Politický hon na čarodejnice

Podpredseda ponovembrovej vlády národného porozumenia Vladimír Ondruš diskutoval s členmi Klubu Nového slova o svojej novej knihe Atentát na nežnú revolúciu (IKAR, 2009). Publikácia osvetľuje históriu spred dvadsiatich rokov z nového uhla pohľadu, a preto vyvoláva búrku reakcií. Kladie v nej totiž otázky súvisiace s lustráciami, ktoré ešte stále nie sú zodpovedané, hoci sú živé pre väčšinu hlavných aktérov revolučného a porevolučného diania na Slovensku. Jednou z hlavných ,,postáv“ knihy je Ústav pamäti národa, ktorý na diskusii zastupoval archivár Patrik Dubovský. Treticu uzatváral jej recenzent, politológ a historik Juraj Marušiak. Hosť Klubu Nového slova: Vladimír Ondruš, podpredseda prvej ponovembrovej vlády. Vladimír Ondruš: Podnetom na napísanie knihy bolo zverejnenie registrov zväzkov Štátnej bezpečnosti v roku 2004, ktorý odštartoval ďalšiu etapu honu na čarodejnice. Opäť sa pretriasali údajní agenti ŠtB, bývalí politickí väzni, Dubčekovi priatelia, ľudia prenasledovaní po roku 1968, zakladatelia VPN. Zväčša bez akýchkoľvek dôkazov. Pri hľadní koreňov lustračného ošiaľu som sa musel vrátiť k začiatku - k novembru 1989. Rýchlo som zistil, že ľudská pamäť je klamlivá a mnohé udalosti z mojich spomienok sa v skutočnosti stali inokedy, mali iné dôsledky. Musel som sa začať opierať o dokumenty. Na Slovensku síce vyšlo niekoľko kníh o nežnej revolúcii, no na rozdiel od Česka, kde majú desiatky publikácií, komplexných aj syntetických prác, v našej historiografii sú stále biele miesta. Takmer žiadne dokumenty sa nepublikovali. Musel som sa preto opierať o české pramene. Kniha je teda osobné spomínanie, ale nabité informáciami. Prináša 500 poznámok a odkazov. Prenasledovanie nevinných Kľúčovým problémom celého zvratu nežnej revolúcie na Slovensku sa stali lustrácie v roku 1990. Tie zničili hnutie Verejnosť proti násiliu a otvorili dvere nástupu populistov a nacionalistov, ako aj následnému rozdeleniu Československa. Na základe dokumentov, ktoré som získal, si myslím, že rozchod Čechov a Slovákov nebol taký zamatový, ako sa to verejnosti podáva. V pozadí prebiehal urputný a špinavý zápas. Po rozdelení ČSFR sa na Slovensku lustračný zákon neuplatňoval. Až v roku 2004, po prijatí zákona o pamäti národa, nadišla ďalšia etapa. Na rozdiel od očakávaní začal ÚPN pracovať rovnakými metódami ako v roku 1990. Zverejnil registre zväzkov bez ich zhodnotenia a bez zhodnotenia ich dôsledkov. Začalo sa prenasledovanie nevinných. Tento proces prebiehal aj v ostatných postkomunistických krajinách, nikde však tak brutálne na základe takéhoto právneho stavu. Nikde nezverejnili registre zväzkov a nikde spoločnosť nedopustila to, čo sa stalo na Slovensku. V Česku a Poľsku majú ľudia aspoň právo obrátiť sa na súdy. Fakt, že lustrácie po celý čas slúžili politickému zápasu, a nie mravnej očiste spoločnosti, som sa usiloval dokázať na konkrétnych príkladoch. Spomeňme si na Dubčekových spolupracovníkov, ktorých napadli pre spoluprácu s ŠtB, hoci sa sám Alexander Dubček v roku 