Trefa do stredu

Dcéra dvojnásobného disidenta Jozefa Hnitku, Mária Bátorová, pootvorila dvercia do trinástej komnaty zakázaných tém v najnovšom románe Stred (Ikar 2010). Na promócii knihu uvádzal posledný žijúci člen prapôvodného „prvého“ PEN-klubu, Anton Hykisch, ktorý za normalizácie tiež nadlho patril medzi zakázaných autorov (Ťažký, Karvaš, Ferko, Hykisch...).


Zásadný poprevratový román

Vývinový rad, do ktorého by sa dala táto próza zaradiť, patrí medzi najkurióznejšie v našej literatúre a má zatiaľ aspoň tri položky:

Elena Kovaľová-Kytková vyhrala prvú cenu v povojnovej anonymnej súťaži za reportážny román z Povstania – Mŕtvi sa dívajú. Za peniaze z výhry si jej rodina kúpila nábytok. Potom prišiel list, že kniha bola ocenená omylom, lebo napokon oficiálne uprednostnili autorov-mužov, ktorí „podporili svojimi dielami dobový kolorit,“ píše v doslove poprevratového vydania z roku 2007 (112 strán)  dcéra Kamila Kytková. „Pamätám si, ako sme sa báli, že nábytok budeme musieť vrátiť...“

Na poprevratový román Gabriely Rothmayerovej Vtedy na východe možno vztiahnuť posledné slová na obálke románu Mŕtvi sa dívajú – „Len od takého človeka sa môžeme dozvedieť, aká bola neskreslená skutočnosť tej doby“. Kým povstalecký príbeh očami ženy-matky odporoval dodatočnej ideologizácii Povstania, Vtedy na východe uvádza tú istú  postavu, ľudsky múdru a autenticky vnímajúcu vzdelanú Slovenku, do iného prelomového „Povstania“ – pádu tretej totality. Pre kolonializmus (maďarizácia, 14-ročná kampaň proti buržoáznemu nacionalizmu a iné) v našej kolektívnej pamäti takúto postavu a jej príbeh nemáme, pre fašizmus ho po druhej vojne napísala Elena Kovaľová-Kytková a pád komunizmu autobiograficky zobrazila Gabriela Rothmayerová, dcéra baníka a sestra mnohých súrodencov. Hodnotovou dvojdilemou jej postavy sa stáva podiel na likvidácii pokusu o sociálny zmier v karikovanej podobe reálneho socializmu s jej autentickým sociálnym cítením a pravda-nepravda mediálneho obrazu prevratu a vývoja po roku 1989.  „Už od začiatku deväťdesiatych rokov literárna kritika očakáva zásadný román, ktorý by reflektoval obdobie po roku 1989. Román Gabriely Rothmayerovej Vtedy na Východe má všetky ambície toto očakávanie naplniť,“ píše internetový predajca Martinus.

Vývinový rad uzatvára Mária Bátorová, možno najvzdelanejšia žena na Slovensku, doktorka vied, medzinárodne renomovaná profesorka, prezidentka Slovenského centra PEN, manželka profesora a doktora vied (takýchto rodín, kde obaja manželia majú veľký doktorát, máme asi len pätoro), dcéra dvojnásobného disidenta. Jej otec, Jozef Hnitka  (1913 – 1992), prežil život zakázaného autora aj za stalinistov, aj za normalizácie, jeho oneskorená kniha (374 strán) pod názvom Transfúzia vyšla až v roku 2003.   


Aj to je rasizmus

Prvou doktorkou vied na Slovensku bola MUDr. Helena Libíková (DrSc. 1967, Lexikón slovenských žien, Martin 2003). V 90. rokoch sa materiály inej kandidátky na profesúru opakovane strácali či dostávali na dno šuplíka, odkiaľ ich už „zase zabudli odoslať“. Jednou zo zakázaných tém na Slovensku ostáva mužský šovinizmus či sexizmus, jedna z najstarších foriem rasizmu, pretrvávajúca v celoplošnom podceňovaní žien a ich odmeňovania i oceňovania. Existujú dokonca pervertované ženy, stúpenkyne mužského sexizmu.

