Zelenému hnutiu chýbajú peniaze a ľudia

Environmentálna občianska spoločnosť zaživa ťažkú krízu. Jej charakter je aj ekonomický. Mimovládne organizácie si za posledné dve dekády zvykli na systém financovania založený na grantoch. Napíšu projekt, dostanú peniaze. Dnes, keď sa nadačné zdroje presúvajú do iných oblastí, organizácie zisťujú, že nemajú zdroje, aby zabezpečili svoje aktivity.

Ďalší problém je personálny. Organizácie si nedokázali udržať kľúčových lídrov. Poodchádzali im do zahraničia a do súkromnej sféry. Môže za to tiež nedostatok financií, najviac peňazí predsa ide do ľudí. Mnohé organizácie, ktoré si ešte pred piatimi rokmi mohli financovať vedúcich projektov, kampaniarov a vedúcich v regiónoch, si to už nemôžu dovoliť. Začali opäť fungovať ako pred desiatkami rokov – na dobrovoľníckej báze. V environmentálnej sfére sa dokázala úspešne profesionalizovať len menšina organizácií. Ostatné upadli do stagnácie a do dobrovoľníckych aktivít, ktoré nemôžu plnohodnotne nahradiť systematický komplexný prístup.


Environmentalisti sú politicky rozdrobení




Aktivisti, inšpirovaní českým modelom, sa aj u nás pokúšali presadiť zmeny v rámci Strany zelených. U našich západných susedov stranu medzi rokmi 2000 a 2002 ovládli environmentálni aktivisti ako Jakub Patočka a Jan Beránek, ktorí tam pritiahli veľa ľudí z občianskych združení. Po ich reforme získala strana, ktorá mala preferencie nula celá nula nič, tri percentá hlasov. Úspešne stranu resuscitovali po rokoch marginálnej existencie. Neskôr stranu ovládli profesionálni politici okolo Martina Bursíka, ktorí ju vytiahli k volebnému úspechu. Strana zelených sa dostala nielen do parlamentu, ale aj do vlády. Toto na Slovensku nevyšlo.

V našom environmentálnom hnutí množstvo ľudí nemá ambíciu angažovať sa stranícky. Iná, pomerne veľká skupina je roztrieštená medzi krajnými pozíciami pravice a ľavice. Dá sa to ilustrovať na situácii v Bratislave. V komunálnych voľbách sú aktivisti rozdelení na päť častí. Máme ľudí, ktorí sa nechcú vyjadriť, iní podporujú Magdu Vášáryovú, tretí Ftáčnika, štvrtí SDĽ, ďalší – pomerne veľa – sa dali na občiansku kandidatúru prostredníctvom Jána Budaja. Kríza rozdrobenosti panuje na celom Slovensku.


Kríza identity




Za posledné roky sa dá sledovať ústup zelených mimovládok od autentickej činnosti. Organizácie sa vzdávajú kampaňovej práce, požiadaviek na spoločenské zmeny, radikálnejších foriem protestu. V minulosti sme mali niekoľko organizácií, ktoré boli schopné dotiahnuť pred ministerstvo životného prostredia na protest niekoľko stoviek ľudí. Spomeniete si na dačo také za posledný rok?  Greenpeace možno ostali jediní, kto si zachoval aspoň trochu kontroverzné a konfrontačné prejavy.

Organizácie musia zúžený grantový systém využívať omnoho efektívnejšie, všetky ostatné aktivity v zásade odpísali, robia len to, na čo majú šancu získať grant. Výsledkom je napríklad prerod Priateľov Zeme, ktorí kedysi dokázali úspešne aktivizovať občanov, na environmentálnu výchovu. Tá je síce dôležitá, ale robí ju aj množstvo iných organizácii. Pole, kde boli Priatelia Zeme predtým aktívni, opustili.

Pozitívne signály prichádzajú na miestnej úrovni. Ľudí prebúdza pezinská skládka, trebišovská tepelná elektráreň, ťažba zlata v Kremnici. Miestni aktivisti, ktorí sú mimoriadne známi a uznávaní v komunite ako lídri v oblasti ochrany životného prostredia, sú však zväčša neúspešní kandidáti vo voľbách. Možno je rozdiel v tom, ako ľudia vnímajú ochranárov v ich roli, a ako možných politikov.


Pravica – ľavica – zelená





V Greenpeace sú rôzni ľudia, od silne veriacich až po ľavicových anarchistov. Spája ich myšlienka ochrany životného prostredia. Aj tak sa tam pred voľbami o istých témach diskutuje. „Vysledoval som, že ľavicoví voliči v environmentálnom prostredí majú nechuť voliť ľavicu. Môžu za to  skúsenosti z posledných štyroch rokov,“ hovorí Juraj Rizman. „Nástup Smeru sme vítali ako šancu, že po ôsmich rokoch pravicovej vlády budeme môcť nadviazať dialóg s ľavicou, ponúknuť riešenia pre praktickú politiku, diskutovať. K dialógu nedošlo, aj keď organizácie mali snahu.“

Pravicová vláda má za sebou pár mesiacov a dialóg s medzivládnymi organizáciami sa už začal. „U pravice sme narazili na oveľa ústretovejší prístup. Je to prekvapivé, lebo v zahraničí je skúsenosť iná,“ poznamenal šéf Greenpeace. Po komunálnych voľbách bude dôležité, či Smer urobí kroky k transformácii. Nakoľko bude reflektovať potrebu komunikácie s občianskou spoločnosťou a s mimovládkami.


Kde sa schovali radikáli?




Jurajovi Rizmanovi chýba na Slovensku potenciál revolty. „Párkrát som sa zúčastnil pokusov o street parties. Organizovali ich anarchisitické zoskupenia. V posledných rokoch sa nekonalo nič.  Ešte aj to extrémne krídlo, ktoré tu kedysi fungovalo, nie je vidieť a počuť.“

Nechuť Slovákov ísť do revolty a biť sa za svoju pravdu formou priamej akcie  je ďalšia téza na celý seminár. Pre ilustráciu – v rovnakom čase demonštrovalo  40-tisíc českých odborárov a dve tisícky slovenských. Okrem toho tu chýbajú alterglobalisti. Teda taký typ organizácie, ktorý by sa snažil o prepojenie environmentálnych otázok s ľudskoprávnymi a spoločenskými.

(red)

Nasledujúci seminár bude na tému Voľby 2010: populizmus a „nové strany“. Bude sa konať 23. 11. o 16:30 v Bratislave vo Filozofickom Ústave SAV, Klemensova 19, a 24. 11. od 17:00 v Prahe, Goethe Institut, Masarykovo nábřeží 32. Vystúpia: Pavol Marchevsky, Centrum sociálnych výskumov pri INFOSTATE, Bratislava, Jan Bureš, prorektor Metropolitní univerzity Praha, Patrik Eichler, novinár, Deník Referendum, Praha/Brno, Robert Žanony, nezávislý analytik, Bratislava.

Moderátor v Prahe: Martin Brabec, Masarykova demokratická akademie, Praha

Moderátor v Bratislave: Martin Muránsky, Friedrich-Ebert-Stiftung, Bratislava

Foto: Zľava: Marek Hrubec, Juraj Rizman, Ivan Lesay a Ján Černý

Voľné pokračovanie tohto semináru nájdete tu.