1992 dokázateľne vyjadril v tlači, že tí ľudia spolupracovali s ŠtB s jeho súhlasom. Zdalo sa mu výhodnejšie, keď budú podávať správy oni, a nie jeho nepriatelia. Takéto metódy dodnes využíva aj slovenská tlač. Po šiestich rokoch od zverejnenia registrov denník Sme poukázal na minulosť troch pracovníkov akadémie vied v článku s titulkom Na Ficovu víziu krajiny dohliada eštebák. Už používanie termínu eštebák je nehoráznosť. Eštebáci boli dôstojníci ŠtB, nie údajní spolupracovníci. Tí boli často skôr obeťami. Najväčšou vinou troch vedcov je zrejme to, že pracujú na objednávku predsedu vlády. V článku sa neuvádzal ani jediný dôkaz o tom, že boli udavači. Iba vyjadrenie nejakého dôstojníka ŠtB, o ktorom nič nevieme. Vraj zanechal nejaké záznamy, z ktorých citujú, že sa tam jeden zo SAV-károv vyjadril o svojom kolegovi, že je obdivovateľ feudalizmu. A eštébák ho potom zaradil medzi nepriateľov socializmu. Takéto vtipy patria do románu Čierni baróni, a nie do mienkotvorného denníka, ktorý tým morálne ničí konkrétnych ľudí. Na lustračné príbehy sa treba pozerať ako na prostriedok politických bojov. Registre boli zverejnené a už sa to nedá vziať späť. A nikomu nevysvetlíte, že keď je tam ktosi uvedený – dokonca aj ako nepriateľská osoba – nie je automaticky udavač. Osočení ani nemajú možnosť na obranu. Na súde nič nedosiahnete, lebo zákon hovorí, že ÚPN nezodpovedá za obsah a pravdivosť dokumentov ŠtB. Sťažujte sa na lampárni Súdy zaviazali ÚPN, aby zverejnil rozsudky v prípadoch, keď sa ľudia bránili, že ich neprávom uvádzajú ako agentov. V súčasnosti je ich na stránke ÚPN hneď niekoľko. V jednom prípade ide napríklad o údajného agenta zo Žiaru nad Hronom, ktorého požiadal o spoluprácu jeho šéf a nejaký eštebák v rámci ochrany ekonomiky, aby podával správy o zásobovaní hlinikárne. Odmietol to, no zaregistrovali ho. Teraz sa bráni, že nikdy nespolupracoval. Ústav pamäti národa si zavolal ako svedkov troch bývalých agentov, ktorí si niekde blažene žijú ako súkromní podnikatelia. Jeden z nich povedal: „Zavolal som si tohto človeka, no on odmietol podpísať záväzok spolupráce. Aj tak som však založil jeho zväzok, a do neho som zakladal informácie z iných zdrojov, aby sme ich mohli inštitucionalizovať.“ Rozsudok krajského súdu, ktorý dal čiastočne za pravdu údajnému agentovi, konštatuje: ,,Sú to archívne dokumenty, a nie systémová evidencia vinníkov.“ No choďte to niekomu vysvetľovať! Akurát tak na lampáreň. Patrik Dubovský: Ústav pamäti národa zverejnil v roku 2004 na internete prepisy registračných protokolov. Spôsobilo to veľký rozruch. No hneď po nežnej revolúcii sa zoznamy evidovaných tajných spolupracovníkov publikovali v Cibulkových zoznamoch, začiatkom roku 1990 sa k dokumentom dvanástej správy dostal Vladimír Mečiar a bola vykradnutá Tisova vila s viac ako 120 spismi. Dokumenty ŠtB sa zneužívali omnoho viac ako dnes. Manipulovalo sa s nimi dokonca ešte v roku 1998, keď tesne pred voľbami SIS pod vedením Ivana Lexu vybrala zväzky z archívu ministerstva vnútra a vzala ich nezákonne do