Pred sto rokmi Židia, dnes moslimovia

Britský denník The Guardian nedávno priniesol úryvok z pripravovanej prednášky na konferenciu o zrážke civilizácií. Autor Maleiha Malik, ktorý prednáša právo na londýnskej Kings College v nej uvádza, že existujú zarážajúce podobnosti medzi tým, ako sa európska spoločnosť stavala na začiatku 20. storočia k židovským komunitám a jej dnešným vzťahom k moslimom. Z textu ďalej vyberáme: Pred prenasledovaním a chudobou utekajú migranti, ktorí sa usádzajú so svojimi deťmi vo východnej časti Londýna. Ako veriaci v jedného Boha sú oddaní svojej svätej knihe, ktorá obsahuje prísne náboženské zákony, tvrdé tresty, a nerovnosť pohlaví. Niektorí z nich si vytvárajú nezávislé náboženské súdy. Muži nosia tmavé šaty a dlhé brady, niektoré ženy si zakrývajú vlasy. Kráľovská komisia varuje pred veľkým nebezpečenstvo samosegregácie. Podľa politikov je odlišné náboženské oblečenie znakom separácie. Niektorí z migrantov sú členmi extrémistických politických skupín. Iní sa aktívne organizujú s cieľom zvrhnúť existujúci západný politický poriadok. Tí, ktorí stoja na čele kampaní proti migrantom, starostlivo zabaľujú svoje argumenty do slov o odpore proti cudzím extrémistom, a nie proti určitej rase či náboženstvu. Člen britského kabinetu povie, že jeho krajina čelí zrážke civilizácií: je to konflikt hodnôt, boj medzi pokro-kom a „potláčaným rozvojom“. „Hrozba civilizácii“ To všetko sa dialo asi pred storočím so židovskými migrantmi, ktorí hľadali azyl v Británii. Boli úzko spojení s politickými hnutiami anarchizmu a neskôr boľševizmu. Rovnako ako pri súčasnom politickom násilí, keď radikálny islam podporuje len malá menšina moslimských komunít, anarchizmus a boľševizmus našiel podporu len u malej časti Židov. No cudzí pôvod a náboženské pozadie boli v oboch prípadoch dostatočným dôvodom na to, aby viedli k rasovo motivovaným obvineniam. Väčšina anarchistov bola mierumilovná. Aby sa však vytvoril obraz nepriateľa, stačilo na to niekoľko incidentov – ako keď sa anarchistický bombový útok na observatórium v britskom Greenwichi označil za medzinárodnú teroristickú ukrutnosť. Anarchistické násilie bolo na začiatku 20. storočia medzinárodným fenoménom, ktorý si vyiadal stovky životov vrátane niekoľkých členov vlády a viedol k prijatiu antiteroristických zákonov. Vyvolal aj podobné reakcie v spoločnosti ako dnes moslimský radikalizmus. Keď roku 1991 polícia zaútočila na anarchistické skupiny na londýnskej Sidney Street, bola stigmatizovaná celá židovská komunita. Tvrdilo sa, že Londýn je preplnený násilnými cudzincami, a britský establišment si to nevšíma. Židia z East Endu boli údajne odcudzení, nie integrovaní a predstavovali „hrozbu pre našu bezpečnosť“. Bolo to dávno predtým, ako sa pozornosť obrátila na moslimskú komunitu, ako niekto prvýkrát použil názov Londonistan a ako sa začalo hovoriť o radikálnom islame priamo v srdci Európy. Vytváranie nepriateľa Blízky východ je dnes ohniskom odporu voči americkej politickej a ekonomickej hegemónii, čo sa vydáva za civilizačný konflikt s islamom. Asi pred storočím otriasla západnými krajinami a finančnými trhmi ruská revolúcia. Antisemiti tvrdili, že zapojenie Židov do revolučnej politiky bolo súčasťou sprisahania „bludného Žida bez národa“, ktorý chcel nahradiť európske štáty „hebrejským národom“. Winston Churchill, v roku 1920 minister voj-ny, napísal do Illustrated Sunday Herald článok, v ktorom hovoril o troch kategóriách Židov – dobrých, zlých a nevyprofilovaných – pričom tvrdil, že sú „súčasťou celosvetového sprisahania s cieľom zvrhnúť civilizáciu a postaviť spoločnosť na základ potláčaného rozvoja“. Židia boli prvou