Radikálna je dnes pravica (1)

Zo zvukového záznamu spracovala Eva Blažeková


Kam smerujú snahy moderného ľavicového myslenia?

Rudolf Převrátil: Moderné ľavicové myslenie znamená hľadanie radikálnej alternatívy ku kapitalizmu. Ellen Woodová, ktorá sa zaoberá jeho históriou a napísala slávnu knihu Pôvod kapitalizmu, hovorí: „Dnes je očividnejšie než kedykoľvek predtým, že imperatívy trhu nedovolia kapitálu prosperovať bez zhoršovania životných podmienok množstva ľudí a poškodzovania životného prostredia na celom svete. Dospeli sme do bodu, kde deštruktívne dopady prevyšujú materiálne prínosy kapitálu.“ Toto je všeobecný dôvod, prečo treba hľadať alternatívu.


Existuje u nás hnutie, ktoré by sa usilovalo o radikálnu premenu?

R. Převrátil:V Európe a v Severnej Amerike nie. Dôležité je tu slovo hnutie. Napríklad podľa Immanuela Wallersteina je sociálna demokracia kultúrna alternatíva, ale dnes nemá perspektívu ako hnutie. Už sa s ňou totiž vášnivo nestotožňujú masy tak ako v minulosti. Neveria, že prinesie socializmus.

Je tu otázka, či vo vyspelých krajinách môže vôbec vzniknúť radikálne hnutie. V krátkodobej a strednodobej perspektíve nie. Jednoducho preto, že Európa a Severná Amerika patria k centrálnym krajinám. Aj tí ľudia, ktorí sú na nevýhodnej strane vzťahu medzi kapitálom a prácou a sú zbavovaní svojich životných podmienok, majú predsa len záujem na zachovaní súčasného systému. Centrálna poloha im stále zabezpečuje určité výhody.

Na periférii alebo na semiperiférii, kde sa radikálne alternatívy objavujú, je zasa ťažké hľadať ich zovšeobecnenie tak, aby z toho vzniklo celosvetové hnutie. Hodnotová orientácia týchto hnutí a ich politické predstavy sa dnes nedokážu presadiť v Severnej Amerike a Európe.

Ľavica sa musí snažiť vyriešiť tento problém predovšetkým z dlhodobého hľadiska. To znamená v polohe určitých základných hodnôt. Je to radikálne chápanie rovnosti, a – keďže sa nedá vylúčiť, že v dohľadnom čase prejdú naše spoločnosti ostrou krízou – uchovanie určitých ostrovov ľudskosti, enkláv pozitívnej deviácie, kde ľavica môže pôsobiť a uchovávať okolo seba humánne prostredie.

Bude potrebné prestať spájať pokrok a rozvoj s rastom. Budúci dlhodobý program ľavice, ktorý bude môcť spojiť ľudí, nemôže byť založený na tom, že budeme pritakávať liberálnej alebo kapitalistickej koncepcii rastu. Neznamená to prikloniť sa k nejakej hlboko zelenej ideológii a odmietať pokrok. Musí však dostať úplne inú dimenziu, nemôže to byť ďalej materiálny rast.

Angličania, napríklad George Monbiot, upozorňujú, že keďže nemáme alternatívu, ktorá by bola vypracovaná ako konkrétny model, nemôžeme robiť kompromisy s liberálnym modelom. Žiadne ideologické ústupky. Treba sa pevne hlásiť k zásadným hodnotám, naučiť sa ich obhajovať a nemlčať, keď sa spochybňujú. Odmietať koncepciu homo homini lupus. Vypracovať sa argumentačne a od začiatku klásť odpor.

Michael Hauser: Môžeme rozlíšiť dva základné prístupy k ľavicovým hnutiam a k ich situácii. Prvý je tradičný marxistický. Vychádza z empirického opisu reality a hovorí, že dokiaľ sa nezmenia socioekonomické podmienky, ľavica nebude mať šancu na úspech. Uznáva to, čomu Theodor Adorno vraví čakanie – na to, kým sa zmenia reálne podmienky. Až potom sa ľavica môže dostať k slovu.