svojej kompetencie. Tieto spisy sa preniesli do archívu ÚPN až v roku 2003. Medzitým päť rokov niekde ležali. Podľa našich databáz existovalo na Slovensku okolo stotisíc registračných protokolov. V tom však nie sú zahrnuté len negatívne kategórie ako dôstojníci, agenti, spolupracovníci, dôverníci a kandidáti, ale aj tzv. preverované osoby. Máme približne 22-tisíc zložiek agentov a rovnaký počet dôverníkov, 14-tisíc kandidátov tajnej spolupráce a 4-tisíc držiteľov konšpiračných bytov. Stratilo sa asi 15-tisíc dokumentov. Na vnútornom nepriateľovi pracovalo okolo 6-tisíc príslušníkov ŠtB. Korene napätia, ktoré v spoločnosti vyvolali lustrácie, môžeme hľadať v činnosti federálneho ministra vnútra Richarda Sachera. Vytvoril Fond „Z“, do ktorého sa dostali materiály o ústavných činiteľoch, ktorí boli práve vo funkciách. No prečo mali byť politici okolo roku 1990 nelustrovateľní? Sacherov fond nemal vzniknúť a existovať. Václava Havla, Jána Budaja a iných mali lustrovať legitímne. Tam sa začínali turbulencie. Pokiaľ ide o ľudí, ktorých lustrácie poškodili, môžu sa s ÚPN súdiť. Ale prečo doteraz nik nedal zákon o pamäti národa na Ústavný súd? Príslušníkov bývalej ŠtB nevoláme na súdy preto, aby nás bránili. Ich úlohou je vysvetliť mechanizmus vzniku dotyčnej evidencie. ÚPN má kompetenciu podávať na Generálnu prokuratúru podnety na stíhanie zločinov, na ktoré narazí vo svojej výskumnej práci. Podali sme niekoľko desiatok podnetov – za vraždy, zabitie pri výsluchoch, zmrzačenie, streľbu na hranici. Doteraz Generálna prokuratúra ani jeden problém neposunula na súd. Je tu teda otázka pre štátne orgány, prečo nekonajú. V. Ondruš: Neobviňujem ÚPN. Koná iba v rámci zákona. No vráťme sa na začiatok. Minister Sacher sa pustil do lustrácií a rýchlo zistil, aká je to výbušná zbraň. Preto založil Fond „Z“. Prečo nie? Ako to, že v USA sú na päťdesiat rokov utajené všetky spisy o atentáte na Johna F. Kennedyho? Václava Havla, a všetkých odporcov režimu odpočúvali, sledovali v bytoch, fotografovali s frajerkami. Takéto dokumenty majú byť za života týchto ľudí verejne prístupné?! Všade inde sú na to ochranné lehoty. Dokumety ŠtB sa zneužívali od začiatku. Radikáli urobili z lustrácií čistku spoločnosti, ale skutoční udavači ujmu neutrpeli. Lustračný zákon ich vytlačil z verejných funkcií a štátnej správy, no vtedy sme boli všetci takí naivní, že sme si mysleli, že sú to vrcholné funkcie. Dnes, keď podnikajú a majú niekoľkomiliónový majetok, môže im byť ukradnutý celý archív ŠtB, aj keď o nich budú v novinách písať každý deň. Lustrácie nič podstatné nevyriešili. V Česku vraj slúži v polícii niekoľko tisíc bývalých príslušníkov ŠtB. Za každého ministra dostal niektorý z bývalých dôstojníkov čisté lustračné osvedčenie, lebo výnimky sa vždy nájdu. Mnohí sú vo vysokých funkciách. Po 20 rokoch existencie lustračného zákona. A prečo nik nedá na Ústavný súd zákon o pamäti národa? Pretože sa naň môžu obrátiť iba poslanci. Ak sa na to nenájde 30 poslancov, nič sa nebude diať. Juraj Marušiak: Lustrácie sa zneužívali