Slovenská filharmónia v polovici sezóny
sobota 28. február 2015Slovenská filharmónia sa nachádza približne uprostred sezóny 2014/2015, takže sa pokúsime o jej malú rekapituláciu. Po návrate Bratislavských hudobných slávností k pôvodnému septembrovému termínu sa riadna koncertná sezóna začína až cca mesiac po festivale, ktorý ako vrcholné medzinárodné podujatie v oblasti vážnej hudby musí zatieniť čokoľvek, čo po ňom nasleduje. To však neznamená, že by SF aj v ďalších mesiacoch neponúkala priaznivcom vážnej hudby bohaté priehrštie hudobných zážitkov. Z množstva koncertov zoskupených do viacerých, už v minulosti osvedčených cyklov, som navštívil iba niektoré, ale aj to mi umožňuje formulovať nasledovné postrehy.
Okrem vlastných koncertov SF ponúkla priestor aj pre tri koncerty organizované agentúrou KAPOS. V prvom vystúpil (ako náhrada za odrieknutý koncert počas BHS) svetoznámy kontratenorista Emanuel Cenčič, druhé dva boli venované renomovaným slovenským spevákom z cyklu Veľké slovenské hlasy. Vynikajúcu úroveň mal recitál basistu Štefana Kocána (so sopranistkou Máriou Porubčinovou), kým recitál Miroslava Dvorského (s hostkou Andreou Vizváry) umelecky trocha utrpel jeho koncipovaním ako vianočný. V podobnom duchu sa konali potom tradičné koncerty SF s programami ako Rybova vánoční mše alebo silvestrovský resp. novoročný koncert operetných árií.
Najpotešiteľnejším javom prvej polovice filharmonickej sezóny je pre mňa omladenie publika. Koncerty, na ktorých som sa zúčastnil, boli nielen takmer alebo úplne vypredané, ale na rozdiel od minulosti mladých ľudí na nich nebolo ako šafránu. Príznačnou črtou publika Reduty je aj jeho srdečnosť, s akou prijíma vystúpenia a v prípade sólistov si vynucuje prídavky. Neviem, či na omladení publika majú zásluhu cykly, v ktorých SF vychádza v ústrety mládeži, alebo je zvýšený záujem mladých priaznivcov vážnej hudby vyvolaný pomerne príťažlivou dramaturgiou uprednostňujúcou všeobecne známe skladby pred bonbónikmi pre fajnšmekrov. Na druhej strane, popri Beethovenovej Osudovej, Dvořákovej Novosvetskej, Musorgského Obrázkoch z výstavy, či pomerne známych skladbách Richarda Straussa a Griega, dramaturgia zaradila do programu aj neopočúvané skladby, ako boli Gluckova baletná hudba Don Juan, inštrumentálne koncerty zázračného Viedenčana Korngolda alebo majstra parížskej operety Offenbacha, málo hrávané skladby Francúzov Lala a Chaussona, ako i skladby majstrov dvadsiateho storočia Brittena a Pendereckého. V oblasti vokálnej bolo záslužným činom uvedenie výberu piesní Roberta Schumanna a kantáty Bohuslava Martinů Česká rapsódia. Účasť českých spevákov v oboch naposledy spomínaných koncertoch vari signalizuje, že na Slovensku nevenujeme dostatočnú pozornosť interpretácii piesňovej tvorby. Na program sa dostali aj skladby z opier v podobe symfonických vstupov, ako bola predohra k Smetanovej opere Dve vdovy alebo záverečný výjav – Wotanova rozlúčka z Wagnerovej Walkýry. Hoci z odkazu nemeckého reformátora opery je naozaj najvýznamnejšou zložkou geniálna orchestrálna partitúra, v tomto prípade by som uprednostnil originálnu spievanú verziu, v ktorej mohli zaskočiť aj „domáci“ sólisti z SND, napríklad Sergej Tolstov alebo Peter Mikuláš.
Osobitne by som sa chcel pristaviť pri troch zvlášť vydarených februárových koncertoch. Ako mimoriadny bol označený koncert Slovenského filharmonického zboru s interpretáciou duchovných skladieb a capella (bez nástrojového sprievodu), čo je čas od času nevyhnutné aj z hľadiska hlasovej hygieny. Zvláštnosťou tohto mimoriadne úspešného koncertu (zbormajster Jozef Chabroň) bolo, že ťažisko programu tvorili zbory skladateľov spätých s Bratislavou a okolím (Alexander Albrecht, Štefan Németh-Šamorínsky, Mikuláš Schneider -Trnavský a súčasný skladateľ Egon Krák). Pre milovníkov klavírnej virtuozity bolo zážitkom sledovať interpretáciu Chopinových a Rachmaninových Prelúdií mladým ruským klaviristom Andrejom Jarošinským (nie Andreyom Yaroshinskym, ako uvádzal bulletin!). Umelec, ktorý je úspešným účastníkom mnohých medzinárodných súťaží a v Bratislave už vystupoval v rokoch 2010 a 2012 o dva dni neskôr ešte s orchestrom SF a dirigentom Altrichterom brilantne zahral mimoriadne náročný Tretí klavírny koncert Sergeja Rachmaninova.
Ak sa v minulosti konštatovalo, že orchester Slovenskej filharmónie pod taktovkou svojho šéfa Emanuela Villaumea hrá ako vymenený, čo aj v tejto sezóne potvrdil skvelou interpretáciou Mahlerovej Deviatej symfónie, teraz sa vypol k peknému výkonu aj pod vedením Petra Altrichtera, naposledy výbornou interpretáciou zvukomalebnej Respighiho symfonickej básne Rímskej pínie s nádherným crescendom v jej závere.
V týchto poznámkach som nepostihol celú sériu komorných koncertov (väčšinou realizovaných v malej sále Reduty), ktoré som nenavštevoval a ktorých hodnotenie ponechám na povolanejších.