Každá ideológia v kultúre je marketingovou záležitosťou

Jaroslav Šrank (1975). Pôsobí na Katedre slovenského jazyka a literatúry a Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vyučuje slovenskú literatúru 20. storočia. Venuje sa analýze, interpretácii a kritike súčasnej slovenskej poézie. O tej najmladšej napísal stať Hľadania básnikov prichádzajúcich na sklonku tisícročia do knihy V. Marčok a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2004). Najnovšie ako doslov antológie Sex po slovensky 2 (2005) vyšla jeho štúdia o podobách sexu v modernej slovenskej literatúre. S literárnym kritikom a pedagógom Jaroslavom Šrankom sa rozprával Marián Cirovský Kde sa podľa vás nachádza súčasná slovenská literatúra: v predsieni nebývalého rozkvetu, alebo naopak, na schodisku vedúcom do pivnice úpadku? - Nemusí sa všetko diať podľa predstáv novinárov, ktorí potrebujú pohyb, akciu, napätie a krízu. Ale môže sa. Pripusťme. Potom však treba povedať, že slovenská literatúra sa nepohybuje celistvo a iba vo dvoch smeroch. Na jednej nohe nervne fajčí v kuchyni, druhou uteká rojčiť do záhrady, tretia ju ťahá predvádzať sa do televízie, na štvrtej by najradšej za domom betónovala bazén pre vzorovú rodinku, ibaže sa namiesto toho na piatej šuchce do pivnice po povraz a šiestou si pri tom všetkom zavadzia. Je to pavúk, pavúk na tenkých a popletených nohách, riadi sa protichodnými pohnútkami, ale hneď tak niečo s ním už nezamáva. Veď sa len pozrime, ako sa „pekne“ adaptoval na náš milý kapitalizmus. Akoby sa chcel ukryť do povznášajúcej tvorivej samoty, ale zatiaľ ochotne nadbieha požiadavkám trhu, ako bezostyšne usporadúva svoje vzťahy podľa zákona, že silnejší žerie slabšieho, ako sa drzo zdokonaľuje v manipulovaní so zákazníkom. Na Slovensku vzniká čoraz viac kníh zameraných na komerčný úspech. Je to prirodzený vývoj, alebo umelo nafukovaný/manipulovaný fenomén? Pohybujú sa v slovenskom literárnom živote akési „napučané“ figúrky? Autori, ktorí vyvíjajú nemálo úsilia na vlastnú propagáciu, popularitu, disponujú aj primeranou zručnosťou? - Nejeden slovenský spisovateľ pochopil, že pravidelné pripomínanie sa v masových médiách je užitočné. Mnohí ďalší by sa radi pridali, ale nemajú čo ponúknuť, tak sa aspoň tvária vznešene. Kto z akýchkoľvek dôvodov čítať potrebuje, musí hľadať medzi jednými aj druhými a stále pritom musí byť ostražitý, aby si vyberal knihy, ktoré mu život zmnožujú, a nemárnil ho s literárnymi simulantmi. A takých spisovateľských figúrok a bublín, čo sa vydávajú za nepostrádateľných všeumelcov, je na Slovensku dosť a dosť. Prostriedkom ich úspechu sú často práve médiá pre najširšiu verejnosť, ktoré sa riadia svojimi obmedzenýmia momentálnymi potrebami, a nemajú ani čas, ani priestor, ani záujem hĺbkovo sondovať a usúvzťažňovať zložité literárne problémy. Potrebujú však krasorečníkov, ktorí dokážu dať úžitkovým textom nejaký ten švih a šmrnc. A o knihy sa zaujímajú len z propagačnej stránky, nie z problémového hľadiska. Ak má takýto spisovateľ za sebou vydavateľa s tým správnym čuchom, hviezda sa už derie na svet. Netuším, či má toto počínanie naozaj aj nejaké závažné ekonomické efekty, či výrazne zvyšuje predajnosť, dlhodobo