Triafať sa do Ruska sa stalo akousi povinnosťou. Je paradoxné, že túto príležitosť si nenechala ujsť ani nová slovenská politická elita. Jej prístup len potvrdil, že bilaterálny slovensko-ruský problém, majúci v určitej etape emocionálne vnútropolitický rozmer, bol a žiaľ ešte aj je motivovaný z pohľadu ekonomických perspektív krátkodobo. Inými slovami, akýmsi "dištančným" spôsobom, s využitím nedávnej zložitej histórie a súčasných ťažkostí Ruska sa snažíme revitalizovať objektívne integračné ambície Slovenska.
Vieme však iste, o akom Rusku s takou ľahkosťou hovoríme? Uvedomujeme si vôbec, že dnešné Rusko je tehotné možnosťou svojho rozpadu na desiatky miništátov, tak, ako je tehotné i možnosťou politicko-ekonomickej stabilizácie, ale tiež menej bezpečného vývoja? Nádeje a peniaze sa vkladajú do pokojného samorozpadu tejto krajiny s možnosťou uzavrieť historickú veľmocenskú epizódu ZSSR, etapu nepokojného prechodného postsovietskeho obdobia a uvoľniť priestor pre desiatky nových a prekvitajúcich štátov.
Jeden z kandidátov na prezidentský stolec v Kremli v roku 2000 G. Javlinskij považuje prípadný rozpad Ruskej federácie (RF) za reálnu a nie akademickú špekuláciu. Súčasný model federálneho usporiadania Ruska má v sebe zakódované trvalo latentné nebezpečenstvo rizika politických, ekonomických a sociálnych rozdielností. Tento fakt je bez diskusie znepokojujúci a mal by viac než dištancovanie sa znamenať zvýšenú zainteresovanosť na očakávanej politicko-ekonomickej stabilizácii krajiny.
Dnešná Ruská federácia - čo je to?
Podľa Ústavy RF, šitej na mieru súčasného a stále viac chorľavého prezidenta B. Jeľcina, je súčasná RF tvorená 89 rôznymi subjektami, o ktorých nemožno ani zďaleka hovoriť ako o rovnocenných, hoci to ústava deklaruje. Ide o 21 republík, 6 krajov, 49 oblastí, 2 mestá federálneho významu (Moskva a Sankt-Peterburg), 1 autonómnu oblasť a 10 autonómnych okruhov.
Ruská literatúra sa snaží o delenie na regióny "bohaté a chudobné", resp. na "stabilné a nestabilné" a pod. Ak sa za rozhodujúce kritérium považuje životná úroveň obyvateľstva, najviac 10 - 14 subjektov možno považovať za vedúce regióny Ruska. Patria sem Moskva, Moskovská oblasť, Sankt-Peterburg, Krasnojarský kraj, Nižnegorodská oblasť, Stavropoľský kraj, Samarská oblasť, Rostovská oblasť, Samarská oblasť, Republika Tatarstan a Baškortostan. Tu je sústredená viac ako tretina priemyslového potenciálu Ruska, prakticky všetky finančné toky (len cez Moskvu prechádza 70% objemu financií celého Ruska), rozhodujúce palivovo-energetické zdroje. Chudobných regiónov je cca 14-16. Medzi týmito dvoma pólmi sa pohybujú ostatné a sú prakticky na nule. Rozptyl len potvrdzuje, že problematika vzťahu medzi centrom a regiónmi je dlhodobo jedným z najväčších problémov vnútornej politiky. V regionálnej politike je kľúč k odpovedi na najzávažnejšiu otázku o osude Ruska, o jeho postupnom a (ne)pokojnom (ne)transformovaní sa na menšie subjekty.
Impulz k procesu získavania suverenity subjektov RF dal Tatarstan už tri mesiace po vyhlásení suverenity Ruska. Na konci augusta 1990 vyhlásil svoju suverenitu v rámci celej krajiny a požiadavku nanovo riešiť vzťah k vtedy ešte dýchajúcemu ZSSR. V októbri 1990 deklaroval svoju suverenitu v rámci RF Baškortostan s rovnakou žiadosťou ako Tatarstan. O rok neskôr vyhlásil nezávislosť Čečenskej republiky prezident D. Dudajev. Udalosti boli podnetom k podpisu Federálnej zmluvy medzi centrom a subjektami RF v marci 1992. Týmto aktom, ako dnes priznáva aj gubernátor Orlovskej oblasti a predseda Rady federácie RF J. Strojev, došlo k dočasnému zachráneniu ruského štátu pred rozpadom. V roku 1993 gubernátor Sverdlovskej oblasti E. Rossel inicioval vytvorenie Uralskej republiky v rámci RF. B. Jeľcin ho odvolal a pokus administratívne zlikvidoval.