Druhý prístup sa zaujíma o politiku a o politický subjekt, v starej terminológii o otázku  politického vedomia. Vychádza z toho, že neexistuje žiadna priama determinácia medzi socioekonomickými podmienkami a politikou. Dôkazom môže byť rok 1968 v západnej Európe. Sociálny štát bol na vrchole, po všetkých stranách sa zlepšila sociálna situácia ľudí, napriek tomu práve vtedy prišli najväčšie sociálne hnutia, aké si západná Európa pamätá za posledné storočie.

Tento prístup sa spája s politológmi a sociológmi, označovanými ako postmarxisti (Alain Badiou, Jacques Ranciere, Slavoj Žižek), zatiaľ čo prvý prístup je záležitosťou takzvaných neomarxistov (Immanuel Wallerstein, David Harvey).


Spomínali ste riešenia skôr z dlhodobého hľadiska, určenie hodnôt. Pracujú na tom ľavicoví filozofi?

R. Převrátil: Niektorí myslitelia sa snažia konkretizovať, kde by sa dali aj v tých strednodobých perspektívach hľadať cesty k porozumeniu. S veľmi zaujímavou alternatívou prišiel David Harvey vo svojej najnovšej knihe Tajomstvo kapitalizmu (Enigma of Capital). Vytypoval tematické oblasti, v ktorých sa dajú aj v dohľadnej dobe hľadať na celom svete konkrétne politiky. Je to rešpektovanie prírody, radikálne egalitárstvo v spoločenských vzťahoch, inštitucionálne usporiadanie založené na spoločných záujmoch, demokratické administratívne procedúry, pracovné procesy organizované priamymi producentmi, každodenný život ako neustále objavovanie nových vzťahov a možností, duchovná koncepcia založená na sebarealizácii v službe iným a organizačná inovácia, smerujúca k spoločnému dobru, a nie k militarizácii a vytváraniu situácie „každý každému vlkom“.

Pri pohľade na existujúce hnutia, pre ktoré by tieto body mohli byť relevantné, vytypoval  päť epicentier sociálnych zmien. Čiže klasické mimovládne organizácie, anarchistické a grassrootové organizácie, odbory a politické strany, sociálne hnutia, ktoré nemajú konkrétnu politickú filozofiu, ale pragmaticky vzdorujú vyvlastňovaniu a vyháňaniu (Týka sa to najmä Latinskej Ameriky.) a napokon emancipačné hnutia okolo otázok identity ženy, gayov, rasových, etnických a náboženských menšín.

Sú to samé tradičné veci, no aspoň sa tu niekto snaží o kategorizáciu a pojmové uchopenie toho, čo teraz konkrétne existuje. Nemyslím si, že Harveyove body sú základom nejakého strhujúceho filozofického zovšeobecnenia. Nezostáva nám však nič iné, len sa neustále rýpať v konkrétnej realite a hľadať to, v čom sa koncentruje snaha o odpor voči súčasným negatívnym zmenám. Jedine tak, že sa budeme v praktickej politike a v pojmovej práci zaoberať navonok nezrozumiteľnou chaotickou realitou, môžeme dospieť k jej pochopeniu a k odvodeniu nejakých programových zásad. Je to veľmi nevďačná práca, no iná cesta asi neexistuje.


Ako na ľavicu zapôsobila kríza?

M. Hauser: Kým bol vládnuci poriadok, povedzme neoliberalizmus, stabilný, zdanlivo mizol rozdiel medzi pravicou a ľavicou. V reálnej politike vyzerali kroky ľavicových a pravicových vlád skoro rovnako. Politológovia, ktorí tiahnu k deskriptívnemu prístupu, hovoria, že už preto nemá zmysel ich rozlišovať. No rozdiely sa začínajú znova objavovať, keď prichádza kríza a objavujú sa trhliny v systéme. V politike opäť začína o niečo ísť.

Tu sa rodí zvláštny paradox. Čakali by sme, že ľavica vznesie nejaké zásadné požiadavky na zmenu, že príde s odvážnymi nápadmi, čo v tejto situácii robiť. No keď si vypočujeme ľavicové politické strany, čo hovoria? „Hlavné je udržať sociálny štát, zabrániť neoliberálnym reformám, uchrániť nás od najhoršieho.“ Nie je to nič iné ako konzervatívny postoj – snaha zachovať daný stav vecí.

