Svetlo na konci tunela
Kedysi dávno Platón na otázku čo a ako človek môže pravdivo poznať, odpovedal podobenstvom o jaskyni. Väčšina ľudí podľa neho akoby sedela v jaskyni chrbtom k východu a pozorovala protiľahlú stenu. Na nej sa ako na projekčnom plátne odrážajú tiene ľudí, zvierat a prírodných úkazov odohrávajúcich sa za chrbtami pozorovateľov, ktorí ich pokladajú za skutočnosť. Spoznať pravdu znamená zdvihnúť zadok, otočiť sa a doslova sa vypotácať von. Ten, kto sa prvý raz pozrie do slnka – pravdy, totiž zákonite musí byť oslepený a to bolí. Ešte väčšia je však bolesť, ak sa odvážlivec vráti a pokúsi vyrozprávať, čo videl, tým, ktorí ostali v jaskyni. Prinajlepšom ho vysmejú, v horšom prípade zabijú. Počúvať niekoho, kto tvrdí, že sa mýlite v tom najdôležitejšom, nie je nič príjemné ani pohodlné. Opustime však na chvíľu jaskyňu. Časy sa zmenili a objavil sa nový technologický výdobytok – tunel. Slovo tunelovať sa v slovenčine prvýkrát objavilo počas legendárnej mečiarovskej privatizácie a dnes patrí k vrcholom slovných hračiek. Zdá sa, že pod Braniskom sa podarilo tunelovať tunel. Jednoduchý postup: dostať sa čo najlacnejšie k verejným zdrojom a preliať ich na súkromný účet. Čím viac peňazí sa preleje, tým väčšia je pravdepodobnosť beztrestnosti. Uliať milióny je riziko. Miliardy, to už je iná káva, pretože peniaze znamenajú moc. A kto má moc, má aj pravdu. Aspoň v starom Grécku to tvrdili sofisti, s ktorými Platón celý život zápasil. Bojoval za svoju veľkú pravdu, pre ktorú dokonca vytvoril aj plán štátu. Dnes zriadenie, ktoré navrhol, nazývame totalitou. Zakomponoval doň aj eugeniku – návod ako eliminovať výskyt slabších jedincov. Platón odmietal sofistov ako ľudí bez škrupúľ, ale sám padol do pasce. Hral totiž tú istú hru ako oni, len otočil poradie rovnice. Nie ten, kto má moc, má aj pravdu, ale ten, kto má pravdu, má mať aj moc. Platónovi uverili iní priaznivci tunela, či skôr svetla na jeho konci. Keď Raymond A. Moody písal rovnomennú knihu o zážitkoch ľudí, ktorí prešli klinickou smrťou, zistil, že väčšina hovorí o tuneli a svetle na jeho konci. Už dávno predtým sa skupina ľudí hlásila k tomu, že to svetlo dobre poznajú a že oni jediní majú právo roznášať ho ďalej. A keď sa dostali k moci, opätovne začalo platiť – cuius regio, illius religio. Panovník je protestant, nuž všetci sme protestanti, keď bude katolík, všetci budeme katolíci. Panovník má moc a cirkev pravdu. Je to neporaziteľná dvojica. Zrejme preto slúžil pred pár dňami kardinál Sokol zádušnú omšu za Jozefa Tisa. Jemu bolo totiž v časoch vojny dobre. Asi preto Konferencia biskupov Slovenska vyhlásila, že o ničom nevie a ide len a len o Sokolove súkromné aktivity. Jednoducho, vtedy pri moci bolo dobre. Počul a čítal som už veľa definitívnych a nemenných právd a každý deň narážam na dve. Prvá je o prísnom a spravodlivom Bohu, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá. Vyžaduje poslušnosť voči tým, ktorí majú patent na svetlo – pravdu. Druhá je o prísnom a spravodlivom trhu, ktorý zas odmeňuje šikovných a lenivých trestá. Vyžaduje poslušnosť voči neviditeľnej ruke trhu a tým, ktorí ňou nebadane hýbu. Nevolajú sa ani dopyt, ani ponuka, a zväčša sú to „poctiví“ tunelári. Tunel, do ktorého sme ako spoločnosť vliezli, podľa všetkého vedie niekam inam, ako sa nám každý deň tvrdí. A svetlo na jeho konci nie je ani večná spása ani zajtrajší blahobyt. Jeho nositeľom totiž ide zväčša len o jedno – oslepiť ostatných.
