Lebo sú ľudia, ktorí pre veľké veci nevidia ani obyčajný život. Azda pre túto schopnosť, pre to, čomu vtedajší mladí ľudia vraveli, že majú sociálne cítenie, ich priťahovali aj Clementis aj Novomeský. Dr. Matej Andráš aj v rozhovore, ktorý sme si už raz prečítali (NS, 2006) a teraz po novom si ho obnovili v pamäti, pri jeho smrti, dokladá, akí to bývali šťastní mládenci... V čase, keď sa vyrovnávame so smrťou Mateja Andráša, stojí za to vysloviť, že prežil bohatý a nesmierne činorodý život. Nič na tom nezmenila ani tzv. nežná revolúcia. Práve naopak, vtedy akoby chytil druhý dych. Spomínam si, ako som sa odvážil roku 1996 na cintoríne v Krematóriu osadiť krásnu mramorovú symbolickú tabuľu s menom JUDr. Vladimíra Clementisa, hoci som vedel, že jeho popol rozhádzali kdesi na lúke hneď pri Pankráci v Prahe. Recitovala vtedy Marína Kráľovičová, samozrejme, Novomeského verše z básne nazvanej prosto Báseň: „Čas letí jak vtáci nedozierni...,“ ktorá sa končí práve veršami: „lež predsa: pripíšte k jeho chvále, / že miloval tak strašne neskonale / veci a vecičky sveta." Samozrejme, že tam stáli aj Matej Andráš a Miloš Krno - obaja osobní tajomníci Vlada Clementisa ešte z čias, keď bol štátnym tajomníkom a potom aj ministrom zahraničných vecí ČSR. Tí, ktorí poznali Mateja Andráša, iste si ho zapamätajú ako človeka skutkov. Mal mladícku povahu aj vo svojej 90-ke. Pomáhal Slovákom v Poľsku, zaujímal sa o ich osud. Sú šťastní ľudia, ktorí si do neskorej staroby zachovajú takú sviežu myseľ a takú ochotu konať. Matej Andráš bol zosobnením kréda, ktoré je na závidenie: MYSLIEŤ A KONAŤ! Česť jeho pamiatke!
Drahoslav MACHALA, podpredseda Spolku slovenských spisovateľov
Odišiel Matej Andráš, bývalý osobný tajomník Vlada Clementisa [2]