Osud

1. Človek nikdy nevie ÚPLNE, čo robí. V jeho konaní sa objavujú významy, s ktorými nepočíta a NEMÔŽE s nimi počítať. Príklad: starý otec Adolfa Hitlera nešípil, čo robí, keď v slastnej chvíli plodil otca Adolfa Hitlera. Jeho intímny čin bol v skutočnosti nielen jeho osobnou, intímnou príhodou, ale dosť kľúčovou udalosťou svetových dejín. Aký význam nadobudne to, čo tu a teraz a s takým a takým úmyslom robím, nemôže nikto odhadnúť. Hoci by sme sa snažili pochopiť svoje konanie veľmi rozumne a podľa svojej triezvej skúsenosti, mohli by sme dovidieť jeho dôsledky a účinky len do neveľkej vzdialenosti. Sme ako šachisti: Dobrí odhadujú význam svojich ťahov na veľa krokov dopredu a vedia odhadnúť reakcie protihráčov, slabí sú poloslepí. Vplývajú na nás aj ilúzie, ktoré sa v nás, ani nevieme ako, rozrastajú. Adolf Hitler bol presvedčený, že zakladá tisícročnú ríšu. Jeho spôsob odhadu dôsledkov a účinkov konania bol hračkou jeho netriezvej fantázie. Myslenie je súčasť konania. Teda: keď myslíme, nikdy ÚPLNE nevieme, aké konzekvencie možno z našich myšlienok odvodiť. Pripomeňme si osud ktorejkoľvek myšlienkovej konštrukcie. Mohol Ježiš, keď prednášal svoju Kázeň na hore, odhadnúť, aké budú dôsledky a účinky jeho myšlienok? Ako súvisí kresťanstvo s Kázňou na hore? Dnes sa dobre vie, že myšlienka sama o sebe má neurčitý význam. Uplatňuje sa vďaka interpretáciám. Kto môže vedieť, aké interpretácie postihnú myšlienky? Kto vie, ako sa budú interpretovať interpretácie? Jestvuje (napríklad) jednotné kresťanstvo? Ale odvolajme sa na čosi zdanlivo jednoduché: na číslo. Možno jednotne interpretovať zdanlivo nevinnú intuíciu čísla? Hoci myslíme jednoducho, vždy sa v jednoduchosti skrýva mnohosť, ba nekonečnosť významov. Vyhlásenie o ľuďoch, že nevedia, čo robia, je fundamentálnym poznatkom: Malo by byť preambulou KAŽDÉHO konania a myslenia. 2. KTO alebo ČO dodáva významy našim skutkom a myšlienkam? Občas prijímame pridanú hodnotu významov s radosťou: takpovediac ako dar. Máme pocit, že nás odmenili okolnosti. Občas k odmene prídeme ako slepé kura k zrnu. Výskumník sa pozerá do mikroskopu len tak a zrazu spozoruje, čo ešte nikto pred ním nepozoroval. Objaví akúsi novinku a azda sa preslávi. Šťastná náhoda prispeje k jeho nesmrteľnosti. Jeho meno bude v učebniciach. Keď ho budú ako jubilujúceho profesora oslavovať, starý pán profesor, oslávenec, bude úprimne veriť, že má veľkú zásluhu. Hm. KTO urobil objav? Ktosi chce nájsť cestu do Indie a nájde cestu do Ameriky. KTO objavil Ameriku? Ak sme nábožní, veríme, že naše činy a myšlienky podnecuje Boh. Ak hľadáme prirodzené vysvetlenia, hľadáme ich podľa svojich síl. 3. Odkiaľ prichádza nápad? Predpokladajme, že z neurónových sietí v našej hlave. Pracujú svojím spôsobom, ktorý len neveľmi a predbežne chápeme. Ale dôverujeme mu. Sú spoľahlivé ako stroj. Čiastočne ich môžeme modelovať pomocou počítačov. Alebo rôznych kontextov. Žijeme v duchovnej atmosfére, v ktorej sa vznášajú rôznorodé idey a fragmenty ideí. Vychytávame ich, kombinujeme ich a zrazu sa vynorí kombinatorický zázrak: nápad. Je to proces trochu podobný prirodzenému výberu. Ak žijem v prostredí presýtenom ideami, mám šancu, že ku mne príde veľa nápadov. Musím sa aj naučiť vychytávať ich. Hociktorý tvorivý človek pozná úrodnú atmosféru kaviarní, kde možno nazbierať surovinu nápadov ako sliepka zbiera červíky v dobre pohnojenej záhrade. Aby ste využili kontext, musíte mať zručnú neurónovú sieť. Ale TO, čo je spoločné sieťam aj kontextom, je vonkaj-škovosť vo vzťahu k intímnemu ja. 4. Odkiaľ prichádza pridaná