Rany

Už bola blízko hotela. Mala zmiešané pocity. Veľmi sa na svojich bývalých kolegov tešila, ale zároveň ju zvierala tréma. Vedela, že chce vyzerať super, pretože si ju budú všetci prezerať od hlavy až po päty. Snažila sa preto upraviť, ako najlepšie vedela. Obliekla si zamatovo tigrie elastické nohavice, ktoré dokonale obtiahli jej dlhé súmerné nohy a jej pomaly ochabujúce svalstvo v nich dobre sedelo. Vyzerala veľmi sexi a odvážne. A keďže chcela pridať aj eleganciu, obliekla si snehobiely čipkovaný top s brošňou a náušnicami starožitného štýlu. Vlasy si rozpustila, dodávali jej mladistvejší vzhľad, keď sa jej hompáľali len tak ledabolo. Zozadu pôsobila, ako veľmi mladá kočka, a nie takmer štyridsiatnička. Najviac sa tešila na Petra. Veľmi chcela vedieť, ako sa má. Len čo si naňho pomyslela, pochytil ju príjemný povznášajúci pocit. Uvedomovala si, ako mu zo srdca praje len to najlepšie. Vraj si našiel milé a dobré dievča a opäť pôsobí šťastne. Ubezpečovala sa, ako je dobré, že prekonali samých seba, krotili svoje vášne a nepustili sa do nezmyselného románika, ktorý by určite nedopadol dobre. Ako by vlastne mohol dopadnúť? Ona takmer 40-ročná vdova s takmer dospelými dcérami a on o 11 rokov mladší muž, navyše syn ich generálneho manažéra? Konečne sa jej podarilo, vďaka milosrdnému času potlačiť lásku ženy k mužovi a ostala jej len láska človeka k človeku. Cítila, že zvíťazila sama nad sebou (čo bolo nesmierne ťažké, pretože bez neho jej život akoby strácal zmysel) a konečne už nastal čas, keď sa môžu s Petrom nad sebou zasmiať a dívať sa pritom navzájom do očí. Keď vstúpila do miestnosti, prvý ju zbadal Dekeľ. „Čau Jarka!“, pribehol k nej „No ukáž sa mi! Verabože si opeknela. Tá zmena ti urobila dobre. Nemáš to ty nejako obrátene?“ „Obrátene?“ nechápala „ No že namiesto starnutia mladneš. Poď si ku mne hopinkať.“ Nestačila ani odpovedať , už bol pri nej Pavol. „Jarka, tak predsa si prišla.“ Zobral jej ruku do oboch dlaní a pobozkal. Pavol bol starší pán pred dôchodkom. Bol vysoký a veľmi chudý. Veľký dobráčisko, o ktorom sa rozprávalo, že ho manželka týra. K ženám sa však správal veľmi srdečne a aj teraz ju, ako malé vďačné dieťa, ťahal k svojmu stolu. „ Poď sadkáš si ku mne. Už som si myslel,“ obrátil sa k ostatným, „že toto milé dievča viac neuvidím. Ale čo sa dá robiť. Lepšie miesto, je lepšie miesto a kvôli takému starému kocúrovi, ako som ja, by u nás aj tak nezostala.“ „Ja by som zostala, ale počula som, že už aj tak o chvíľku ideš do dôchodku. Aj tak by si ma nechal samú“, zažartovala Jarka. V tom zbadala Petra. Díval sa na ňu uprene svojím prenikavým pohľadom, držiac okolo pliec Slávku. Tvárila sa, že ho neregistruje. Snažila sa venovať všetkým kolegom naokolo, nevšímajúc si hrču v krku, ktorá ju pridúšala, len čo ho zbadala a uvedomovala si, ako sa jej roztriasli kolená. Oblek mu veľmi pristal. Čierne vlasy mal čerstvo ostrihané, na tvári mierne čierne strnisko, presne také, aké sa jej na ňom veľmi páčilo. Ale snažila sa naňho nedívať. „Pozrite sa! Máme tu aj hudbu“, objavila automat Betka. „Nemáte niekto drobné? Aspoň si zatancujeme!“ Niektorí vstali a pustili sa do tancovania slaďákov. Aj Peter so Slávkou tancovali. Betka si prisadla k Jarke. „Milan je chorý.“ „Viem, vravela si.“ „To je od tej pálenky. Len slope a slope.“ Vedela, prečo jej to hovorí. Milan sa totiž o ňu zaujímal, keď ovdovela. Bol zarytým starým mládencom, ktorý ustavične frflal, nikomu nedôveroval, ale k Jarke bol vždy veľmi milý a pozorný. Bolo to ťažké, keď Miro zomrel. Zrútil sa jej celý svet. Zrazu sa cítila veľmi osamelá. S Mirom si vychutnávala život plným dúškom a zrazu bol preč. Autonehoda. Myslela si, že už nikdy nikoho nebude tak ľúbiť, pretože nikto taký ako Miro ani nebol. Akoby sa narodil iba pre ňu. Veľmi jej chýbal, až cítila často bolesť pri srdci. Hľadala v sebe silu, aby dokázala ísť ďalej. Kvôli dcéram. Ale tie akoby si žili svoj život a tiež sa jej strácali. Žila zo dňa na deň. Nebavilo ju ani sa česať, ani maľovať či si holiť nohy... pre koho a