Výstava obrazov Dušana Sekelu v Trenčíne
štvrtok 24. júl 2014
Dušan Sekela: Agapé III., 2009, 70x70, akryl
Žijeme vo svete ovládanom médiami. A informáciami. Pravdivými a nepravdivými, falošnými i zavádzajúcimi. Je to ako informačná explózia, ktorá nás obsadila, obkľúčila naše vedomie, až sa zdá, že nemôžeme pred ňou ujsť, skryť sa pred jej tlakom vyvíjaným zo všetkých strán. A predsa! Jestvujú spôsoby, ako sa zachrániť. Jedným z nich je tá povestná cesta do neznáma, za krásou a tajomstvami, cesta kliesnená umením. Cesta do enklávy ticha a rozjímania, kde rácio, logos a senzibilita vyvolávajú naše spomienky na minulosť a vízie o budúcnosti. Umožňuje nám rozjímať, odkiaľ pramení – aj keď sa nám to často nezdá – poznanie pravdy. Pravdy o svete, o nás, o sebe samých. Takéto pravdy, konfrontované so skutočnosťou nám ponúka vo svojich dielach akad. maliar Dušan Sekela. Pripomína, že súčasné umenie nie je iba dokladom rozporuplnej doby, ale aj zdrojom zážitkov, ktoré odrážajú slobodu vnútorného života človeka.
Jeho obrazy z najnovšej tvorby vystavené v Katovom dome, ktorý patrí Trenčianskemu múzeu v Trenčíne, vyjadrujú úsilie preniknúť do vnútra skutočnosti. Prepodstatniť sa v jej časových dimenziách s odkazom na myšlienky filozofie existencializmu a významové prejavy naznačujúce osobitým spôsobom jeho príklon k určitej recepcii pop-artu, či maliarskej reči post konceptuálnej maľby. Strieda sa v nich myšlienka s výpoveďou farebnej hmoty, zašifrovaný a dešifrovaný motív s prekvapujúcimi záhadami, takpovediac maliarskymi grafizmami simulujúcimi na druhej strane ideu osnovanú na čisto farebných, tvarových a lineárnych prostriedkoch výrazu. Dá sa povedať, že stelesňujú Sekelove maliarske zmocnenie sa sveta. Jeho pretavenie do farieb a línií obrazov, kde nás súčasne čosi nabáda, aby sme ich nevnímali ako púhe očarenie belle matiére – krásnou hmoty, ktorá z nich preniká k nám, ale aby sme ich prijímali ako akty výpovede s plnou náručou myšlienok prekvapujúcich svojím významom.
Dušan Sekela: Pastička, 2009, 70x70, akryl
Dušan Sekela (1955, Medzilaborce) študoval najskôr na Strednej škole úžitkového priemyslu v Košiciach (1970 – 1974), potom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1974 – 1980) na oddelení monumentálnej maľby u prof. J. Želibského, E. Antalovej, R. Dúbravca, I. Vychlopena. Jeho kreativita je zacielená „za niečo“ a „pre niečo.“ Vo svojich dielach vyjadruje ochotu „veriť v niečo“ a – bojovať za to. Isteže, ono veriť v niečo sa odvíja od nepoškodených funkcií zdravého rozumu, pôsobenia racionálneho a emociálneho v ľudskom vedomí a bytí. A nie od všakovakých iracionálnych aspektov vymyslených a plných nadskutočných mystifikácii, ktorých zablúdenia a historický omyl vysvetlili už viacerí schopní a múdri ľudia pred nami. Nehovoriac o francúzskych osvietencoch, či dokonca filozofoch existencializmu či pozitivizmu, o ktorých sa dnes – opäť raz – prekvapujúco mlčí. Otvára cestu víziám a odráža stratenú duchovnú silu umenia, ktorá bola zahodená v mene moci peňazí, šoubiznisu a lacného predvádzania sa do kontajnera nepravdy. Spolu s fantáziou dáva vzniknúť dielam, voľne sústredeným do presne neurčeného, nevymedzeného cyklu. Pozostáva z niekoľkých motivických okruhov, ktoré hovoria o prapodstate, univerzálnom vymedzení nášho mikro- a makrosveta, podstate „všehomíra“, v ktorej a kde sa ocitáme, objavujeme aj my sami.