Ten, kto prináša návrhy, ktoré sú odvážne až radikálne, je v dnešnej dobe pravica. U nás v Čechách prebehla vážne mienená diskusia o tom, či neprišiel čas na obmedzenie volebného práva: Majú ho všetci občania Českej republiky, no len niektorí sú inteligentní. A len tí by mali rozhodovať o dôležitých veciach. Iní tvrdia, že voliť by mali len tí, čo prispievajú do rozpočtu – teda podnikatelia. Vtip je v tom, že väčšina českých podnikateľov neplatí dane, takže by volebné právo stratili. To si navrhovateľ neuvedomil. To však nie je zo strany pravice všetko. Pozrime sa do Veľkej Británie. Objavil sa tam prúd, ktorý sa niekedy označuje ako červení konzervatívci. Ich hlavným predstaviteľom je predseda vlády David Cameron. Jeho strana prišla s víziou novej spoločnosti –  treba obmedziť vplyv štátu, ktorý ničí prirodzené tkanivo spoločnosti, decentralizovať ho, a tým sa oslobodiť. Červení konzervatívci prichádzajú s návrhmi na decentralizáciu bánk, posilnenie regionálnej samosprávy, žiadajú, aby chudobní mali podiel na kapitále. Pravica je oveľa radikálnejšia a odvážnejšia ako celá ľavica.


Čo by s tým mala ľavica robiť?

M. Hauser: Buď sa môže držať koncepcie sociálneho štátu, ktorá je sama o sebe problematická a aj tak je to len taká z núdze cnosť, alebo musí hľadať novú či staronovú víziu.Koncept sociálneho štátu sa dá oprávnene kritizovať z hľadiska zadlžovania a sociálnej krízy. Aj zo strany marxistických ekonómov. Napríklad Američan James O´Connor napísal knihu Fiškálna kríza štátu, kde zdôvodňuje, prečo sa sociálny štát nevyhnutne dostáva do rozpočtového deficitu. Je to preto, že sociálny štát nie je socializmus. Hlavú úlohu tam stále hrá privátny sektor. Príjmy sú nevyhnutne menšie ako výdaje, lebo väčšinu zhltne súkromný sektor.

Podľa všetkého si ľavica musí nájsť novú víziu. A mala by mať aspoň takú odvahu, akú má pravica. V čom je problém? Ľavica samozrejme má nejaké vízie, hovorí o sociálnej spravodlivosti, rovnosti, emancipácii, o podmienkach pre život všetkých ľudí... No tieto myšlienky nemajú  správny politický náboj. Znejú ako vyprázdnené politické slogany. O sociálnom štáte počúvame od sociálnej demokracie pred každými voľbami.

Horšie je, že tieto slogany preberajú a pravicové strany. Pred minulými voľbami bol na pútačoch ODS heslo „chceme, aby robotníci dostávali 25-tisíc korún“. Na bilborde sociálnej demokracie bolo konzervatívne heslo „bezpečie a prosperita“...

Súčasný francúzsky filozof Alain Badiou prišiel s myšlienkou, že by sme sa v dnešnej dobe mali vrátiť k ideám. Aby heslá nepôsobili ako predvolebný trik a pragmatické reči, potrebujú niečo zásadné, dôležité, čo pôsobí ako výzva k činu. Treba vrátiť do hry platónske pojmy – niečo, čo presahuje bezprostrednú situáciu. S tým, že ak sa teraz primkneme k týmto ideám, môžeme začať meniť danú situáciu.

Idey, o ktorých hovorí Badiou, nie sú, samozrejme, nič iné, ako staré ľavicové princípy rovnosti pre všetkých a oslobodenia. Lenže získavajú iný charakter. Chápe ich materialisticky – neexistujú v nejakom platónskom svete ideí, ale vychádzajú z danej sociopolitickej situácie. Zrazu je tu „javenie idey“ – pojmy začnú byť smerodajné a začnú nás vyzývať k činu. Ľavica potrebuje svoje heslá previesť na tieto materialisticko-platónske idey. Až potom tu bude niečo, čo ju povedie k reálnemu politickému činu.

Foto 1: Rudolf Převrátil
Foto 2: Michael Hauser
Foto 3: Michael Hauser, Rudolf Převrátil a Jozef Lysý
Foto 4: Michael Hauser a Rudolf Převrátil

Autor foto: Eva Blažeková