sa však určite vyplatí minimálne v tom zmysle, že je platformou, na ktorej sa dá stavať kariéra. Ale pohotové názory na čokoľvek a žonglovanie s vlastným súkromím na verejnosti automaticky nezaručujú kvalitu autorových textov... Odjakživa knihy pri čítaní dočarbávam rôznymi poznámkami. Ale až pri tej našej najvyzdvihovanejšej súčasnej mladej próze som musel vymyslieť značku pre pocit extrémne neznesiteľnej nafúkanosti. Vyzerá takto: UÁÁÁ!!! Ale, samozrejme, figúrky nie sú len medzi našimi prozaikmi. Toť nedávno sa jeden Juraj K., ktorý v televíznej diskusnej relácii Pod lampou nesúvislo reprodukuje divácke maily, pôvodne K. ako kníhkupec, sám kvalifikoval na literárneho kritika a ako sa mu pekne darí! Čochvíľa bude mať článočkov na knižočku, to si pochutíme na slovnej huspeninke! Čo prevláda väčšmi medzi slovenskými spisovateľmi: presvedčivosť alebo priehľadná autoštylizácia? - Každý, kto sa objaví v médiách, dáva chtiac-nechtiac svoje meno, tvár, názory k dispozícii nejakej štylizácii. Spisovatelia, ako osoby verejne vystupujúce dobrovoľne a sústavne, sa jednoducho bez autoštylizácie nezaobídu. A tie dnešné sú zvlášť pestré. Jeden dáva ako snob na obdiv svoju úspešnosť, ďalší trvá na národných hodnotách, existuje rola bohéma-kriminálnika, kuchynskej tetky, drevorubača, zatrpknutého blazeovanca. Čoraz populárnejšia je najmä duchovná orientácia. Ale aj to je z veľkej časti len propagačná, reklamná stratégia, ako sa ukázalo nedávno, keď mediálne výstupy slovenského básnika pustovníka vyvrcholili tým, že na predvianočný trh dal svoje zobrané básne a príbehy. Ostražitosť si žiadajú najmä tí, ktorí nie sú schopní sebairónie. Napríklad kritik, ktorý za posledný rok nevypotil ani jednu recenziu. A čo hrdina? Znovu(?) počuť hlasy volajúce po návrate pozitívneho hrdinu, po návrate človeka činov. Pravda, nejde o socrealistického hrdinu, ale o hrdinu s priam metafyzickými, alebo skôr len náboženskými ideálmi... - Tento blud zamestnáva v poslednom čase napríklad takého D. Pastirčáka. Vo svojich editoriáloch v Romboide pritom zabúda už aj na gramatiku, i na to, ako sa píše meno Albert Einstein. Takže je dosť zábavné pozorovať, ako moralizuje nad úrovňou slovenskej literatúry, ale pritom mu nerobí problém nedodržiavať pravidlá slovenského jazyka. Žeby zápal? Za blud jeho požiadavku považujem preto, lebo v podstate od literatúry žiada, aby ponúkala nasledovaniahodné a povznášajúce modely, vzory, návody konania, myslenia, správania. Teda aby bola transparentne didaktická a aby bola ako taká aj prijímaná, čítaná. V poriadku, kto na seba chce vziať takéto pochybné bremeno, nech sa s ním popasuje. Ale nemožno touto vychovávateľsko-agitátorskou predstavou hrdinu merať aj všetky ostatné možnosti, ktoré spisovatelia pri modelovaní postáv a knižných svetov využívajú: reflexiu, iróniu, grotesku, voyeurske predvádzanie atď., a zhadzovať ich apriórne ako úpadkové, amorálne a ktovieaké ešte. Spomenuli sme autorov bažiacich po bulvárnej sláve. Sú tu však aj takí, ktorým stačí priestor na stránkach literárnovedných periodík. V čom vidíte najväčšie negatíva súčasnej slovenskej časopiseckej „kultúry“? - Naša literárna obec už nie je rozčesnutá