od samého začiatku. Prinášali zlo už v čase, keď boli dokumenty utajené. Zverejneniu sa jednoducho nedalo zabrániť, keď sa zväzky toľkokrát zneužili a rozkradli. Problém teda nie je v dokumentoch ani v ich zverejňovaní, ale v spôsobe verejnej diskusie v tejto krajine. V tom, ako fungujú médiá a aký politický mainstream sa tu etabloval. Mohli by sme byť za zverejnenie dokumentov aj vďační, lebo iba vďaka nemu môžeme popierať existenciu kolektívnej viny. Nespravodlivo osočení ľudia sa aspoň čiastočne môžu začať brániť. V Nemecku uvažujú, že skartované archívy Stasi zložia do pôvodného stavu pomocou softvéru. Uvažuje sa o podobnom postupe aj v u nás? V. Ondruš: Nemecká obdoba ÚPN, Gaukov úrad, mal niekoľko tisíc zamestnancov hneď na začiatku a v markách mal rozpočet 200-miliónov, čiže štyri miliardy vtedajších korún. Náš ústav dostáva v prepočte z eur 45 miliónov korún. Nemci si teda môžu dovoliť aj rekonštruovať spisy. V našich podmienkach to hádam ani nemá zmysel. Prečo ÚPN nevyužíva právo na odpoveď v médiách? Prostredníctvom tohto nástroja možno vysvetliť nepresnosti a pochybenia. P. Dubovský: Zo zákona nám nevyplýva reagovať na odborné nepresnosti, či zavádzajúce tvrdenia v tlači. Dávame priestor výskumníkom, bádateľom a serióznym autorom, aby k nám viac chodili. V. Ondruš: Nechcem vstupovať ako najväčší kritik a likvidátor ÚPN. Ide o inštitúciu, ktorá má svoj význam a venuje sa aj výskumu a popularizácii svojej činnosti. Otázka je však položená správne: Ako to, že ÚPN nereaguje na škandály v novinách, na bulvárne titulky, ktoré robia z údajných spolupracovníkov eštebákov, ak dôstojníci zároveň stoja mimo hry a nepíše sa o nich nikde? Jakživ sa verejne nepovedalo, že mnohé zväzky sú hlúposti. Kto začal politicky zneužívať zväzky? V. Ondruš: To všetko nájdete v knihe. Keď prečítate, pochopíte. Na začiatku lustračného ošiaľu bol ľudsky pochopiteľný postoj tých, ktorých väznili a prenasledovali. Keď sa dostali k moci, chceli vedieť, kto ich udával. V politike sú na začiatku vždy dobré úmysly... Ako v každej revolúcii po umiernených prišli radikáli. Ľudia si začali robiť kariéru na tom, že sú antikomunisti. Z Občianskeho fóra vytlačili všetkých disidentov a naraz sa tam ocitli samí ,,zaslúžilí“ bojovníci proti komunizmu už od narodenia, akých je plno aj na Slovensku. Prvý návrh lustračného zákona, ktorý v roku 1991 predkladali Ján Langoš s Mariánom Čalfom, bol umiernený. Hovorilo sa v ňom len o oddelení ŠtB na boj s vnútorným nepriateľom. Všetkých mali posudzovať v nezávislých komisiách. Kto nesúhlasil s výnosom, mohol sa obrátiť na súd. Vo Federálnom zhromaždení ČSFR však z návrhu zákona nezostal kameň na kameni. Zahrnuli doň napokon aj tých zamestnancov ŠtB, ktorí len bránu otvárali. Registrovaným ľuďom nedali ani nijakú možnosť, aby sa očistili. Registrovaný sa rovná vinník. Čo tam po tom, že eštebáci často písali do správ jedného, čo sa dozvedeli od niekoho iného, a na bratislavskej dvanástej správe si vymýšľali agentov, aby mohli prepiť peniaze, ktoré im na nich pridelili. Dôstojníci