Je všetko konzervatívne na jednej a všetko pokrokové na druhej strane?
Aj spory, vzrušujúce v posledných mesiacoch slovenskú spisovateľskú obec, prebiehali v podstate na pozadí takého, dalo by sa povedať zreteľného, v skutočnosti však schematického rozdelenia síl.
Ešte nedávno sme pri troche dobrej vôle mohli vidieť na obzore zem. Zem, pevninu, istotu. Čo je dnes pre nás istotou?
Čistý stôl. A čisté ruky na oboch stranách. Ale je to naozaj pravda? Zástavníci pokroku, deklarujúci svoju pokrokovosť práve zástavou, sú vždy podozriví.
Nachádzame sa v období dovŕšenia národnej revolúcie. Myšlienka federalizácie je myšlienka, ktorou žije národ. Ale federalizácia bez demokratizácie nie je ničím, hovoria mnohí. Áno, prirodzene. Lenže v mene demokracie sa už raz vysťahovala tretina tohto národa za oceán. V mene demokracie sa dá zabíjať a zabíja sa práve tak, ako v mene hociktorej veľkej idey. Povedalo sa nedávno: „Demokracia pre všetkých, ale nie demokracia so všetkými, nie demokracia s každým...“ Teda demokracia s k ý m? To je otázka, povedal by Hamlet.
Napriek tomu sa musíme rozhodnúť.
„Demokracia,“hovorí Masaryk, „si vyžaduje nových ľudí, nového Adama...“
Ako zúfalý boh do raja vchádza tento národ do demokracie, volajúc ono známe biblické: „Adam, kde si?“
„...demokracia je stálym úsilím o politickú výchovu... ťažkosti výchovy však nemáme s deťmi, ale s dospelými, so sebou...“ pokračuje Masaryk a na inom mieste dodáva. „V demokracii, pretože je vládou všetkých všetkým, nejde už o panovanie, ale o správu a samosprávu a o harmonizáciu všetkých štátotvorných síl v štáte...“
Teda – pravdaže–demokracia.
Demokracia, nie „demokracia“.
Tá druhá „...je v skutočnosti niekedy výrazom diktatúry buržoázie, niekedy bezmocného reformizmu malomeštiactva, podriaďujúceho sa tejto diktatúre...“To, pochopiteľne, nehovorí Masaryk...
Napriek tomu sa musíme rozhodnúť.
Nerozhodujme sa prirýchlo. Rozhodnime sa správne. Možno nebudeme všetci vinní. Ale všetci budeme zodpovední.
Miroslav Válek (1968)
Autor foto: Daniel Antal