Akoby sme počuli vo vnútornom sluchu – „baba nemôže vyhrať súťaž o Povstaní“, „ženská nesmie byť veľká doktorka či profesorka“, „nemáme odvážne autorky“... Naopak, celý horeuvedený kuriózny vývinový rad odporuje tomuto predsudku na úrovni faktov. Ešte naopakšie, Mária Bátorová ostane v slovenskej literatúre našou prvou profesorkou aj doktorkou vied, živým dôkazom neplatnosti rasistického predsudku, a to na úrovni nezničiteľných faktov.  Bohužiaľ, v našich spoločenských vedách i realizačnej praxi sa práve falšujú už aj evidentné fakty, nieto ich interpretácie, všetci už dobre vieme – z dejín divadla 80. rokov vylúčil kolektív autorov oi. Osvalda Zahradníka (Tváre súčasného slovenského divadla, Nitra 2006), na webstránke Literárneho informačného centra už nie je oi. Ján Beňo ani Milan Ferko, Divadelný ústav nezaradil na portál prekladaných dramatikov oi. Petra Karvaša, najderavejší nad každý ementál ostane vari Mikulov slovník...

Pre každú spoločenskovednú oblasť možno identifikovať ideológa, rezonérov, najdonebavolajúcejšie kauzy, namiesto vedy tendenčné propagandistické „výstupy“, ale aj diela, odporujúce tejto spoločenskovednej propagande, v ktorých je viac vedy, kompletnejšie fakty,  celšia pravda (napr. Maťovčíkov slovník ako hora korekcií Mikulových vynechávok).


Oživený stalinizmus

„Máme“ teda, ako za Stalina či Brežneva, pramene pravdivé, vedecké a propagandistické, nepravdivé... pramene pravdivé a nepravdivé... ožil nám tu stalinizmus, neradujme sa, neveseľme sa, ľudia ešte nemiznú fyzicky, iba z kolektívnej pamäti... Jeho personálnym emblémom sa stal profesor Kusý a medzi mladými nasledovníkmi sa nenápadne popletajú deti a vnuci známych stalinistov, asistujúci pri sociálnych vraždách, trezorovaní nakrútených filmov, veľkých diskreditáciách či drobných polenách pod nohami... a autorskej sebakolonizácii, ktorú v diskurze o filme len vlani pomenovala Jana Dudeková.

Ideológ zavelí a naprogramuje mladého intoleranta, ktorý možno ani nevie, prečo má za šikovnú postavu obsadiť českého herca a za babráka Slováka, či počas pohrebu v priamom rozhlasovom prenose hanobiť zosnulého – ako propagandista Hríb básnika Rúfusa. Ideológ, v tomto prípade profesor Valér Mikula, ventilujúci mnohorako a dlhodobo svoju averziu k veľkosti Rúfusovej, sa možno ani necíti byť zodpovedným za konkrétnu ohavnosť, ktorú svojou koncepciou napokon vyvolal a vyprovokoval.

A keď mladý intolerant opojený čiernobielosťou volá po znovuzriadení koncentračných táborov ako Peter Pišťanek v čechoslovakistickom bulváre Mosty, prepečie sa mu to, nepokarhá ho veru ani Kusý ani Dušan Kováč; takíto bohato platení ideológovia si žijú a dožijú nerušene ako Pezlár, Biľak či mnohé iné prešliapané šľapky. „V každé době dobří lidé kráčejí jistým krokem po své cestě. Ostaní pak kolem nich tančí dobové tance.“


Sociálne vraždy

To je motto slávnej Steigerwaltovej hry Dobové tance. Téma sociálnej lži ostáva pre stúpencov negatívnej filozofie našich dejín neviditeľná, výpovede autorov-sluhov sa zákonite limitujú, znepravďujú, ich obraz doby ostáva v próze i vo veršovačkách pamfletom, aké písali v 50. rokoch hoci Mňačko či Lajčiak, v 70. rokoch Kot (Horúčka) a Štrasser, v 90. rokoch Šimečka a Ivan Hoffmann, ovenčení štátnymi cenami a inými zlatými palcátmi, dohodnoteniami honorárov a dodnes trvajúcou mediálnou mocou. 