hodnota významov našich skutkov, a nielen singulárnych, ale aj celých životov? Azda sa veľmi nepomýlime, keď povieme, že zmysel života Vergíliovho starého otca bolo splodiť Vergíliovho otca. Ale to je zmysel života, ako ho vidíme MY. Vergíliov starý otec videl zmysel svojho života očividne veľmi odlišne od nás. Teda: koľko pohľadov, toľko zmyslov života. Život teda nemá absolútny zmysel. Naša potreba pripisovať udalostiam a predmetom významy je neprekonateľná. Máme, opovážime sa povedať, signifikačný pud. Nie sme ochotní pripustiť, že život má význam len sám o sebe. Nevieme si to predstaviť. Významy akoby samovoľne prichádzajú, menia sa, ako sa menia hodnoty výrobkov, ktoré sa stávajú tovarmi, aby boli NAOZAJ výrobkami. Netovarové výrobky sú (akosi) kontradikčné. Životy sa významami stávajú tovarmi, teda: realizujú sa ako životy. Vstupujeme do udalostí a stávame sa ich účastníkmi a účastinármi. Tu azda môj tovar nemá význam: ako korenie na Sundských ostrovoch. Ak sa vyvezie do Benátok, vyváži sa zlatom. Život Ionescov v Bukurešti by bol mal menší význam, než aký nadobudol v Paríži. Okolnosti ma môžu „urobiť“ – vydavateľ môže urobiť filozofa. Solženicyn „sa urobil“ v gulagu. Okolnosti prispeli. Dostojevskij sa dosť „urobil“ na popravisku. Bol by Dostojevským, keby sa nebol zaplietol s Petraševcami? Môžeme sa spytovať absurdne. Aká by bola úloha Puškinova, keby nebol zomrel v súboji? Azda by bol zatienil Tolstého? Ako by sa bolo vyvinulo kresťanstvo, keby Judáš nebol zradil Ježiša? Otázky nie sú nezmyselné. Poukazujú na dosť veľkú ľubovôľu v tvorbe dejín. 5. Ponúkajú sa nám slová, ktoré majú (naozaj alebo akoby) vysvetľujúcu silu. Jedno z uhrančivých slov je osud. Chcel som byť hvezdárom a stal som sa pokrývačom: Strechy skrývajú hviezdy, ale pre nás praktických ľudí sú potrebnejšie ako hviezdy. „Si pokrývač,“ čuduje sa starý kamarát, dávno sme sa nevideli. „To je osud,“ odpoviem. Čo mám na mysli, keď si zavolám na pomoc osud? Zväčša nič: slová sa používajú aj takmer bezmyšlienkovite. Často si neuvedomujeme, do akých čudných významov nás vohnali slová, ktoré sa nám votreli: takmer ako koketné dievčatá. Ale môžem mať POCIT, že „kdesi“ je záznam nášho života, presná partitúra, a život ju musí rešpektovať. Kdesi: kde? V nebi? V akejsi konfigurácii hmotných udalostí, ktoré sa musia vyvíjať celkom presne? Pocit sa môže kultivovať na myšlienku: Nadobudnem obraz sveta. Slovo osud reprezentuje presvedčenie o všeobecnej zákonitosti. Keby sme vypočuli skupinu respondentov (napríklad ako výskumníci), spoznali by sme, že osud je meno pre akúsi prázdnotu poznania, pre neurčitú intuíciu, pre explicitný názor: s veľkou intraindividuálnou aj interindividuálnou varietou reakcií. Je veľa ľudí, ktorí osud považujú za rovnako nepotrebné slovo ako flogistón. Iní si myslia, že (akýsi) osud jestvuje, ale nikto nevie, čo to je, ako nevieme, čo je gravitácia. Odstránime nepotrebné slovo? Občas mu dokážeme primyslieť dosť presný význam: Keď ho ohraničíme podmienkami. Napríklad: typický osud schizofrenika v mestskom prostredí na začiatku tretieho tisícročia je námet, ktorý sa nám môže zapáčiť napriek našej viere v evidence based vedu. Slovo osud bude mať pravdepodobne osud závislý od spôsobov operacionalizácie. Aj veľmi racionálny človek si ohmatá gombík, keď stretne kominára. ČO KEBY, pomyslí si: ani nie pomyslí: mihne sa v ňom ako pokušenie. Osud je akýsi duševný gombík, ktorý ohmatáme, keď premýšľame o živote. ČO KEBY. Autor je psychiater a spisovateľ Sociálna kampaň projektu ruzovyamodrysvet.sk: Prevzate z www.ruzovyamodrysvet.sk