Demokracia a "demokracia"
V rokoch 1993 - 95 sa sformovali nové regionálne politické elity a integrovali sa do elity federálnej. Prelomovým bol rok 1996, kedy sa uskutočnili voľby gubernátorov a Kremeľ stratil možnosť efektívne zasahovať do vývoja vo vzťahu centrum - región. V roku 1998 regióny začali zvažovať pozastavenie odvodov federálnych daní do Moskvy a ich ponechanie na využitie v oblastných rozpočtoch. V prípade, že by sa tak stalo, dôjde nielen k likvidácii väčšiny federálnych programov, ale nie je ani možné udržiavať v chode federálne štruktúry.
Predstavitelia regionálnych elít svoje a aj objektívne nedostatky zvaľujú na Moskvu s poznámkou, že bez nej by im bolo lepšie. Skúška reakcie sa už konala. Začiatkom októbra 1998 niektorí gubernátori kráčali na čele protestných demonštrácií s antiJeľcinovskými heslami. B. Jeľcin je garantom ústavy, aspoň sám sa tak často predstavuje, a súčasná ústava garantuje súčasnú RF. Demokracia sa spravidla neuchytila tam, kde nie je efektívny štát a štátne riadenie. Nie prekvapujúcou je aj otázka, či je demokracia vôbec možná a aplikovateľná v tak geograficky mohutnom priestore. Akýkoľvek typ konsolidovanej demokracie je relativizovaný pri udržaní súčasnej teritoriálnej podoby Ruska, ktorá sa historicky formovala výlučne imperiálnym spôsobom.
Ak hovoríme o prezidentských voľbách, ktoré by sa mali konať v roku 2000, je potrebné myslieť aj na aktuálnu situáciu pred, počas a najmä po voľbách. Dynamika povolebných procesov buď udrží krajinu v pásme stability, alebo ostane realitou už desaťročia trvajúca ruská systémová kríza. Problémom volieb je, či ich víťaz bude schopný presvedčiť jeľciniádou rozčarovaný a frustrovaný národ o možnosti nového "ruského zázraku", alebo bude donútený asistovať pri fatálnej diverzifikácii a regionalizácii Ruska. Kľúče k integrite Ruska budú v rukách nového prezidenta. Súčasný svoje možnosti už očividne vyčerpal. Vážna bude aj pozícia ruskej oligarchie. Kto môže byť ich favoritom? Potenciálnych hrdinov volieb v roku 2000 je dnes viac.
Dezintegrácia na začiatku 21. storočia
Rozklad Ruska je zrejme potrebné vnímať ako skutočnosť, na ktorú je vhodné sa pripraviť a nájsť mechanizmus jeho existencie v zmenených geopolitických reáliách. Bez emócií a s vedomím, že zostupovanie z pozície superveľmoci cez regionálnu veľmoc až po rozpad je psychologicky bolestným faktom, ale aj nádejou, že pôjde iba o evolučný proces. Pre evolúciu hovorí možnosť zdanlivo nelogického vývoja - samostatnosť cestou ekonomickej závislosti. Taký model však dlhodobo nebýva funkčným. Prečo sa pripravovať? Rusko na konci 20. storočia, predstavuje klasickú imperiálnu ríšu na čele s chorým vládcom a nefunkčným a kontraproduktívnym systémom riadenia, ktorá sa kľukatými cestami prepracovala do záverečného, rozpadového štádia. Ako sa pripravovať? Pre Slovensko je to z bezpečnostného hľadiska prirodzený a plynulý proces pripojenia sa k európskym a svetovým štruktúram, ktoré majú jasné pravidlá hry, historickú perspektívu a hmatateľné demokratické tradície. Z pohľadu priameho vzťahu k Rusku by malo ísť o hutnejšiu orientáciu na cielenú širokospektrálnu regionálnu spoluprácu, tak, aby sme pri tom neurazili zatiaľ stále veľmocensky sa tváriacu federálnu Moskvu.
Autor je diplomat