ŠtB boli príslušníci zločineckej organizácie, no zároveň dnes slúžia ako absolútna autorita, ktorá má moc zlikvidovať povesť nevinného človeka. Mária Filková, v roku 1989 členka Koordinačného výboru VPN (z publika): Niekoľkým členom Koordinačného výboru VPN lustrácie vyhovovali. Najviac Fedorovi Gálovi a Petrovi Zajacovi. V. Ondruš: Usiloval som sa k tomu dopátrať, no ani na základe štúdia stoviek dokumentov som to nedokázal potvrdiť. Naznačujú to niektoré súvislosti, no nedá sa to zdokumentovať. P. Dubovský: Lustrácie sú len logický dôsledok činnosti ŠtB: udávania, sledovania a zastrašovania. Dôsledkom manipulovania s lustráciami sa zase drasticky a protizákonne zmenila volebná kandidátka VPN v roku 1990. Tých, ktorí o pár minút mohli byť zvolení, v posledný deň vylúčili a na ich hlavy dopadlo mnoho špiny. Rozmýšľal som nad tým a myslím si, že ani Ján Budaj sa nemal pod nátlakom vzdať kandidatúry. Všetko by dnes vyzeralo inak. Pandorina skrinka archívov ŠtB by sa stále neotvárala a nezatvárala. J. Marušiak: Nebol to Budaj, ani iný človek, kto by sa mal nevzdať. Nemôžeme pripísať vinu za to, ako sa lustrácie zvrhli, ich obetiam. V. Ondruš: Po bitke je každý generál. Budaj sa možno nemal vzdať a Hitler nemal napadnúť Sovietsky zväz... Pamätám sa, aké bolo vtedy ovzdušie a názory. Politické rozhodnutia sa vždy prijímajú v značnej neistote. Napíše po Fedorovi Gálovi a Vladimírovi Ondrušovi knihu aj Ján Budaj? Ján Budaj (z publika): Áno. Je vedenie ÚPN otvorené diskusii o zmene doterajšieho štýlu práce? P. Dubovský: Náš ústav sa vraj vydal zlou cestou, no triezvo uvažujúci ľudia v jeho vedení sa zmene nebránia. Či už novelou zákona alebo zmenou metodík. Nevnímame volanie po zmene ako spochybňovanie ÚPN ako inštitúcie. Nie je zverejňovanie registrov zväzkov v rozpore s princípom prezumpcie neviny? P. Dubovský: ÚPN zverejnil evidencie ŠtB ako represívneho orgánu totalitného režimu. Hlavným cieľom bolo vyvolať diskusiu o činnosti komunistickej tajnej polície. Zverejnení tajní spolupracovníci musia strpieť fakt zverejnenia ako podnet na oživenie viaznucej spoločenskej diskusie. Nik ich neoznačuje za udavačov a vinníkov z trestného hľadiska. Trestnoprávna zodpovednosť sa vzťahuje len na dôstojníkov ŠtB a nomenklatúrne kádre komunistickej strany. Prezumpcia neviny je dôležitá, no v tejto diskusii nie je namieste. ÚPN predsa nikoho neobviňuje. Nerobí lustrácie, ani nenahrádza lustračný zákon, iba podľa archívneho zákona zverejňuje dokumenty ŠtB. V. Ondruš: Celkom s vami nesúhlasím. Je to názor typu „sýty hladnému neverí“. Poznám ľudí, ktorých sa lustrácie veľmi dotkli. Vlani zomrel Juraj Vereš, publicista prenasledovaný 20 rokov. Utrápil sa na smrť, keď ho v tlači označili za udavača. A nebol jediný. Je to neodpustiteľné, nemravné! Viem, že sa ÚPN pohybuje v rámci zákona, no raz už predsa musí niekto povedať, že to, čo sa stalo, nebolo správne. Nie ste lustračné pracovisko? Spýtajte sa na to tých, ktorí sa hrabú v registroch, prečítajte si diskusie na blogoch k článkom v novinách. Samí