na dva tábory na základe ideologického sporu ako počas 90-tych rokov, ale je atomizovaná na množstvo malých skupiniek a osobných spojenectiev, ktoré sú motivované momentálnymi pragmatickými záujmami. To sa odráža aj v našich literárnych časopisoch. Každý má svoj takmer uzavretý okruh prispievateľov, ktorí len málokedy dovidia ďalej, než za hranice tohto okruhu. O konfrontáciu, konkurenciu a kritiku má záujem len málokto, zato každému dobre padne akceptovanie, pozitívne uznanie, pochvala. A keďže atomizovanosť spôsobuje, že niet dostatok špecializovaných, erudovaných autorov ani textov, každý robí všetko. A podľa toho to, samozrejme, aj vyzerá. Dôsledkom toho je, že naše časopisy sa nezaoberajú literatúrou problémovo, ale reklamne. Už dávno slúžia len na relaxáciu, pookriatie, občerstvenie našich autorov. Tu sa o mne píše, tu mám prózičku, tu interview – koho by to neoblažilo? Samé recipročné trenie, rozotieranie, hnetenie, tepanie a chvenie. Lebo slovenské literárne časopisy predovšetkým rozvíjajú kultúru masážnych salónov. Kým v „klasickom“ salóne musí byť pri tom zachovaná zreteľná hranica medzi funkciou uspokojovaného a uspokojujúceho, v prostredí literatúry vládne atmosféra ich radostného striedania, zmiešavania a rozptyľovania. Ba práve oplácanie služieb je povýšené na určujúci princíp kvôli všestrannému nasýteniu zúčastnených. A ty, exot, listuj časopismi pozliepanými z krčmových debát, denníkových záznamov a gratulácií, ktoré sú maskované ako rozhovory, recenzie, štúdie. Veď to poznáte, sám o mesiac v tomto plátku uverejníte recenziu na autora, ktorý vás do štvrťroka osloví s anketou o vašom spoločnom známom... Navyše, z redakčnej práce našich kultúrno-elitných, ale aj tých trendy-módnych umelecko- -intelektuálnych literárnych časopisov, ale aj vydavateľstiev vypadla korektorská zložka. Budem prísny a poviem, že dôvody ma nezaujímajú, ale dôsledky urážajú. Tak ja si kúpim knihu slovenského autora, dajme tomu, že už sa vopred obávam, že ma akurát roztrpčí, ale z profesionálneho záujmu sa do nej pustím, a ešte v nej mám robiť aj korektúru? Nakoniec to však má aj svoje pozitívne efekty. Aspoň sa každý môže presvedčiť, v akom stave naša intelektuálna elita odovzdáva na zverejnenie svoje texty, ako spisovatelia ovládajú gramatiku jazyka, ktorým chcú tešiť, balamutiť, vychovávať atď. svojich čitateľov, ktorým sa živia, o ktorý by sa mali starať a zveľaďovať ho. Spomenuli ste rozčesnutosť na základe ideologického sporu. Taká bola situácia v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Pominula hrozba ideologických tlakov a manipulácií? - Jeden druh manipulácie a cenzúry je sprievodným znakom už spomínanej atomizovanosti. Do seba zahľadená redakcia nepripustí, aby sa na stránkach jej časopisu kritizovali pomery v domácom okruhu, a recenziu na knihu autora z iného košiara považuje za zbytočnú, ak nie rovno neprípustnú. Z väčšieho odstupu zasa asi toľkoto: vnucuje sa, že súčasná kultúra je ohrozená najmä technokratmi a ekonómami, že spoločenské vzorce, ktoré sa u nás ujali, prajú najmä konzumnému, komerčnému umeniu. Zväčša sa k tomu hneď zdvíha varovný prst, že brak nás zomelie a vygumuje, zmení na automaty, zbaví