému termín „zvrátený totalitarizmus“. Huxleyovi by mohol byť tento termín zrozumiteľný. Vo zvrátenom totalitarizme pôsobia sofistikované technológie ovládania korporáciami, zastrašovania a masovej manipulácie, ktoré ďaleko prekonávajú praktiky predošlých totalitných štátov. Sú účinne maskované leskom, hlučnosťou a hojnosťou konzumnej spoločnosti. Účasť na politike a občianske slobody postupne miznú. Korporačný štát, ukrytý za dymovou clonou priemyslu public relations, priemyslu zábavy a okázalého materializmu konzumnej spoločnosti, nás požiera zvnútra. Nie je nám, ani národu, ani štátu zaviazaný nijakou lojálnosťou. Oslavuje našu biedu.


Príťažliví hovorcovia, dvorania celebrít

Korporačný štát nenachádza svoj výraz v demagogickom alebo charizmatickom lídrovi. Definuje ho anonymita korporácie bez tváre. Korporácie, ktoré si najímajú príťažlivých hovorcov ľudu ako Baracka Obamu, ovládajú schopnosti a možnosti vedy, technológií, vzdelania a masovej komunikácie. Ovládajú správy a posolstvá vo filmoch a v televíziách. A tak, ako v Prekrásnom novom svete, využívajú tieto nástroje komunikácie na zosilňovanie tyranstva. Naše systémy hromadnej komunikácie, píše Wolin, „zablokujú čokoľvek, čo by mohlo vniesť kvalifikáciu, mnohoznačnosť alebo dialóg, hocičo, čo by mohlo oslabiť alebo skomplikovať holistickú silu ich tvorby a jej totálny účinok.“

Výsledkom je monochromatický systém dávkovania informácií. Dvorania celebrít zamaskovaní za žurnalistov a odborníkov poukazujú na naše problémy a trpezlivo vysvetľujú parametre. Všetci tí, ktorí polemizujú mimo predpísaných premenných, sú odmietnutí ako bezvýznamní, prípadne blázni, extrémisti alebo členovia radikálnej ľavice. Jasnozriví kritici spoločnosti, od Ralpha Nadera po Noama Chomského, nedostanú možnosť diskutovať. Prijateľné názory spĺňajú rozsah od A po B. Kultúra pod kuratelou korporačných dvoranov sa podľa Huxleyho stáva svetom radostného pritakávania, ako aj nekonečného a napokon osudového optimizmu. Kupujeme predmety, od ktorých si sľubujeme, že zmenia naše životy, urobia nás krajšími, presvedčivejšími a úspešnejšími, pričom sa ustavične zbavujeme svojich práv, peňazí a vplyvu. Všetky oznamy a odkazy, ktoré dostávame prostredníctvom systémov hromadnej komunikácie, či už v spravodajských reláciách alebo v programoch typu tolkšou, sľubujú svetlejší, šťastnejší zajtrajšok. Wolin konštatuje, že toto je „rovnaká ideológia, ktorá víta výkonnú moc korporácií, nech zvyšuje zisky a utajuje straty, ale vždy s usmiatou tvárou“. Nechali sme sa strhnúť, píše Wolin, „nepretržitým pokrokom technológie“, ktorý „podnecuje dokonale prepracované fantázie o vynikajúcich výkonoch, večnej mladosti, kráse vytvorenej skalpelom, efektoch meraných v nanosekundách: snami zaťaženou kultúrou stále väčšej moci, ktorej účastníci majú sklon snívať, pretože veľká väčšina má síce predstavivosť, ale len málokto aj vedecké poznatky“.


Zoči-voči nepríjemným pravdám

Foto: Autor článku Chris Hedges
Autor foto: HegesFoto
Naša výrobná základňa bola demontovaná. Špekulanti a podvodníci vyrabovali americkú pokladnicu a ukradli miliardy patriace drobným akcionárom, ktorí si odkladali peniaze na starobu alebo na štúdium. Občianske slobody, vrátane ochrany pred bezprávnym väznením a bezdôvodným odpočúvaním, boli odňaté. Základné služby, vrátane vzdelávania ľudu a zdravotnej starostlivosti boli vydané korporáciám, aby z nich ťažili zisk. Tí, ktorí zdvihli hlas na odpor, ktorí sa odmietli angažovať v obligátnych rečiach o všeobecnom šťastí, sú korporačnými organizáciami zosmiešňovaní ako fanatici, čudáci a šialenci.

