Platy a kríza v centre pozornosti

Hlavnou témou alternatívneho Ecofinu, ktorý sa uskutočnil 3. a 4. apríla v Ľubľane, boli otázky prerozdeľovania a finančnej krízy. Toto podujatie prebehlo paralelne so stretnutím ministrov financií a hospodárstva členských štátov Európskej únie. Ekonómovia z celej Európy sa vyslovili za menej reštriktívnu mzdovú politiku. Zvýšenie platov požadovalo aj viac ako 30-tisíc odborárov z mnohých európskych krajín, ktorí usporiadali spoločný protestný pochod. Ceny a platy – tieto pojmy zneli počas alternatívneho Ecofinu v Slovinsku – krajine, kde koncom roka 2007 dosiahla inflácia hodnotu 5,6 percent, čo je v eurozóne rekord. Výška inflácie vyvolala u slovinského obyvateľstva obavy, hoci z historického hľadiska nie je takáto hodnota ničím výnimočným. V tejto krajine je však spomienka na vysokú infláciu z obdobia konca Juhoslávie ešte vždy čerstvá a vedie tak k vysokej citlivosti na zvyšovaniu cien. Okrem toho stúpajúce ceny znižujú predchádzajúce zvyšovanie miezd. Kúpna sila platov klesá. Preto je mzdová otázka pre slovinské odbory najdôležitejšia. Odbory tu majú veľmi silnú mobilizačnú schopnosť, aj keď aj tu kráčajú proti čoraz silnejšiemu vetru. Asi polovica zamestnancov je organizovaná v odboroch. V marci sa uskutočnil generálny štrajk rozličných odborárskych združení v súkromnom sektore s cieľom zvýšiť tlak požiadavky za vyššie platy. Mzdy pod tlakom Slovinský odborový zväz Zveza svobodnih sindikatov Slovenije (ZSSS) spolu so združením ATTAC, Európskou memorandovou skupinou kritických ekonómov, Inštitútom pre politicko-ekonomický výskum IPE vo Viedni a výskumným networkom Presom zorganizoval alternatívny Ecofin, ktorý verejným charakterom diskusií vytvoril protiváhu k oficiálnemu Ecofinu európskych ministrov financií a hospodárstva. Predseda ZSSS Dušan Semolič nastolil tému miezd a prerozdeľovania. Zdôraznil, že príjmové nožnice v Slovinsku – jednom z najegalitárnejších štátov Európy – sa roztvárajú a platy zaostávajú za zvyšujúcou sa produktivitou. Tým sa relácie prerozdeľovania menia v neprospech zamestnancov. Táto tendencia je badateľná nielen v Slovinsku, ale prakticky vo všetkých európskych štátoch, často omnoho výraznejšie ako v samotnom Slovinsku. Heiner Flassbeck, bývalý štátny tajomník ministerstva financií v Nemecku a dnes vedúci úradník UNCTAD (UN Conference on Trade and Development) zdôraznil, že v súčasnosti neexistuje na úrovni EÚ politika, ktorá by koordinovala mzdy. Platy ako faktor dopytu sa v myslení Európskej komisie, ktorá je výrazne jednostranná, neobjavujú. Z jej uhlu pohľadu nemôžu byť platy nikdy dostatočne nízke. Vytvorením menovej únie sa zosilňuje tendencia konkurencie miezd, pretože dosiaľ sa nevytvorili žiadne európske protiopatrenia. Ako podčiarkol Flassbeck, rozdiely v inflácii v menovej únii sa už nemôžu vyrovnávať defláciou. Vytvára sa tým totiž omnoho väčší tlak na mzdy, aby sa obnovila schopnosť cenovej súťaže. Mzdová politika však nemusí byť len defenzívna, ale môže sa aplikovať aj ofenzívne. Flassbeck vyzdvihol fakt, že od rokov 1996 – 1997 vychádza z Nemecka silný mzdový tlak na iné krajiny Európskej únie. Spomedzi EÚ 15 vykazovalo Nemecko medzi rokmi 1996 a 2005 najslabší vývoj miezd – reálne mzdy v tomto období mierne poklesli. V Nemecku klesali dokonca aj celkové náklady na