Pes a mačka
A. Vynorí sa nám všeličo: literárne (napríklad Čapkove texty, Thomasov Mannov, Baudelairova báseň ), lebo literatúra vyvoláva psíky a mačičky zo snového sveta do rovnako snového sveta textov, aj osobné, neliterárne, príhody a príbehy, na ktoré pre dôvody, ktoré poznáme aj nepoznáme, nemôžeme zabudnúť. Pre mestského človeka psík a mačka už nie sú „len“ zvieratá: Nadobudli všelijaké významy. Pozoruhodné je, že mestských ľudí možno triediť na dva typy: Na ľudí, ktorí s mačkami a so psami „nechcú nič mať“. Cítia hranicu ľudskosti a zverskosti ako pevne určenú. Zviera v nich vyvolá cudzotu, obavu, občas hnus. Keď ho pohladkajú, lebo sa tomu nemôžu vyhnúť, ich prvou starosťou je umyť si ruky. Keď vidia psíka cikať na chodník, rozčúlia sa. Zviera nepatrí do ľudských pomerov. Oporou im je „hygiena“. Zviera môže byť nakazené, a tak ďalej. Druhý typ cíti ľahkú priechodnosť hranice: Zvieracosť a ľudskosť sú si blízke, aj my ľudia sme zvieratá, naša ľudská špina nie je veľmi odlišná od zvieracej a naše emócie sú si také blízke, že ich prvou vlastnosťou je vzájomnosť. Prvý typ, „čistých“ ľudí, si my „nečistí“, zvieratám blízki, môžeme všímať s potrebou vysvetliť si ich čudnosť. Áno, čudnosť. Trochu zlomyseľne spozorujeme ich háklivosť ako neurotickú potrebu. Ak je človek „príliš ľudský“, znamená to, že jeho „ľudskosť“ je čímsi ohrozená a potrebujú brániť si ju. Pred čím, pred kým? To je námet pre psychoterapeutickú diagnostiku. To si myslíme my „nečistí“, keď cítime svoje súrodenectvo so zvieratami. Azda sme viac zlomyseľní, ako sa patrí. B. Vzťah človeka a zvieraťa je (aj) imperialisticky pragmatický. Ovce potrebujeme pre syr a vlnu, kravy pre mlieko a pre mäso, kone pre ťahanie, a tak ďalej. Leoparda potrebujeme, aby filmové hviezdy mohli mať vzácne kožuchy. Perlorodky sú pre perly. A tak ďalej. Príroda je na to, aby nám slúžila, veď aj biblický pánboh nám ju dal ako surovinu. Mestský človek sa zbavil imperialisticko-pragmatického vzťahu k zvieratám. Psa nepotrebujeme na stráženie, nevieme si predstaviť, načo nám je mačka. Myši, našťastie, nemáme. Pes a mačka sú krásne NEUŽITOČNÉ. Sú krásne ZBYTOČNÉ. Keby sme boli celkom triezvi: Sú nám na oštaru. Sú starosťou navyše. A predsa k nim máme HLBOKÝ vzťah. Čo sú dôvody alebo príčiny tejto evidentnej hĺbky? C. Občas sa zvedavo, dokonca zúfalo pozrieme do očí psíka alebo mačky: Ich pohľady sú mimoriadne výrečné, ale: NEVIEME, čo je „za“ nimi. Akokoľvek sa snažíme vojsť do nich, neuspejeme. Svet psíka a mačky je transcendentný: Nedostaneme sa za jav. Aj keď máme pocit, že naša vzájomnosť so zvieratami je TAKMER ako vzájomnosť medzi ľuďmi, ba občas dokonalejšia, nemáme DÔKAZ. Všetko môže byť len naša projekcia, len ilúzia našej túžby. Myslím si, že použitie slova transcendentný nie je prehnané. Do „duše“ psíka, mačky, hociktorého nášho blížneho z „pod-ľudského“ sveta, (aké hnusné je toto „pod“), niet cesty porovnateľnej s cestami do duše človeka. Všimnime si, ako často sa v ľudskej fantázii spája svet zvierací so svetom božským. Zvieratám sa odpradávna veľmi často