načo? Prepadávali ju záchvaty plaču. Nič akoby zrazu nemalo zmysel. Spočiatku ju všetci ľutovali, ale potom už ich to prestalo baviť. Život išiel ďalej, akoby sa nič nestalo a Jarine pocity už prestali ľudí zaujímať. Milana mala rada. Trávili v práci veľa času. Spieval jej milé pesničky do uška, ale po čase začal mať tiež plné zuby jej pocitov. Vtedy niekedy sa zjavil Peter. Mladý, veselý, čarovný mladý chlapček s čiernymi vlasmi a strniskom, ktorý pôsobil veľmi sexi. Vedel jej spraviť náladu, priviesť ju na iné myšlienky. Počúvať ju celé hodiny a ona jeho. Nečakala, že sa zaľúbi a vôbec jej nenapadlo, že sa zaľúbi aj on do nej. Obaja cítili, že sa s nimi niečo deje, ale nechceli to priznať. Lenže ľudia si to všimli. A najmä Milan. Raz za ňou vošiel do umyvárky a zamkol dvere. „Čo to robíš?“ zarazila sa. „Chcem sa s tebou vážne porozprávať.“ „Iba rozprávať? Nemusíš preto zamkýnať.“ „No keď chceš, môžeme aj niečo inšie poriešiť.“ „Vážne, Milan, čo chceš?“ „Ty to nevieš? Teba. Keď si bola vydatá, chápal som tvoje správanie, ale teraz?!“ Chytila kľučku. „Otvor tie dvere!“ „Prečo? Bojíš sa ma?“ „Nie, ale je to hlúpe, ešte si niekto niečo pomyslí!“ „Nech si myslí. Budem iba rád. Vieš, že sa mi páčiš a že ťa chcem, a to už dosť dlho. Stačí ak budeš chcieť aj ty. A ja splním všetko, na čo si pomyslíš...“ Uprene jej hľadel do očí a bolestivo ju držal za zápästie. „Nemôžem... pochop. Pusť ma.“ „Len sa nerob. Povedz mi rovno, že ti nie som dosť dobrý. Myslíš, že som slepý a nevidím, že mrndáš s tým mladým holubom Petrom?“ „Čo?! Ty si sa zbláznil! Prisahám, že je to nezmysel! Sme iba priatelia!“ „Rozprávky! Priateľstvo medzi mužom a ženou... to sú iba kecy, také neexistuje. A jemu sa tiež čudujem, je predsa mladý a pracháč, môže mať mladé dievčatá, čo nemajú deti ako ty! To potrebuje mať každú, ktorá mu vojde do cesty? Aj takú...“ „Akú? Dopovedz! A prečo sa ty so „takou“ zahadzuješ?“ Schmatol ju za pás a chcel ju pobozkať, ale bránila sa. „Nenechám ťa jemu. Nemá šancu. Pochop, že si chce na tebe iba zacvičiť a potom ťa odkopne.“ „Pusť ma, budem kričať. Nechaj ma... počuješ?! Jeho zovretie však bolo pevné. „Ani ty nemáš šancu! Už mám dosť toho čakania. Nedám si ťa vziať od toho sopliaka.“ „Prestaň! Pusť ma! Ide ti o moje telo a moje pocity ti aj tak lezú na nervy. Ja ťa nezaujímam!“ Snažila sa vymaniť z jeho zovretia, ale nevedela ani pohnúť jeho svalnatými rukami. Jedna ruka ju zovrela takmer okolo celého pása a druhá s pôžitkom stískala okrúhlu pologuľu jej zadku. „A myslíš, že Petrovi nie?! To ani trošku nepoznáš chlapov. Prosím ťa, ten ťa trpezlivo počúva, aby sa čo najskôr dostal do tvojich nohavičiek. Aj ja som sa už dosť napočúval tvojho kňučania! Ale vyfúknuť si ťa nenechám. A keď, tak až po mne!“ „Sviňa! Chceš iba moje telo. Som pre teba iba to? Okolo seba máš dosť tiel, tak si ich vezmi. Sú také, čo nekňučia ako ja!“ „Všetky ste sliepky! A keď už nejakú sliepku, tak aspoň peknú!“ „Ale ja ťa nechcem Milan! Nechaj ma!“ Povedala to tak rázne, až ho to zarazilo. Vtedy sa mu vyšmykla, ale on ju schmatol odzadu. Jednou rukou jej držal obe ruky a druhou začal strhávať tričko a nohavice. Začala zdesene kričať. Začula ju žeriavnička Betka a zavolala pomoc. Keď začali kolegovia búšiť do dverí, Milan ju pustil. Kľakol si na kolená a rozplakal sa. Jara si napravila šaty chvejúc sa po celom tele, a vtedy jej nešťastne plačúceho kľačiaceho Milana prišlo ľúto. „Choďte preč! Všetko je v poriadku!“ zakričala na stále väčší dav zvedavých kolegov za dverami. „Jarka! Naozaj je všetko v poriadku?! Kto je tam s tebou?!“ „Nič sa nestalo! Choďte všetci preč!“ Úpenlivo prosila, ale kolegovia sa rozhodli vidieť túto komédiu až dokonca. „Jarka! Si v poriadku?“ počula Petra. „Peter, prosím ťa, pošli ich všetkých preč,“ rozplakala sa. Milan sa jej odvtedy bál pozrieť do očí. Vyhýbal sa jej. Ale čomu sa nevyhol, bol pohovor s vedúcim. Jara netušila, že čoskoro si na koberček predvolá aj ju. Nie však pre aféru s Milanom, ale s Petrom. A že to opäť zmení jej život. (Pokračovanie v ďalšom čísle)