národnej identity. A keďže štát nemá inú víziu, podľa ktorej by sa mala slovenská kultúra rozvíjať, tento trend triumfuje. Ale nepovažujem ho za najnebezpečnejší. Každý z nás je v nejakej miere konzumentom populárneho umenia. Každý z nás má slobodu určovať si tú mieru sám a každý z nás má slobodu narábať s komerčným umením po svojom. Užívať si ho, alebo ho (napríklad) používať ako materiál na súkromnú sociológiu. To, čo ma znervózňuje viac, je prienik a udomácňovanie náboženského fundamentalizmu v umelecko-intelektuálnom prostredí. Spočíva v tom, že ako jediná alternatíva voči komerčnému umeniu a ako jediná forma obrany pred ním je prezentovaná religiózna tvorba. Hlavne v masových médiách sú prezentovaní buď predstavitelia šoubiznisu, alebo ako ich náprotivok profesionálni a amatérski kazatelia. Tí prví sú akože pre plebs a tvrdo na tom zarábajú, tí druhí reprezentujú nezištnú elitu. Akoby žiadna iná alternatíva neexistovala, akoby originálne a hodnotné súčasné slovenské umenie bolo práve a len to katolícke. Spomenul som, že každá ideológia v kultúre je dnes predovšetkým marketingovou záležitosťou. V prípade tohto trendu je však nebezpečné to, že vykazuje celkom zreteľný ťah na zaujatie dominantnej pozície v kultúre a že má podporu, sympatie, spojencov v mocenských štruktúrach tohto štátu. V takom časopise Impulz je pravidelným analytikom a vykladačom literatúry, filmu či hudby slovenský minister vnútra. Z argumentov, vývodov, obmedzenosti a zaslepenosti predstaviteľov tohto tábora ide až hrôza. (Niežeby som ich politickým protivníkom dôveroval.) Pôsobíte na škole. Čo vás zakaždým prekvapuje na študentoch príjemne a, naopak, čo vás znechucuje najväčšmi? - Študentov, teda najmä študentiek, sú desiatky, stovky. Každá z nich je schopná byť rozbuškou radosti aj zdesenia. Keďže teda budem musieť nevyhnutne paušalizovať, budem aspoň osobný, nech je to zaujímavé. Sám som len nedouk, stále sa učím predmet, ktorý učím, a stále sa iba učím učiť. A v najlepšom prípade ma nič iné nečaká ani v budúcnosti. Ale usilujem sa to robiť s maximálnym nasadením, hoci nevyhnutnosť prekonávať pritom svoje vlastné vnútorné zábrany a mantinely (ostych, trudnomyseľnosť atď.) mi dá dosť zabrať. O to väčšmi ma potom zožiera prevažná márnosť učiteľovho úsilia zaujať svojich zverencov/rukojemníkov, ukázať im neznáme veci, vyprovokovať ich k nejakej reakcii. Koľkokrát sa môžete vypľuť, a nikým to akoby ani nepohlo. Ideálne by bolo, keby frekventantmi boli len osoby, osobnosti, ktoré literatúra bytostne zaujíma, vzrušuje, irituje. Ale vysoká škola je masová prevádzka, ktorá potrebuje vo veľkom vyrábať absolventov, ktorí si z nejakých dôvodov myslia, že do ďalšieho života potrebujú absolventský diplom. Takže moje pocity vlastne nemôžu byť iné. Azda sú aspoň symptómami pozostatkov nejakého toho idealizmu. Takýto vybrakovaný potom už len závidím študentkám ich emocionálne a mentálne sebavedomie, to, že v bedrových nohaviciach nemajú strach o svoje zdravie ani v najtuhšej zime a že nevidia natoľko do každodenného zákulisia chodu svojej fakulty, v ktorej úradníci šikanujú učiteľov a učitelia robia pred žiakmi formu, ale pritom sú rovnako vyplašení ako oni.