krvilační pomstitelia, ktorí ukazujú prstom na „udavačov“ a opierajú sa pri tom o vaše dokumenty. Mali by ste sa k takýmto článkom vyjadrovať, robiť tlačové konferencie, vypracovať štúdiu o zneužívaní dokumentov ŠtB. Verejne hovoriť, že obviňovanie nevyplýva zo zákona a že to nie je cieľ vašej inštitúcie. Ospravedlniť sa Jánovi Budajovi a ostatným poškodeným. Nemôžeme predsa ľudí verejne odsudzovať a ničiť život im a ich rodinám. Spracovala Eva Blažeková Foto: Eva Blažeková Dvaja recenzenti o knihe Juraj Marušiak: Kniha Vladimíra Ondruša Atentát na nežnú revolúciu je historické a zároveň memoárové dielo. V období, ktoré opisuje, bol autor v centre diania, využíva však aj dokumentárne zdroje a dodatočné overovanie informácií. Je cennou výpoveďou nielen o udalostiach nežnej revolúcie, ale aj o prvých mesiacoch a rokoch po nej. Nejde síce o prvú publikáciu o tomto období, zato je výnimočná autorovým prístupom a jeho odstupom. Ondruš totiž nechce prostredníctvom svojej práce dosiahnuť vlastnú politickú rehabilitáciu alebo kariéru. Kniha opisuje proces politickej diferenciácie vtedajších elít, ktorý nie je dostatočne známy. Možno aj preto, že donedávna ešte nebolo možné študovať dokumenty z archívu Verejnosti proti násiliu. Autor sa venuje vývoju slovensko-českých vzťahoch, individuálnym zlyhaniam, nepripravenosti disidentských elít na prevzatie moci. Najväčšiu pozornosť v diele vzbudila problematika lustrácií. Ondruš poukazuje na to, že namiesto hlásaných ideálov vyrovnávania s minulosťou a očisty spoločnosti v skutočnosti často išlo o brutálny boj o moc. Mnoho ľudí bolo pritom pošpinených, neprávom osočených, či už Milan Kundera, kňaz Anton Srholec alebo Ján Budaj. Kniha vracia do dejín zamatovej revolúcie osobnosti, ktoré v dôsledku politických tlakov a momentálnych záujmov jednotlivých aktérov neprávom vytlačili z histórie napriek tomu, že za sebou zanechali nezmazateľnú stopu. Napríklad Ján Budaj či spisovateľ Ľubomír Feldek. Patrik Dubovský: V Ústave pamäti národa pracujem priamo s dokumentmi, so zväzkami a s verejnosťou. Máme približne 600 návštev ročne a 1 500 výpožičiek. Atentát na nežnú revolúciu som prečítal na tri hlty, lebo ma veľmi zaujal. Ide o kvalitné dielo. S knihou Fedora Gála a ďalších sa navzájom výborne dopĺňajú a vyvolávajú polemiku o otázkach našej najmladšej histórie. Publikácia predstavuje pohľad veľkej skupiny intelektuálov, ktorí sa zúčastili na revolúcii, prípadne boli v disente ešte pred ňou, a majú k tomu čo povedať. Ďalšiou takouto skupinou sú kresťanskí demokrati, konzervatívci okolo Fedora Gála a Petra Zajaca, ľudia okolo Vladimíra Mečiara či šesťdesiatosmičkári. Proces lustrácií, ktorý sa po novembri 1989 spustil, Vladimír Ondruš opisuje veľmi plasticky. Začína už od aktivít ministra vnútra Richarda Sachera, pokračuje vzťahom slovenských revolučných elít k českým a prijatím metodiky, pre ktorú sa lustrácie začali považovať za politický nástroj. Prechádza až do súčasnosti, keď predstavuje ÚPN ako spoločenký inštitút, ktorý má vplyv na osudy mnohých ľudí.