mzdy, zatiaľ čo v iných krajinách stúpali – v Taliansku o 40 percent, v Španielsku o 30 percent a vo Francúzsku o 10 percent. Tým získali nemecké podniky veľkú konkurenčnú výhodu. Prejavilo sa to v silne stúpajúcich prebytkoch nemeckého bežného účtu – v roku 2006 išlo o 5,1 percenta hrubého domáceho produktu (HDP). Odvrátenou stranou sú deficity bežného účtu iných krajín eurozóny v roku 2006 – Francúzsko 1,2 percenta HDP, Španielsko 8,7 percenta, Portugalsko 9,4 percenta a Grécko dokonca 9,7 percenta. Keďže Nemecko je hospodársky veľmi dôležitým štátom, vytvára nemecká reštriktívna mzdová politika tlak aj na platy v iných krajinách. Ak by sa tento vývoj v Nemecku korigoval, čo by bolo želateľné, začala by Európska centrálna banka hlasno protestovať kvôli údajnej hrozbe inflácie. A tento Flassbeckov predpoklad sa potvrdil hneď na oficiálnom Ecofine. Šéf Európskej centrálnej banky (ECB) Jean Claude Trichetsa sa o slovo prihlásil poznámkou, že najnovšie zvyšovanie platov vo verejných službách v Nemecku sa v žiadnom prípade nesmie stať príkladom. Flassbeck navrhol koordinovanú mzdovú politiku, ktorá by tlačila mzdovú konkurenciu smerom nadol a zvyšovanie platov by sa spájalo s rastom produktivity práce. Veľké regionálne a sociálne rozdiely Vývoj miezd je len jedným faktorom vytvárania sociálnych rozdielov. Na extrémne príjmové rozdiely v rozšírenej EÚ poukázal Michael Dauderstädt z nemeckého Friedrich Ebert-Stiftung. Pri porovnaní nominálnych výmenných kurzov príjmov horných 20 percent obyvateľstva s rovnako veľkou skupinou na opačnom konci spektra vychádza rozdiel na 9,8 násobok. Tento rozdiel je väčší dokonca aj v porovnaní s USA, kde horná pätina zarába 8,5 krát viac ako najchudobnejších 20 percent, alebo s Ruskom, kde je rozdiel 7,6 násobný. Nominálne výmenné kurzy nekopírujú bezpodmienečne vzťahy kúpnej sily. Ak sa namiesto nominálnych výmenných kurzov zohľadnia výmenné kurzy parity kúpnej sily, rozdiel už nie je natoľko extrémny. Príjmy hornej pätiny sú v tomto prípade 5,5 krát vyššie ako príjmy najspodnejšej pätiny. To však ešte stále zodpovedá nerovnosti na úrovni Indie. Nové členské štáty EÚ síce rástli rýchlejšie ako staré, ale súčasne sa v nich výrazne zvýšila sociálna nerovnosť. Výrazné je to najmä v pobaltských krajinách, ktoré aplikovali najextrémnejšiu formu neoliberálnej politiky. Zároveň stojí rast pobaltských štátov na veľmi vratkých nohách, ako poukázala Dorothee Bohleová z Central European University v Budapešti. Hospodársky rozvoj týchto štátov je veľmi problematický, pretože export je málo komplexný a ich obchodná bilancia extrémne negatívna. Solídnejšiu bázu má podľa nej vývoj exportu štátov Višegrádskej štvorky, aj tu však predpokladá ďalšie sociálne škrty. Jože Mencinger, profesor ekonómie na univerzite v Ľubľane a na začiatku 90-tych rokov podpredseda vlády a minister hospodárstva Slovinska podčiarkol, že takmer všetky nové členské krajiny majú výrazné deficity bežného účtu. Niektoré krajiny, najmä pobaltské štáty, Bulharsko a Rumunsko, vykazujú aj vysoké deficity obchodnej bilancie. Hrozby krízy a euro Tieto krajiny vnímam ako ohrozené krízou. Deficity bežného účtu týchto štátov, ktoré predstavujú napríklad v Lotyšsku neudržateľných 24,6 percenta a v Bulharsku 23 percent HDP, sú oveľa vyššie, ako deficity v štátoch Latinskej Ameriky