Korporačný štát šikovne ukul stanoviská a temperament, ako pozorujeme na poddajných postavách Huxleyovho Prekrásneho nového sveta. Hlavný hrdina knihy Bernhard Marx sa s pocitom márnosti obracia na svoju priateľku Leninu:

„Nechceš žiť slobodne?“ pýta sa.

„Neviem, čo máš na mysli, cítim sa slobodná, natoľko slobodná, aby som prežívala svoj najkrajší čas. Každý je teraz šťastný.“

Zasmial sa, „Áno, »každý je teraz šťastný«. Toto sme vraveli päťročným deťom. Ale nechcela by si byť slobodná a šťastná nejako inakšie, Lenina? Napríklad podľa vlastnej predstavy, nie podľa predstavy ostatných.“

„Neviem, čo máš na mysli,“ zopakovala.

Fasáda sa rúca. A ako si čoraz viac ľudí uvedomuje, že sme boli zneužití a okradnutí, šikovne sa presúvame od Huxleyovho Prekrásneho nového sveta k Orwellovmu 1984. V určitom okamihu sa verejnosť ocitne zoči-voči viacerým veľmi nepríjemným pravdám. Dobre platené pracovné miesta sa nevrátia. Najrozsiahlejšie schodky v dejinách ľudstva znamenajú, že sme v pasci systému zadlženosti a nútených prác, ktorý korporačný štát využije na odstránenie posledných pozostatkov spoločenskej ochrany obyvateľov, vrátane sociálneho zabezpečenia.

Štát prešiel od kapitalistickej demokracie do neofeudalizmu.

A keď tieto pravdy vyjdú najavo, korporačne zavedený radostný konformizmus vystrieda hnev. Prázdnota nášho postindustriálneho mešca v situácii, keď približne 40 miliónov Američanov žije v biede a 10 miliónov na pokraji biedy, spolu s nedostatkom prostriedkov na záchranu rodín pred konfiškáciou, opätovným vrátením majetku bankám a krachom bánk, s rastom účtov za lekárske ošetrenia znamená, že zvrátený totalitarizmus nebude dlho fungovať.


Slučka sa zaťahuje – nepriateľ je všade

Náš život sa čoraz väčšmi ponáša na Orwellovu Oceániu, nie na Huxleyov Svetový štát. Usáma bin Ládin hrá rolu Emanuela Goldsteina z 1984. Goldstein je v románe verejne známa tvár strachu, hrôzy. Jeho diabolské machinácie a tajne páchaná brutalita dominujú v hlavných správach. Goldsteinov portrét sa denne objavuje na televíznych obrazovkách v Oceánii ako súčasť Dvoch minút nenávisti, pravidelného rituálu vykonávaného na obyvateľoch. A ak štát nezasiahne, tak Goldstein (ako bin Ládin), vás zabije. V titanskom boji proti zosobnenému diablovi sú všetky extrémne metódy oprávnené.