Návrat stalinizmu umožnila v morálnom ohľade nepotrestanosť a beztrestnosť jeho páchateľov, jeho formy správne identifikujú a signalizujú mnohé navzájom nezávislé signály, tri najnovšie: „návrat k nekompetentným komisiám pripomína rozhodnutia mocných zo smutne známych päťdesiatych rokov 20. storočia“ (v Bratislave 10. augusta 2010, Prezídium  Matice slovenskej k verejným útokom na jazdeckú sochu kráľa Svätopluka), na zadnej strane najnovšej Tvorby T rozsiahlejší citát od Dr. Gáfrika, a v letnom dvojčísle Slovenských pohľadov na s. 134  náš najvýznamnejší žijúci mysliteľ: „ak sme po roku ‘89 čakali epochu zlatého veku, bola to ilúzia… zjavili sa noví „prehodnocovači“… zredukovali myslenie neinak ako tí z roku ‘50, takže dosť pochybujem, či ešte patríme k západnej kultúre, ktorá si tak vysoko vždy cenila vedomie sebakritiky človeka a komplexnej racionality…“

Vari najhnusnejšie, čo noví stalinisti dnes a bežne – zväčša v médiách – robia, je Rufmord, sociálna vražda. Otvorene sa o tomto fenoméne nehovorí – s jednou výnimkou. Na smrť uštvali manželku Ing. Romana Hofbauera, len preto, že jej manžel mal svoje politické presvedčenie a vstúpil do politiky. Po manželkinej smrti túto sociologicky presnú explikáciu jej manžel-vdovec publikoval. K tomuto otrasnému dokumentu doby z reality sa v chronotope Bátorovej fikcie vzťahuje jeden z nosných motívov románu Stred.  Situácia je prostá. Protagonistka má postúpiť na vyšší vedecký stupeň a sociálny vrah na ňu zaútočí, v podstate prostredníctvom klebety. Inak povedané, vedecká rozprava nenastane.

Tento aspekt má veľký význam – nediskusia. Obeť sociálnej vraždy, občan druhej kategórie, sa odsudzuje presne ako za Stalina – definitívne, absolútne a neodvolateľne. Nie je roveň svojim sudcom a katom, inak by s ňou diskutovali. Mala by obeť mať právo na obhajobu, takisto ako má teoreticky každý aj právo na iný názor v rámci deklarovanej plurality. Mária Bátorová ako prvá v našej literatúre zobrazila takúto postavu sociálneho vraha vo formálne pluralitnej EU. Títo vrahovia (tomu v románe sa ušlo meno Vilo, pripomínajúce nepriamo českú vilnost, slovenskú servilnosť a anglické devil, diabol) ostávajú formálne beztrestní. Jednak pracujú vo svorkách a súdny proces s ideológom a svorkou vykonávateľov by podľa nášho trestného poriadku nemal VEC, t. j. konkrétne ustanovenie Trestného zákona. Možno ohováranie, ale nie uštvanie na smrť.  


Zakázaná téma – chudoba

Na román by to však bolo málo, no v texte stojí podstatne viac. Na jeho hodnotový systém aj architektúru situácií, cez ktoré autorka vyčleňuje z prúdu reči osudy svojich postáv, sa dá vo všeobecnosti vztiahnuť teória dramatického príbehu, ako ju charakterizuje momentálne vari najrenomovanejší svetový autor Robert McKee v diele Story. Jeho nasledovníci hromadne zbierajú ocenenia za najlepšie scenáre a podľa jeho odporúčaní sa okrem iných píšu aj scenáre kriminálnych seriálov CSI. V skratke – každá významnejšia postava rieši nielen vonkajší, ale aj vnútorný konflikt a príbeh sa pokladá za prísne stavaný dôkaz pravdy, ktorá stojí nad fabulou a sujetom.

