Blondínky, policajti a novinári
Zadala som do internetového vyhľadávača meno slovenského premiéra spolu s heslom vtipy. Odmenou bolo hneď niekoľko webových stránok s politickým humorom a na nich nepreberné množstvo „ficovín“. Jeden za všetky: Róbert Fico sa sťažuje svojmu poradcovi: „Neviem, čo mám spraviť, aby ma domáca tlač stále nenapadala. Čokoľvek urobím, je podľa novinárov nanič...“ „Musíte urobiť nejaký zázrak“, hovorí poradca. „Naučte sa trebárs chodiť po vode.“ Róbert Fico usilovne trénuje, a keď sa mu to podarí, svoje schopnosti oficiálne predvedie na hladine Dunaja. Nezvyčajnú akciu sledujú novinári z celého sveta a zahraničná tlač na druhý deň píše: New York Times: Slovenský premiér kráča po vode! Daily News: Zázrak – Róbert Fico prešiel po hladine Dunaja! A Nový Čas: Škandalózne odhalenie: FICO NEVIE PLÁVAŤ! Tento klenot modernej ľudovej slovesnosti schová do vrecka akúkoľvek analýzu súčasnej mediálnej situácie na Slovensku. Ak sa médiá zhodli na tom, že kohosi nebudú mať rady, tak sa im dotyčný nezavďačí ničím. Smer to už pochopil a premiér Fico si povedal, že novinárov tiež nebude mať rád. Po dlhodobej vzájomnej výmene „láskavostí“ a „komplimentov“ medzi médiami a premiérom (napádanie a zosmiešňovanie predsedu vlády a na oplátku jeho otvorené listy, zákon a hysterická reakcia združenia vydavateľov naň, Ficove ostré vyhlásenia na margo médií a bielostranové trucovanie denníkov) nie je vylúčené, že to bola práve osobná skúsenosť so zaujatosťou a neférovosťou novinárov, ktorá nezanedbateľou mierou prispela k vyzneniu práve prijatého tlačového zákona. Prípad Fico verzus médiá však vo svojej podstate vôbec nie je osobný: reprezentuje vzorovú situáciu, keď si médiá na kohosi svorne zasadnú a on môže nanajvýš škrípať zubami. Aspoň pred prijatím nového tlačového zákona verejnosť nemala okrem práva na opravu v rukách nijakú zbraň. Vo vyspelej spoločnosti, kde (aj) žurnalisti dbajú na profesionálnu etiku, by bol možno tlačový zákon zbytočný. Na Slovensku však v súčasnosti takmer nemá koho uraziť – zato má pred kým chrániť. Keď sú totiž novinári neobjektívni, ak sa chce druhá strana (potenciálne ktokoľvek) brániť, iba apelovanie na – už beztak vedome porušovanú – profesionálnu etiku toho prvého je ako súboj s lapačkou na muchy proti guľometu. V súčasnej situácii tlačový zákon a právo na odpoveď Slovákom do rúk právom patrí – a mainstreamovým novinárom zasa patrí miesto vo vtipoch po boku blondínok a policajtov.