Foto: Vojak Bradley Manning
Autor foto: Thierry Ehrmann
Psychické mučenie vojaka Bradleya Manninga, ktorý je vo väzení sedem mesiacov bez toho, aby ho usvedčili z akéhokoľvek zločinu, je analogické s psychickým lámaním disidenta Winstona Smitha na konci 1984. Manning je zadržiavaný v „maximálne stráženej väzbe“ na vojenskej základni námorných síl v Quantico vo Virginii. Každý deň je 23 z 24 hodín osamote. Má zákaz cvičiť. Na posteli nesmie mať plachtu ani vankúš. Lekári ho nútia užívať antidepresíva. Hrubšie spôsoby mučenia Gestapa boli nahradené rafinovanejšími orwellovskými spôsobmi, ktoré v značnej miere rozvinuli vládni psychológovia s cieľom zmeniť disidentov ako Manning na organizmy podobné rastlinám. Lámeme duše aj telá. Ide to účinnejšie. Teraz môžu nás všetkých voviesť do Orwellovej obávanej miestnosti 101, aby sme sa stali ústupčivými a neškodnými. Týmto „zvláštnym správnym opatreniam“ sú pravidelne vystavovaní naši disidenti, vrátane Syeda Hashmiho, ktorého väznili za podobných podmienok tri roky, kým konečne smel predstúpiť pred súd. Sú hlavnou formou kontroly v našich maximálne zabezpečených väzniciach, kde korporačný štát vedie vojnu s Afroameričanmi, najnižšou sociálnou triedou, najväčšmi podrobovanou politickým čistkám. To všetko potvrdzuje smer posunu od Huxleya k Orwellovi.

„Už nikdy nebudeš schopný obyčajného ľudského citu,“ hovorí mučiteľ Winstonovi Smithovi v 1984. „Všetko v tvojom vnútri zomrie. Už nikdy nebudeš schopný lásky alebo priateľstva, nepocítiš radosť zo života, smiech, zvedavosť alebo statočnosť alebo česť. Staneš sa prázdnym. Všetko z teba vytlačíme, a potom ťa naplníme nami.“

Slučka sa zaťahuje. Éru zábavy nahrádza éra represií. Vláda odpočúva desiatky miliónov našich obyvateľov a sleduje ich elektronickú poštu. Sme najväčšmi odpočúvaní a sledovaní obyvatelia v dejinách ľudstva. Mnohých z nás každodenne zachytávajú desiatky bezpečnostných kamier. Naše sklony a zvyklosti sa zaznamenávajú na internete. Naše profily sa generujú elektronicky. Naše telá na letiskách ohmatávajú a preverujú skenermi. A inzercia verejných služieb, nálepky z prehliadok automobilov a plagáty vo verejnej doprave nás sústavne nútia ohlasovať podozrivú činnosť. Nepriateľ je všade.


Opak Utópie starých reformátorov

Tí, ktorí sa neprispôsobia diktátu vojny proti teroru, vojny, ktorá, ako poznamenal Orwell, je nekonečná, sú brutálne umlčiavaní. Kruté bezpečnostné opatrenia použité na kaličenie protestujúcich počas stretnutí G20 v Pittsburghu a v Toronte boli mimoriadne neúmerné vo vzťahu k úrovni protestov v uliciach. Vyslali však jasnú správu – TOTO NESKÚŠAJTE. Činnosť FBI zameraná na protivojnových a palestínskych aktivistov, ktorí boli koncom septembra 2010 svedkami razie agentov v ich domoch v Minneapolise a v Chicagu, je predzvesťou toho, čo má postihnúť všetkých, ktorí sa odvážia vzdorovať štátom zavedenému newspeaku.

Agenti – naša Polícia myslenia – zabavujú telefóny, počítače, dokumenty a iné osobné vlastníctvo. Už 26 osôb dostalo predvolanie na súd. V predvolaniach sa cituje federálny zákon zakazujúci „poskytovať materiálnu podporu alebo prostriedky dezignovaným zahraničným teroristickým organizáciám“. Teror, aj proti tým, ktorí nemajú nič spoločné s terorom, sa stáva necitlivým nástrojom využívaným zo strany Veľkého Brata na ochranu nás pred nami samými.

„Už začínate chápať, aký svet vytvárame?“ napísal Orwell. „Presný opak nezmyselnej hedonistickej Utópie, ktorú si vysnívali starí reformátori. Svet strachu a zrady, trápenia a mučenia, svet utlačovaných a utláčateľov, svet, v ktorom nebude menej, ale stále viac krutosti.“

In: Truthdig, 27. 12. 2010 (USA)
Preložila GABRIELA HOLČÍKOVÁ
Medzititulky Slovo

Ilustračné foto: Tony