Román Bolševikova slabina (vôbec nie je o politike, ale je akousi španielskou verziou Nabokovovej Lolity) vyšiel v Španielsku pred štrnástimi rokmi, ale vďaka globalizácii autorova klasifikácia zamestnancov má už dnes zrejme univerzálnu platnosť. Rozprávač príbehu, ktorý v celej knihe neopúšťa ironický uhol pohľadu na skutočnosť a dnešný svet, v jednom z odbočení vymedzuje štyri kategórie zamestnancov.
Prvá skupina vďaka odborárom ešte stále žije v zlatom veku kolektívnych zmlúv, môže si po obede dopriať kávičku či odísť z práce pred záverečnou a začiatkom školského roka dostáva príspevok na školné pre svoje deti.
Druhú skupinu charakterizuje tým, že jej príslušníci sa v práci nepretrhnú a alebo ich pošlú predčasne do dôchodku, alebo si naň počkajú v zamestnaní lúštiac krížovky.
Tretia skupina, ktorá podľa autora tvorí asi 70 percent všetkých pracujúcich, prevažne pracuje na dobu určitú (autor ich nazýva záskokármi), sú väčšinou mladší, nemajú na nákup značkového oblečenia a pracujú skôr dvanásť než osem hodín denne. Dôvodom na neobnovenie ich pracovnej zmluvy môže byť choroba, chýbajúci úsmev sekretárky obliekajúcej si nohavice namiesto sukne, neochota pracovať cez víkendy či dvestopäťdesiat ďalších dôvodov.
Napokon autor hovorí o skupine prismrndávačov, ktorí sú mladí, dobre oblečení a pomerne dobre platení, dovolenkujú v zahraničí, pracujú aj počas vlastnej choroby a pre prácu zanedbávajú vlastné rodiny.
Túto klasifikáciu autor dopĺňa nostalgickými spomienkami na časy, v ktorých odbory dokázali brániť práva zamestnancov. Smutné je, že neľahké postavenie väčšiny zamestnancov si dnes uvedomuje každý, ale len málokto je ochotný pre zmenu daného stavu čosi urobiť. Všetkých sa zmocnil akýsi druh fatalizmu, že už raz je to tak a inak to byť nemôže. Že by tentoraz nepomohlo už ani štrnganie kľúčmi?
Foto: Detail plagátu OZ KOVO