Mária Bátorová objavila unikátny príbeh lásky, ktorý však sotva vznikol ako apriórny dôkaz vopred danej pravdy. Protagonistka hľadá nielen otca pre svoje dieťa, ale aj svoju identitu. Na toto hľadanie musela Mária Bátorová vytvoriť najmenej uveriteľnú časť svojho diela. Totálnou fikciou voči našej realite je diskusia. Autorka simuluje diskusiu zástancov pozitívnej a negatívnej filozofie našich dejín. Neverím, že kdesi jestvuje taký – po starom povedané – salón, kde by takáto poctivo myslená diskusia a tolerancia ku každému názoru existovala. Namiesto tankov nás okupujú médiá a v nich akýkoľvek dialóg absentuje. V časopise Kultúra sa možno dočítať, že sa začalo nové prenasledovanie kresťanov. V časopise Slovo zas stojí, že sa deje mediálny útlak ľavicových názorov, až po onálepkovanie celej vedeckej konferencie nepravdou. V Slovenských národných novinách sa eviduje nová vlna národnostnej nespravodlivosti najmä na jazykovo zmiešaných územiach. V Slovenských pohľadoch Roman Michelko odhaduje rádovo stovky nezamestnaných novinárov, s „nesprávnymi“ názormi, slovenský film je mŕtvy (V. Godár) a slovenská literatúra sa ocitla na nepriateľskom území (J. Tužinský). Niektoré kauzy, ktoré náhle ustali, ako „kauza najväčšej zločineckej a teroristickej skupiny v dejinách Slovenska“, tzv. „olejárov“, 97 obvinených osôb, signalizujú naopak – mediálnym tichom – že údajný vodca tejto skupiny J. Oleš má v danej veci zastavené trestné stíhanie... Ticho sa pestuje aj o slovenskom podiele na aktívach ŠBČS, ktorý J. Valach odhaduje na 400 miliárd. A naopak – redakčným pokynom vraj v mnohých periodikách zakázali tému chudoby.

Neverím, že táto kombinácia jednotlivých výkrikov v drobných médiách (občas len rádovo stovky výtlačkov) a veľkého ticha o veľkých kauzách a dusivej chudobe sa niekde v realite premieňa na objektivizujúce stretnutie reprezentantov názorových pozícií a spoločné hľadanie pravdy ako súhrnu subjektívnych právd, na ktoré máme všetci údajne právo.  (Nediskusiu v pokuse o moje sociálne zavraždenie vo forme vylúčenia zo Slovenského centra PEN, som sa pokúsil simulovať ústrednou esejou v knihe O historickom bezvedomí, čiže inak a vari aj menej efektívne ako to vyšlo autorke románu Stred.)


Čo je to „táto krajina“?

Diskusia vo fiktívnom neskutočnom Bátorovej salóne totiž reálne prebieha, a v tom vidno ďalšie nóvum románu Stred. Vymedzuje nielen chronotop ale aj inscape, vnútornú krajinu názorov, ktoré sú dovolené v médiách a tých, ktoré sú v okupačných médiách na Slovensku prísne zakázané (téma chudoby, téma slovenskej identity, téma obetí doterajších vojenských a policajných okupácií Slovenska...). Túto asymetriu vidno pri nediskusiách o sochách solúnskych bratov, pražského kolonialistu Masaryka, slovenského štátnika Štefánika a vojnového zločinca Svätopluka, aby som v jednej vete letmo a dosť kontroverzne reprezentoval všetky hodnotiace spektrá.

Sú však len dve zásadné hodnotiace pozície – pozitívna a negatívna filozofia našich dejín. Negatívna, založená na zločinných ideológiách fašizmu, maďarizácie a čechoslovakizmu, neguje všetky hodnoty a celé národnooslobodzovanie hnutie slovenského národa. Spoluautormi negatívnej filozofie našich dejín ostanú Masaryk (Slovensko ako rezervoár vitálnej energie pre český národ (1904) a Tisza (Niet slovenského národa)). Tisíce reprezentantov tiszovskomasarykovskej koncepcie s najväčšou hustotou výskytu v spoločenských vedách, médiách a v Bratislave by boli najradšej, keby nebolo existovalo Povstanie ani Dubček, ani zo jedenásť vojenských a policajných okupácií Slovenska od roku 1918, ani národne oslobodené Slovensko od roku 1993, usilovne presadzujú mnohoraké záujmy tandemu Praha-Budapešť, majú dokonca svoj oddelený jazyk, nepovedia napr. nikdy Slovensko alebo moja vlasť, iba „táto krajina“.