a východnej Ázie pred finančnými krízami. Napriek vysokému deficitu obchodu i bežného účtu sa zhodnocovali meny týchto štátov reálne a sčasti aj nominálne. Vo februári dosiahla úroveň inflácie v Lotyšsku hodnotu 16,7 percenta, čo naďalej zhoršuje konkurencieschopnosť tejto krajiny. Európska komisia považuje Lotyšsko za potenciálny krízový prípad. „Makroekonomická stabilita krajiny je ohrozená“, znie odhad komisie. Nápadné je, že práve štáty, ktoré v súčasnosti alebo donedávna – ako napríklad Slovensko – vykazovali vysoké deficity bežného účtu, sa najvehementnejšie tlačia do eurozóny. Podľa mňa je to preto, že sa tieto krajiny pokúšajú predísť menovej kríze. Zároveň sa grémiá EÚ stavajú k ďalšiemu rozširovaniu eurozóny odmietavo. S výnimkou Slovenska sa pritom môžu odvolávať na formálny argument, že sa neplnia prístupové kritéria európskej menovej únie. Podľa všetkého však ide o to, aby sa krajiny s relatívne nízkou príjmovou hladinou nedostali do menovej únie. Diskutujúci jednomyseľne označili prístupové kritériá za nevhodné. Rozlične sa však hodnotili následky rýchleho vstupu štátov s vysokým deficitom bežného účtu. Dauderstädt očakáva stabilizáciu vzťahov zahraničného hospodárstva a impulzy k rastu spôsobené nízkymi úrokmi. Ja som omnoho skeptickejší a situáciu vnímam ako výber menšieho zla. Rýchle zavedenie eura by síce mohlo pomôcť zabrániť menovej kríze, ale vysoký deficit obchodnej bilancie bude v dlhodobom horizonte ohrozovať rast. Dobrým príkladom tohto vývinu je Portugalsko. Portugalské hospodárstvo sa od vstupu do menovej únie nachádza v dlhej fáze stagnácie s vysokým deficitom obchodnej bilancie. Americká finančná kríza a Európa Hrozba finančnej krízy v rozličných východoeurópskych krajinách závisí aj od aktuálnej finančnej krízy v Spojených štátoch amerických. Finančná kríza v USA bola centrálnou témou ako oficiálneho, tak aj alternatívneho Ecofinu. Jej príčiny siahajú hlboko do minulosti. Už v rokoch 1999 a 2001 došlo k prudkému poklesu americkej burzy, keď praskla bublina novej ekonomiky. Americká centrálna banka vtedy reagovala drastickým znížením úrokových sadzieb. Tým dokázala zabrzdiť recesiu. Špekulatívna bublina sa presunula na trh s nehnuteľnosťami. Ceny nehnuteľností prudko stúpli a hypotéky sa poskytovali za veľmi štedrých podmienok. Tak získali hypotéky aj tie osoby, v prípade ktorých bolo zjavné, že z dlhodobého hľadiska ich nebudú schopné splácať. Dlhopisy sa čoraz väčšmi poisťovali a predávali ďalej. Tak sa dostali pochybné financie z nehnuteľností aj do portfólia západoeurópskych bánk. Podstatná časť špekulatívnych obchodov sa uskutočňovala takým spôsobom, aby zostala mimo obchodnej bilancie. Zároveň vlastníctvo nehnuteľností slúžilo ako zabezpečovací prostriedok na poskytnutie úverov. Konzumný boom v USA bol vo vysokej miere financovaný pôžičkami. Výdavky domácností prekračovali ich príjmy. Súkromné zadlžovanie domácností explodovalo. Vysoký konzumný dopyt viedol k rýchlemu importu tovarov. Deficit bežného účtu USA stúpol do roku 2006 na 6,6 percenta HDP. USA sa stali štrukturálne závislými od vysokého importu kapitálu. Ten do USA prichádzal predovšetkým z Číny, Japonska a Nemecka, ktoré sa vyznačovali vysokými prebytkami exportu. Preto je medzinárodný obchod poznačený extrémnou nerovnováhou pripomínajúcou medzivojnové