Dušan Sekela, Agapé IV., 2009, 70x70, akryl.
„Jednoduchosť nie je cieľom umenia, dostávame sa však k nej, keď sa približujeme k skutočnému zmyslu vecí,“ hovorieval Brancusi. Jeho svedectvo pretavil Dušan Sekela do novej podoby vo svojich obrazoch. Spočíva na redukcii tvaru, tvarovej minimalizácii, čo súvisí s novým ponímaním priestoru a času v jeho diele. Premieta sa do dvoch základných výrazových polôh: znakovo – archetypálnej a geometricko – konštruktívnej. Preferuje dôraz na geometrický tvar, ktorý vyrástol z vitalistického prístupu k skutočnosti. Pritom Sekela zdôrazňuje popri prirodzených danostiach materiálu aj jeho tzv. „mystické vlastnosti“. Svoje diela konštruuje na základe princípu pripomínajúceho organickú, z prírody odpozorovanú formu upravenú človekom. Na tomto základe osnoval vlastnú výrazovú výpoveď smerujúcu k novej symbolike malieb, akýchsi trojrozmerných, reliéfnych maliarskych obrazov – objektov, ktoré sa etablovali na umeleckom nebi ako bytosti dôstojné a vznešené, integrálne spojené do jedného celku, prinášajúce nám svoju spoveď ľudskej fatalistickej voľby. Jeho diela sú osnované na výrazových prostriedkoch pohybujúcich sa na rozmedzí expresie i harmónie, dynamickej a dramatickej reči umenia.
Dušan Sekela naplno využíva svoje maliarske skúsenosti – skúsenosť s reduktívnym pôsobením tvaru, dôraz na akcent detailu, skúsenosť z veľkej morfologickej prostoty obrazového konceptu, skúsenosť zo vzájomnej korelácie amorfného obrazového priestoru a lineárnej konštrukcie tvaru, ktorý mal alebo má byť zviditeľňovaný, atď., atď. Osnova jeho tvorby tak vyrastá z komplementárnosti expresívnejšieho a lyrickejšieho, spontánneho maliarskeho gesta pripomínajúceho tzv. dripping (striekanie farby), maliarstva action –painting a geometricky podloženej artikulácie, čiže spôsobov, ktoré umelec využíva a s čím sa identifikuje. Podobne ako s kontrapunktom minulosť – súčasnosť v prípade obsahovej náplne reči jeho obrazov. Badať to aj v ich farebnosti. Tá vždy prechádza z jednej tóniny do druhej a naopak: modré, zelené, červené, žlté, oranžové tóny tvoria dominantu jeho obrazov a k nim treba pripočítať fakt, že maliar si osvojil reliéfne formovanie farebnej hmoty v podobe rôzne odstupňovaných plôch, navršovaných línií v hmote akrylovej farby, čím sa z jeho malieb stali farebné reliéfy, t. j. niečo, s čím sme sa doposiaľ v slovenskom výtvarnom umení (v tejto podobe) nestretli. Možno ich chápať ako symbol, alebo zachytenie čiastočných momentov reálnej existencie človeka v okamihu prítomnosti. Tej, čo na nás pôsobí ako šepot slov, ktorý sa mení na silnejúcu vravu odkazov a výstrah, na ktoré maliar chce lebo musí upozorňovať. Preniká bez zábran pod povrch reality, za hranice javu, aby na pohľad neviditeľné aspekty (napr. psychologickej povahy) , premenil na viditeľné – na ľudský základ skutočnosti.