A do „tejto krajiny“ sa konvertitke ku katolicizmu, špičkovo vzdelanej žene, medzinárodne oštrnganej vedkyni a obeti sociálnej vraždy, zatiaľ nedokonaného pokusu o likvidáciu jej kariéry, ide narodiť dieťa od muža, ktorého rodičov o generáciu skôr vyhnali dodnes nepotrestaní aktéri sudetského zločinu... Akoby si budúca matka, odsúdená dobudúca žiť vo vnútornej emigrácii vo svojej vlasti, podvedome zvolila otca s génmi, zasiahnutými skúsenosťou vyhnania a emigrácie.


Nevšedná autorka

Román Márie Bátorovej Stred sa podľa môjho skromného odhadu-abdukcie dožije dvoch alternatív. Budú ho buď, ako predchádzajúce diela v tomto vývinovom rade (Elena Kovaľová-Kytková – Mŕtvi sa dívajú, Gabriela Rothmayerová – Vtedy na východe) silou-mocou okupačných médií v službách negatívnej filozofie našich dejín ignorovať, zamlčiavať a mlčať z celej sily, ako sa mlčalo o Démonovi súhlasu a Dúchaní do pahrieb, ako sa mlčí o autentických dramatikoch, likvidácii desiatok žánrov a o trezorových filmoch. Alebo otvorene zaútočia, na autorku osobne, na vydavateľstvo, ktoré si toto trúflo vydať, na hocičo a hocako, priamo, či nepriamo.

Na jednom už nezničiteľnom fakte však sociálni vrahovia, rufmorderi, novostalinisti a ich napomáhači už nezmenia nič – román Stred nastavil ich nedemokratickej a proticivilizačnej pokrivenosti rovno a priamo originálne zrkadlo a duch našej doby sa v ňom podarilo zobraziť poctivo, s plným emocionálnym, racionálnym aj morálnym nasadením nevšednej autorky, po odchode Kláry Jarunkovej a po vytvorení románu Stred vari najvážnejšej kandidátky na prvú dámu slovenskej literatúry.

„Len od takého človeka sa môžeme dozvedieť, aká bola neskreslená skutočnosť tej doby“.


Neporazené sebapoznanie

V kontexte medzinárodnej tvorby sa román Stred tematicky vraďuje k „príbehom porážok“, najmä balkánskych autorov (Turek Orhan Pamuk v Čiernej knihe reflektuje porážku islamskej kultúry západnou, Chorvát Miroslav Krleža v Bankete v Blitánii a Vladimir Nabokov v Bledom ohni porážku fiktívnej malej krajiny okolitými mocnejšími susedmi, resp. extrémistickou vládou zapredancov, v dramatike viacerými titulmi svetoznámi Srb Dušan Kovačevič a Macedónec Goran Stefanovski).

Podtitul „zásah skoro do čierneho“ poukazuje na ďalší nevyhnutný vývinový krok v našej literatúre, plným zásahom do čierneho bude dielo, ktoré sa pustí do hĺbkovej analýzy našej identity, v čom za spomenutými autormi a národnými literatúrami meškáme aj preto, že nemáme ani zákon o národnej literatúre, ani národné divadlo, ani priestor na pôvodnú dramatickú tvorbu (nerátame do nej sebakolonializačné a komerčné tituly), ani mediálny priestor, ani kultúrnu politiku. Táto nevyhnutná téma však postupne dozrieva, aj vďaka parádnym prekladom viacerých horeuvedených titulov od Jána Jankoviča a Otakara Kořínka, ktoré môžu zohrať úlohu katalyzátora našej reflexie.

Prehrali sme, ale chuť a skúsenosť porážky nám prinesie nové sebapoznanie. V tomto zrejme platí Šklovského teória o migrujúcich sujetoch. Za literárnym vývojom na Balkáne v tomto ohľade meškáme, no s porážkou súvisiace sujety k nám časom domigrujú.

Autor je spisovateľ a vysokoškolský učiteľ

Medzititulky Slovo


Foto:
Autor foto: