O šťastí možno písať, až keď pominie

Kateřina Kováčová, spisovateľka Dvadsaťpäťročná laureátka prestížnej Ceny Jiřího Ortena za najlepší knižný debut v roku 2004 (román Hnízda) vyštudovala pedagogický odbor čeština a angličtina pre prvý stupeň ZŠ na Pedagogickej fakulte Univerzity J. E. Purkyňě v Ústí nad Labem. Pracovala ako redaktorka českého experimentálneho literárneho časopisu Pandora. V kníhkupectvách sa môžeme stretnúť s jej prózami Hnízda (2004) a Soumračno (2007). V Slove č. 14/2008 vyšla poviedka Žebravá. Kateřina Kováčová pochádza z Čenkova pri Příbrami a v súčasnosti žije a pracuje v britskom Manchestri. S hosťkou Slova sa zhovárala Eva Blažeková Váš druhý román vyšiel v čase, keď ste už nežili v Čechách. Dostávajú sa k vám napriek tomu ohlasy? – Áno, cez mojich kamarátov, s ktorými som v kontakte. Ozvú sa mi, ak v literárnych časopisoch alebo na internete čítali recenziu na niečo odo mňa. Ja si to potom už len „naklikám“. Recenzie na Soumračno boli na začiatku dosť negatívne, až neskôr pribudli ďalšie, kladné. Odhadujem, že to bolo preto, lebo „najaktuálnejší“ recenzenti museli knihu prečítať veľmi rýchlo a zbežne a mnoho vecí z nej nestihli vstrebať. Veľa im uniklo a ich práce boli neskutočne prvoplánové. Pri prvej z nich som sa na niekoľkých miestach zarazila, či recenzent skutočne píše o mojej knihe, alebo si iba splietol názov. Zdalo sa mi, že si prečítal len začiatok, prostriedok a koniec: vôbec nezachytil, o čom ten príbeh je, jemnejšie nuansy nepochopil. V textoch totiž nechávam „kľúčiky“, podľa ktorých čitateľ dešifruje významy, na to si však treba text skutočne prečítať. Ak niektorí kritici významy nepochopili, usvedčili sa z toho, že to zrejme neurobili. Mnoho ľudí totiž pochopilo novelu správne, tak prečo recenzent nie? Tí neskorší, ktorí mali na všetko viac času, stvorili recenzie o poznanie prepracovanejšie – a aj pozitívnejšie. V jednej z posledných som sa dokonca dočítala mimoriadne vydarenú vetu: „Konečne sme sa dopracovali k tomu, že o pani Bovaryovej nepíše Flaubert, ale pani Bovaryová.“ To sa mi páčilo. Ženské recenzentky mali tendencie škatuľkovať vás do kategórie feministickej prózy... – Je to pravda, aj keď s tým osobne nesúhlasím. Kto v mojich textoch stoj čo stoj hľadá feministické prvky, v najnovšej novele ich nájde. Kamarát mi dokonca na základe akejsi pomýlenej recenzie zavolal, že by som sa mala k chlapom správať lepšie a mala by som ich prestať brať len ako čosi, čo ma vykorisťuje. V kontexte mojich ostatných prác sú však takéto náznaky skôr výnimkou. Tiahnem k ženským postojom, ale vedome ich nevyzdvihujem, inklinujem k ženským hlavným postavám, ale nechcem degradovať mužské pokolenie. Neznášam to. Sama ste sa kedysi vyjadrili, že skúškou spisovateľa je jeho druhá kniha. – Teraz si už myslím, že tretia. Teda, dúfam. Tú druhú som totiž písala pod tlakom – v časovej tiesni, a zároveň s nepríjemným vedomím, že ľudia ju nebudú vnímať samostatne, ale budú ju porovnávať úspešnými Hnízdami. Tretia knižka sa už, našťastie, vníma s nadhľadom. Teraz opäť píšem preto, že ma to baví, a nie preto, aby som niekomu dokázala, že som si tú „Ortenovku“ zaslúžila. Napriek tomu neľutujete, že ste prvou knihou nasadili latku tak vysoko, že bude vždy problematické ju prekročiť – alebo aspoň nepodliezať? – Zdá sa mi hlúpe, že kritika škatuľkuje spisovateľa podľa jeho prvej knižky. Ak bola tá prvá dobrá, druhá vždy trpí tým, že jej kvality už nie sú prekvapením. Keby som bola Soumračno napísala ako prvé alebo by ho bol napísal niekto iný, kto predtým nedostal Ortenovu cenu, asi by kritiky vyzerali inak. O záujem literárnych znalcov teda nemáte núdzu – a čo bežný čitateľ? – Na Příbramsku ma ľudia poznajú, pretože som tam robievala čítania v knižniciach a mám tam priateľov a známych. Bežný človek, ktorý sa zaujíma o kultúru a číta literárne časopisy, by tiež mohol čo-to vedieť. Reakcie od čitateľov nájdem sporadicky na webe, no inak má spisovateľ zriedka možnosť získať takúto odozvu. Preto sa pýtam na názory svojich známych, tie sú však iste pokrivené práve známosťou. Či knižka zabrala alebo nie, teda zistím naozaj až podľa odbornej kritiky – ktorá však tiež môže byť zaujatá. O objektivite kritikov dávno nemám romantické predstavy. Vaše prózy sú vo veľkej miere autobiografické a zároveň z nich vanie pesimisticko – depresívne ladenie. Vy sa však určite dokážete aj veseliť. Čo vás zaručene poteší? – Rozveseľujú ma veci, ktoré sú akoby „normálne“, ktoré človek každodenne vníma, ale v určitom svetle vyzerajú smiešne. Napríklad texty pesničiek, čo sú trebárs celé postavené na hlavu, ale v inom kontexte naberajú geniálny zmysel. Zbožňujem pocit, keď sa celá realita mení podľa toho, kde práve sme, čo robíme, čo cítime, s kým sa rozprávame. Toto ma dokáže spoľahlivo potešiť. Mám tiež rada humor, ktorý je založený na slovách, jemný, nie kŕčovitý a sprevádzaný nepodloženými výbuchmi smiechu. Konkrétne ma bavia Monty Python alebo Jára Cimrman, a to, čo neznášam, sú situačné komédie. Vo vašich textoch sa však predsa len prejavuje viac z toho ne-gatívneho spektra prežívania. Dá sa vôbec dostatočne silne a sugestívne písať aj o radostných témach a pozitívnych emóciách, ktoré sa zo súčasnej mladej umeleckej literatúry diskrétne vytratili? – Toto je zvláštne. Vždy, keď píšem, pýtam sa samej seba, prečo by som nemala rozprávať aj o veciach, ktoré sú krásne – nie iba o tých negatívnych. Ale potom zistím, že „zlé“ veci ma oveľa viac provokujú. Keď je človek šťastný a dobre naladený, nepotrebuje sa ventilovať, šťastie nás nedráždi, necháva nás v pasívnej eufórii. A o tej dokážem písať iba spätne, keď pominie, na pozadí nepríjemných udalostí, ktoré nasledovali. Aby som si pri písaní uvedomila šťastie, potrebujem kontrast radosti a smútku. A aj keď sú pozitívne pocity rovnako intenzívne ako tie opačné, necítim sa v nich dosť „silná v kramflekoch“. Preto som si zvolila druhú stranu. Navyše, v negativite sa cítim ako ryba vo vode aj preto, že mám rada expresionizmus, ktorý používa emocionálne vypätie. A čo spôsobuje najväčšie emocionálne vypätie? Zlé veci. Pravda, v kontexte súčasnej tvorby je to určitý problém. Dosť ľudí vníma dnešnú tvorbu ako niečo, čo je veľmi negativistické, veľmi dekadentné. A najhoršie je, že si myslia, že to je chyba – pritom je to len určitý druh vyjadrenia. Pokiaľ je z týchto prác stále cítiť skrytú nádej, pokiaľ tlmočia nejakú myšlienku o živote, je to v poriadku. Iba ak autor pracuje s negatívnymi vecami len pre efekt, bolo by to zlé. Zároveň sa priznávam, že keď sa píše o pekných veciach a o láske, vždy mi to smrdí gýčom. Aj keby to bolo kvalitne napísané, je to pre mňa okamžite podozrivé a v hlave sa mi rozsvieti červená kontrolka: Pozor! Dá sa však v „negativistickej“ tendencii ešte posunúť ďalej? Čierna už predsa nemôže byť černejšia. – Závisí to od uhla pohľadu. Aj moje práce sú v určitom svetle euforické, podľa toho, kto ako prežíva eufóriu. Ja ju napríklad prežívam, keď ide búrka. Aj keď je to vraj „negatívny“ element, pre mňa to je živel, obrovské vypätie, niečo, čo ma inšpiruje. Keby som opisovala slniečko a biele mráčiky, viem, že padám niekam, kde to nepoznám. Zato poznám tú búrku, v nej som doma. A nemyslím si, že iba preto, že akási „dekadencia“ je všeobecným aspektom dnešných textov, mala by som meniť svoj štýl, aby som zachránila literatúru a súčasného človeka pred nimi samými. Čo najradšej čítate? – Teraz Coelhovho Alchymistu. Jednoduchý text plný právd, ktoré som už dávno vedela, nenechalo ma to stáť s otvorenými ústami. Ale to, čo mám naozaj rada, je básnik môjho života – Ted Hughes. Jeho Vrán je pre môj vnútorný svet podstatný. Z prózy si s chuťou prečítam čokoľvek, čo má v sebe život, napríklad taký Karel Šlejhar. Mám rada aj realizmus, ak je skutočne realistický. Máte rada Hughesa – čítate aj Sylviu Plathovú? Dokážete sa pri tom odosobniť od životného príbehu Hughesovej životnej družky – poetky, ktorá skončila s hlavou v plynovej rúre po tom, čo ostala sama s dvoma deťmi? – K poézii Plathovej som si nikdy nenašla cestu, pretože som vždy zastala pri Hughesovi, akoby jeden schod od nej. Na ňom mám rada to, že stvorením Vrána zrodil mýtus, zatiaľ čo na Plathovej mi prekážalo, že keď opisovala nejaký jav, robila to z rôznych uhlov pohľadu a snažila sa tie uhly kombinovať. Zrkadlo, Rast húb... Bolo to expresionistické, pekné, no v mojom vnímaní sa to nedostalo za jazyk. U Vrána som obdivovala jeho podstatu. A osudy autorov som nikdy neriešila, nezaujímalo ma, čo zažili v osobnom živote a ako sa im to (ne)podarilo reflektovať prostredníctvom diela. Dokonca si ani nepamätám, ako Plathová a Hughes vyzerajú. Čo alebo kto vás oslovuje zo súčasnej literatúry? – Dosť sa vyznám v tej českej, pretože som sa veľmi skoro dostala do spoločnosti súčasných českých autorov. Dostal ma Bohdan Troják a Petr Hruška, ktorý sa mi veľmi páči, pretože používa prvky expresionizmu. O zahraničných literatúrach toho až toľko neviem. Nestíham ani tú slovenskú, nehovoriac o tom, že nemám veľa možností. Na Slovensku som zatiaľ bola len na niekoľkých malých čítaniach. Máte v Anglicku vôbec čas na literatúru? – Nájdem si. Stále píšem, je to niečo, čoho sa nechcem zbavovať. Písanie ma jednak baví, a potom, je to v súčasnosti jedna z mála vecí, ktoré ma spájajú so životom pred odchodom z Čiech. S tým rozdielom, že v Anglicku som izolovaná od ľudí, s ktorými by som mohla svoje texty konzultovať. To je pre mňa problém, viem totiž, že v obdobiach, kedy som nenechávala svoje práce hodnotiť ľuďmi, ktorí tiež písali, nerozvíjala som sa. Aj keď pri samotnom písaní potrebujem byť sama, rovnako potrebujem aj kontakt s realitou, chcem počuť, či to, čo som napísala, je dobré alebo nie je. Teraz sa mi zdá, že som obmedzená v tvorivom rozvoji, ako vždy, keď nemám zázemie. Na čom v súčasnosti pracujete? – Je to text, ktorý má podobnú kompozíciu ako moja prvotina Hnízda. Básne prelínané s prózou, dosť komplikované. Určite by som chcela, aby to vyšlo, no neviem, či sa to vôbec stane a kedy. Zatiaľ mám z celého textu iba kostru, vidím to teda až v dlhšom časovom horizonte, povedzme za dva roky. Niektoré ucelené texty som však už tento rok publikovala v antológii ženskej poviedky. Ste vysokoškolsky vzdelaná, vaša literárna kariéra sa v Čechách sľubne rozbiehala a rozbieha, a vy ste predsa odišli do Veľkej Británie vykonávať nekvalifikované práce. Prečo? – Pre budúcnosť. Doma by mi angličtina veľmi skoro zakrnela. Na univerzite ma naučili mnoho vecí a som za ne vďačná, ale viem, že život je iný. Hovoriť po anglicky sa človek nenaučí podľa skrípt, musí byť do angličtiny hodený a komunikovať denno-denne, počúvať, ako ľudia hovoria. S tým, čo viem zo školy, by som mohla pokojne kdesi učiť, ale nikdy by som si nepripadala dostatočne kvalifikovaná na to, aby som držala krok s deckami, ktoré sú angličtine vystavené už v kočíku. V reálnom Anglicku však často počúvate skôr iné jazyky... – Je to aspoň zaujímavejšie a angličtiny je popri ostatných jazykoch stále dosť. Musím byť „vďaka“ tomu neustále v strehu. Niekedy je to úmorné a niekedy depresívne, ale núti ma to rozvíjať sa. Dúfam. Vaša zahraničná pracovná kariéra však tiež nebola jednoduchá ani priamočiara. – To teda nie, na začiatku to bola skôr útrpná odysea hľadania práce. Nemohla som si dlho žiadnu zohnať, pretože nemám nijaké užitočné skúsenosti. Znalosť angličtiny nebola veľkou devízou, po anglicky tam predsa doma hovorí väčšina ľudí a aj tí, ktorí sa jazyk naučili akurát v rýchlokurze pred odletom, sú na dostatočnej úrovni na to, aby sa vo fabrikách dorozumeli. Do továrne sa mi nechcelo a pre iné zamestnania som nemala dostatočnú prax. Skúšala som, samozrejme, zohnať si učiteľské miesto, ale vždy to stroskotalo na tom, že nemám dostatočné skúsenosti. Navyše, neverila som si. Keď na mňa začali hovoriť po anglicky, v prvých chvíľach som si nebola istá, či to je určite angličtina – Manchesterčania majú severský akcent. Zo začiatku to teda bolo komplikované. Neskôr som však vďaka kamarátke dostala prácu v krajčírstve. V súčasnosti som postúpila od dievčaťa pre všetko na plný úväzok k zdvíhaniu telefónov na polovičný. Začala som totiž doučovať po anglicky Poliakov, ktorí nemajú kedy chodiť do jazykovej školy, pretože pracujú týždenne 60 hodín, a zároveň chodím do školy na jazykový kurz, aby som získala certifikát english proficiency. Vaše doterajšie vydané texty sa prevažne obracajú k vašemu detstvu a mladosti, a samozrejme, k Čechám. Je pre vás aj Anglicko inšpiráciou k tvorbe? – Nie je. A keď, tak iba niektoré veci, napríklad absolútne chaotické centrum Manchesteru, ktoré mi pripadá úplne apokalyptické, keď vidím ľudí, ktorí sa stále za niečím ženú. Vyrastala som na vidieku, vždy som bola dedinský človek a v Manchestri sa úplne strácam. Inšpiruje ma teda táto obrovská skúška, stres, to, aké je to v zahraničí ťažké. Pretože aj keď sú tam drobnosti, ktoré sa mi páčia, napríklad krásne gotické kostoly – predsa to nie je Praha... Navyše, chýba mi príroda. V Manchestri sú pekne urobené parky, ale mne to nestačí. Mám rada pocit neobmedzenej možnosti pohybu, aký dáva les. Nie narysované chodníčky a na každom kroku rodiny s deťmi, ktoré treba obchádzať častejšie ako v centre mesta. Bývam však relatívne neďaleko od niekoľkých prírodných rezervácii, kam som sa ešte nemala čas sa pozrieť. Takže napriek tomu, že ste v Británii už takmer rok, stále ste sa neadaptovali na prostredie tak, aby ste sa cítila – keď už nie ako doma, tak aspoň „normálne“? – Normálne sa tam český človek asi nemôže cítiť. Vždy budeme mať napísané na čele, že sme prisťahovalci. Osemdesiat percent ľudí, ktorí do Anglicka prídu, nie sú kvalifikovaní, a keď tam niekto taký náhodou príde, domáci aj tak nerobia rozdiely. To, že som doma vyštudovala vysokú školu, nikoho nezaujíma. Je ťažké zvyknúť si, že zo štandardu, ktorý som mala v Čechách, som zrazu klesla na pozíciu, keď musím chodiť do agentúry, aby som mohla zohnať napríklad prácu upratovačky. No s tým som rátala a stále mám možnosť urobiť si kurzy, aby som mohla učiť nových prisťahovalcov v jazykových školách. Presne to chcem dosiahnuť. Ak už je váš diplom „ukradnutý“ domácim zamestnávateľom, vedia aspoň vaši spolupracovníci, že ste vysokoškolsky vzdelaná a doma ste spisovateľkou? – Dala som im to na vedomie, až keď sa ku mne začali správať s dešpektom, ako k niekomu, kto žobre o prácu. Išlo hlavne o Poliakov. Ľudia, ktorí majú kvalifikáciu ako ja – teda nemajú žiaden papier na to, že vedia čosi robiť rukami – sú tam totiž najmenej platení a najmenej cenení. Teda vo chvíli, keď predo mnou začali „machrovať“ a dávať mi najavo, že som nikto, vysvetlila som im, že nemajú právo sa ku mne správať urážlivo, pretože som toho v živote už dokázala viac ako oni. Bola to však len sebaobrana. Musela som si obhájiť svoju pozíciu, inak by ma ušliapali. Spájate svoju budúcnosť ešte s Českom? – Určite áno. V Anglicku som iba na skusy, kým sa nevypracujem v jazyku natoľko, aby som bola schopná povedať, že viem hovoriť a myslieť po anglicky takmer rovnako dobre ako po česky. Že dokážem po anglicky dokonca aj písať. Jednoducho, chcem skúsiť, či sa môžem stať bilingválnou, aj keď som s druhým jazykom začala až v dvanástich rokoch. Po anglicky však ešte nepíšete... – Pri textoch, ktoré v súčasnosti píšem, sa pokúšam o preklady. V angličtine to totiž znie úplne inak. Ako údery zvonu. Oveľa temnejšie ako v češtine, ktorá je asi trošku veselší jazyk. Neviem, čím to je – či tým, aké slová si z tej angličtiny vyberám, ale znejú mi ako hrana. Je vôbec možné napísať autorský text v angličtine a v češtine, aby si pre vás aj pre čitateľa zachoval rovnakú náladu? – Dá sa to, ale je to veľmi ťažké. S textom, ktorý transformujem do druhého jazyka, musím pracovať ako so svojbytným materiálom. Pozmeňovať ho, nezohľadňovať prednostne to, čo sama ako autorka cítim, ale predstavovať si reakciu čitateľa, ktorý by mal v oboch jazykoch vnímať text rovnako. Žiadny „native speaker“ moje anglické veci ešte nečítal, no len čo dosiahnem certifikát english proficiency, chcela by som spolupracovať s univerzitou. Určite sú tam aj kurzy tvorivého písania. Tam sa spýtam na názor. Zjavne máte záujem písať pre anglofónne publikum a pokúsiť sa preraziť v západnom literárnom svete. – Chcela by som to skúsiť, mohla by to byť zábava! V Anglicku sa na autorov pozerajú úplne inak ako u nás. Keď človek v Čechách povie, že chce byť spisovateľ, hneď to zaváňa neistou existenciou. V Anglicku však slovné spojenie „chudobný ako spisovateľ“ nepoznajú. Tam sú v dennej tlači inzeráty „staňte sa spisovateľom“ a „prihláste sa na kurz domáceho tvorivého písania“. Nielenže tam spisovateľstvo nenesie príznak chudoby a ťažkého života, ale ľudia sa na toto povolanie pozerajú s úctou a je pre nich normálnym zamestnaním otvoreným pre všetkých. Znamená tento obdiv k literárnej práci, že „english people“ sú zanietenejší čitatelia ako my Stredoeurópania? – Za všetko hovorí fakt, že v knižných ponukách kraľujú hlavne kuchárske knihy Jamieho Oliviera...Vzdelanejší ľudia však čítajú veľa populárno-náučnej literatúry, hlavne o medzinárodných vzťahoch a zahraničnej politike. Zaujímajú ich aktuálne otázky –Afganistan, Irán, Irak, imigrácia, dokonca aj beletristická tvorba na tieto témy. Súvisí to so všeobecným trendom multikulturality, o ktorú sa veľmi usilujú. Ako je to s ňou v skutočnosti? – Už aj v učebniciach pre najmenšie deti je vedľa belocha nakreslený aj Ázijec a Afričan a na každom podniku je napísané „equal opportunities“ (rovnaké šance). Reálnou praxou je pritom diskriminácia. Jednoducho, príval cudzincov je taký enormný, že proklamovaná anglická multikulturalita je už veľmi kŕčovitá. Domáci trebárs nemajú radi Poliakov, pretože ich je tam veľa a berú im prácu. Ľudia ako ja, ktorí tam idú predovšetkým za kultúrou, až potom za zárobkom, na to doplácajú. Aj tým, že akási autentická kultúra sa v skutočnosti už stratila pod prívalom rozmanitých zahraničných vplyvov, ktoré dohromady vytvorili akúsi nestráviteľnú zmes. Hromada ľudí sa tam vôbec nedokáže dohovoriť, prišli iba zarobiť a dovidenia. Výsledok – kultúra je „o ničom“ – zopár galérií, bary a z času načas koncert, ktorý je drahý alebo nudný. Kdesi som čítala výňatok zo sociologickej štúdie, ktorý hovorí o tom, že Angličan – smoliar, čo nemá bunky na školu, nekvalifikovaného robotníka nikdy robiť nepôjde. Na to sú Poliaci. Domáci radšej poberajú sociálnu podporu. – Je to možné, chápem to. Pre domácich je to degradujúce. Pre nás nie. Mňa to ponižovalo možno prvý mesiac, potom som si povedala – no a čo, buď sa s dlhým nosom vrátim naspäť, alebo sa cez to prehryziem. Nepotrebujem si niečo dokazovať – to som spravila doma. Čo už, že v Anglicku chvíľu budem drieť za minimálnu mzdu a cítiť sa hrozne... Domáceho k tomu nič nenúti, aj tak ho ako nekvalifikovaného robotníka nikde nezamestnajú, pretože sa neuspokojí s takou nízkou mzdou ako cudzinec.