pripisovali božské vlastnosti. Dokonca aj kresťanstvo, ktoré neveľmi prihliada na duše zvierat, používa symbol baránka a holubice. Božský svet je tiež transcendentný. Akokoľvek sa snažíme teologickými alebo laicky naivnými spôsobmi preniknúť do božskosti, máme pocit neúspechu. Božské nás presahuje. Aha: aj zvieracie nás presahuje. Svet zvierat je (ako svet bohov) pre nás len tieňom, a to, čo ho na nás ľudí vrhá, nie je náš svet. Ako myšlienkovú hračku použime pokus predstaviť si fenomenológiu psa. Nemôžeme. Svet sa nám odkrýva PODSTATNE ináč ako psom alebo mačkám alebo muchám alebo... Nie je transcendentnosť prijateľným dôvodom na hĺbku? D. Psík a mačka sú menšie ako my, dospelí mestskí ľudia. Sú menšie nielen telesne, veľká doga môže byť dokonca väčšia, ale aj duševne. Vedia oveľa menej ako my. Majú spôsoby naivného dieťaťa. Sú večné deti a detskosť nás očarúva a vyvoláva v nás nežnosť a silnú inštinktívnu potrebu chrániť a brániť „malú“ detinskú bytôstku. MUSÍME sa s ňou pomaznať ako s dieťaťom, poštekliť ju, dávať jej nielen to, čo potrebuje, ale VIAC. Chceme, aby sa jej, ako deťom, vodilo lepšie ako nám. V pozadí je NEUŽITOČNOSŤ ich pobytu u nás, v našom ľudskom svete. Necítime vinu? Okrádame ich o ich svet, keď sme ich vrhli do nášho ľudského. Nútime ich. Ich svet je plný musenia niečoho, čomu nemôžu rozumieť. Dospelí cítia vinu aj voči deťom. Moje dieťa si ma nevybralo v konkurze, je osudovo moje. Môj psík je osudovo môj. Ako viem, že mačička, ktorú som prichýlil a stala sa mojou, nie je objektom mojej manipulácie? Toto je druhý dôvod hĺbky vzťahu ku psíkovi a k mačičke. Aké je dieťa? Nie je aj ono transcendentné? E. Mestskí ľudia sú veľmi odcudzení. Rôzne formy blízkosti sa nahrádzajú dištanciami. Ľudia osamievajú, musia prihliadať na ekonomické, právne a všeobecne kultúrne mechanizmy odcudzovania. Príklad: Občan pracujúci v Spojených štátoch amerických chcel dať kolegyni najavo priateľský postoj a pohladkal ju po ramene. Obvinila ho z erotického útoku. Občan unikol policajnému vyšetrovaniu len s námahou, ale musel odísť z pracoviska. Vlastné deti sú poslednou možnosťou BLÍZKOSTI. Možno sa s nimi maznať, možno vycítiť ich emóciu akosi priamo, imanentne. (Ale pozor! Ak sa nápadne maznáte so svojou trojročnou dcérou, nie ste pedofil?) Infantilné psíky a mačky (hoci pobývajú v transcendentnom svete) vďačne prijmú vašu ponuku nežnosti a vďačne vám odpovedia. Dialekticky: Váš vzťah bude ostrovom imanencie. Azda posledným. F. Psík a mačka by nemali svoju silu, keby ju nedostali zo symbolického zdroja. Psík a mačička REPREZENTUJÚ (akési) archetypové vzory. Ich symbolika je sčasti konvenčná a nezaujímavá (pes je priateľ človeka a pod.), sčasti veľmi intímna a ťažko vysloviteľná. Dvojica pes-mačka je tiež dialektická. Patria k sebe, obidvaja sú krásne zbytoční, čím sa blížia umeleckým dielam, zároveň sú vzájomne opoziční ako Don Quijote a Sancho. Naša predstavivosť sa s nimi môže hrať. Aha: Psík a mačka sýtia našu potrebu hry: jednu z hlbokých potrieb; z antropogénnych potrieb. Autor je psychiater a spisovateľ