obdobie. Od začiatku roku 2007 padajú ceny nehnuteľností v USA, zároveň vzrástol počet domácností, ktoré neboli schopné splácať hypotéky. Ako prvý tento proces postihol vysoko rizikový segment Subprime, problémy sa však rozširovali ďalej a postihovali čoraz viac sektorov. V auguste začali vysychať toky kreditov v medzibankovom obchode, keďže nedôvera bánk voči solídnosti bilancií a obchodných štruktúr klesala rýchlosťou gravitácie. Ťažkosti postihli aj európske banky. Americká a európska centrálna banka reagovali na konci roku 2007 koordinovane a vypustili miliardy na likviditu na finančných trhoch. Americká centrálna banka znížila úrokové sadzby len v niekoľkých krokoch z 5,25 percenta na 2,25 percenta. Na rozdiel od toho zostala ECB pri reštriktívnej úrokovej politike. A to predstavuje problém, pretože prepad dolára a nízke úrokové sadzby spôsobujú, že USA sa pre kapitál stávajú ešte menej atraktívnymi. Mohli by sme sa teda pýtať, kedy vývoj dosiahne ten bod, v ktorom dôjde k masívnemu odlivu kapitálu z USA a tým k prudkému prepadu dolára. To by ešte posilnilo turbulencie. Na alternatívnom Ecofine sa objavili silné pochybnosti o tom, či sú európske inštitúcie vôbec schopné rýchlo a flexibilne zareagovať na zostrenú krízu. Európska hospodárska politika sa totiž v súčasnosti vyznačuje rigidnými pravidlami a ideologickým dogmatizmom. Americká finančná kríza môže Európu postihnúť dvomi kanálmi: buď „nákazou“ finančnou krízou alebo poklesom exportu. Niekoľko západoeurópskych bánk už ako následok kapitálových investícií do subprime papierov postihli veľké straty. Ak predtým požadovali banky liberalizáciu, dnes volajú po pomocnej ruke štátu. Znamená to, že štát má pomôcť finančnému sektoru z problémov. To však niečo stojí. Ako konzekvencia vyplývajúca z finančnej krízy sa na Ecofine zdôrazňovali zosilnené kontroly finančného trhu. Zazneli však aj hlasy kladúce ďalekosiahlejšie požiadavky. Napríklad Dominique Plihon, parížsky profesor hospodárstva a predseda hospodárskej rady ATTAC Francúzsko, požadoval zákaz niektorých vysoko riskantných obchodov, napríklad medzi bankami a hedge fondmi. Philon žiadal aj progresívne zdaňovanie kapitálových príjmov a zdaňovanie kapitálových transferov, aby sa zastavila príliš prudká dynamika finančných trhov. Taktiež by sa podľa neho nemalo pumpovať ešte viac peňazí na finančné trhy prostredníctvom privatizácie. Kým efekty nákazy vo finančnej oblasti sa dajú identifikovať už dnes, spomaľujúca sa dynamika exportu sa dá očakávať až v nasledujúcich mesiacoch. To zasiahne aj východoeurópske krajiny – prinajmenšom nepriamo. Poľavujúca dynamika exportu by ešte naliehavejšie vyžadovala posilnenie vnútorného dopytu. Európske odbory veľmi jednoznačne manifestovali svoju kritiku hospodárskeho a politického smerovania EÚ a ich požiadavky vyšších platov a väčšej spravodlivosti miezd medzi mužmi a ženami počas ich spoločného protestného pochodu 5. apríla v Ľubľane. Výrazná kritika sa ušla ministrom a šéfom národných bánk. S nezvyčajnou ostrosťou to vyjadril predseda nemeckého odborového zväzu Michael Sommer: „Je potrebné konečne sa vyjadriť jasne: Buď v Európe platia sociálne podmienky, alebo Európu spochybníme.“ Autor je profesor na Viedenskej univerzite hospodárstva a analytik Inštitútu pre politicko-ekonomický výskum IPE vo Viedni