nekresťanskou, a predsa monoteistickou náboženskou menšinou v Británii, ako aj v iných európskych krajinách. Patria tiež medzi prvých ľudí, voči ktorým bola uplatnená rasovo motivovaná politika. Aj keď existujú významné rozdiely, správanie k Židom na začiatku 20. storočia ilustruje dnešný postoj mnohých európskych krajín k moslimským menšinám. Židia a dnes moslimovia boli a sú cieľom kultúrneho rasizmu. Rozdiely vyrastajúce z náboženskej kultúry sa stavajú do polohy patológie a systematicky sa vylučujú zo sebadefinície spoločnosti (či už je to „britskosť,“ „francúzskosť“ alebo „európskosť“). Antisemitizmus aj antimoslimský rasizmus sa zameriavajú na vieru v náboženské zákony, ktorá má z oboch komunít vytvárať nepriateľov krajiny či dokonca pokroku. Z moslimov sa dnes robí akýsi čert, sociálna skupina, ktorá sa otvorene a agresívne snaží nanútiť národnej kultúre zákony vlastného náboženstva. To čiastočne vysvetľuje krehkosť multikulturalizmu: antifundamentalistický imidž poskytuje rasistom pôdu, z ktorej môžu zdanlivo legitímne útočiť proti moslimom. A týka sa to ako intelektuálnych elít ako aj „skutočných“ násilných rasistov. Civilizácia a barbarstvo Porovnanie Židov a moslimov ukazuje ďalší vzor z moderných dejín: obavy o bezpečnosť spojené s nábožensky definovanou menšinou rýchlo skĺznu do rasového diskurzu o konflikte civilizácie s barbarstvom. Americký filozof William Connolly po 11. septembri predpovedal, že „terorizmus al-Kájdy vytvorí zas ďalší strach a nepriateľstvo. McCarthyizmus týchto dní spojí vnútornú bezpečnosť štátu s vylučujúcou verziou judeo-kresťanskej tradície“. Ľahkosť, s akou dokážu obavy o bezpečnosť stvoriť morálnu paniku a čertov nedávno podčiarkla konferencia organizovaná starostom Londýna Kenom Livingstonom. Debatovalo sa na nej o neokonzervatívnom tvrdení, že prežívame konflikt civilizácie s barbarstvom. Tzv. Zväz britských bratov z londýnskeho East Endu v minulosti starostlivo skrýval svoje výhrady za termíny ako cudzinci, anarchisti, boľševici. Vyhýbal sa zmienke o Židoch. Na spomínanej konferencii vyvolali vlny súhlasu mnohí, ktorí sa urputne snažili oddeliť kategórie barbarského a civilizovaného. Za „dobrého moslima“ označili Ayaan Hirsi Aliovú, ktorej výskum platí neokonzervatívny American Enterprise Institute a ktorá žiada útok Západu na Irán – a bola aj stúpenkyňou útoku na Irak. Týka sa to aj Slovenska Neokonzervatívci od nás chcú, aby sme vnútornú bezpečnosť chápali ako vojnu proti fašizmu – respektíve islamofašizmu, čo je dnes populárny termín. Táto manipulácia európskou historickou pamäťou boja proti nacizmu pripomína propagandu niektorých moslimov – o osnovateľoch bombových útokov 7. júla 2006 v Londýne hovoria ako o martýroch svätej vojny. Takáto diskusia sa však netýka len vojen neokonzervatívcov niekde ďaleko v zahraničí či „problémov s multikulturalizmom“ a právami moslimov niekde v západoeurópskych krajinách. Slovensko sa síce niekedy pohodlne zakrýva za pocit vlastnej bezvýznamnosti a periférnosti, no tento problém sa dotýka aj našej politiky. Po prvé preto, že v prípade vyostrenia konfliktu budeme nutne priradení na jednu jeho stranu. A po druhé preto, že už dnes je súčasťou vnútornej politiky. Moslimská komunita na Slovensku je zatiaľ malá a tichá. Napriek tomu vyvolala možnosť postavenia mešity živú diskusiu. Otázka, ktorá by sa za normálnych okolností mala pokladať za čisto súkromnú vec slobody vyznania, sa odrazu stala dobreže nie problémom vnútornej bezpečnosti. Takýto prístup znižuje dôveru, posilňuje vylúčenie (až segregáciu) a robí spolužitie stále ťažším. Podľa článku v The Guardian – spracovanie, medzititulky a kurzíva redakcia